Čo sa mi stalo

Ďakujem, ale neprosím si...autom je to pohodlnejšie. A navyše nechapem v autobuse, že sa pohybujeme, a ja nešoferujem... :)

uviedla som len ľahko dostupnú verzia náhradného riešenia situácie. Pravdepodobne ocitnúť sa v podobnej, nechytám záchvaty paniky že ako sa teraz prepána dostanem domov, tie by som skôr chytala na miestach, kde žiadna doprava nechodí. V minulosti ma ani to nerozhádzalo. Pridám príbeh z minulosti, nemlôžem napísať, že zo záhrobia, lebo to už bolo tak 20 či koľko rokov po skončení VŠ.

Bývalí spolužiaci z nášho ročníka zorganizovali stretávku na víkend. keďže sme boli pozbieraní zo všetkých kútov bývalej ČSSR, stretko sa konalo na južnej Morave a bolo to v istom rekreačnom zariadení, kde najbližšia stanica dopravného prostriedku bola vlaková stanica dedinky Petrov na hraniciach so Slovenskom. Našla som si na mape teda cestu, i smes kade ísť, a bola som odhodlaná ísť aj peši, podľa môjho odhado to malo byť dľa mapy tak cca 8 km, povedala som si, že ak za hodinu rpejdem 4 km, tak za 2 hodiny to dám. Bolo teplo, ja s kabelou a gitarou, v neznámom prostredí, vystúpila som z vlaku a veru realita vyzerala inak ako mapa. Nič lepšie ma nenapadlo ako ísť do najbližšej krčmy a popýtať sa na cestu. i poslali ma po jednej hradskej, ktorá viedla k marhuľovému sadu, ktorý bol priam nekonečný, chládku nikde, skrátka úchvatné čosi. Ale ja som bola nabudená očakávaným stretkom s ľuďmi, na ktorých som sa naozaj tešila, a tak som odhodlane šla. Bolo to deja vu, podobnú krajinu som prechádzala viackrát vo sne a tiež to nebralo konca, tiež na horúcom slnku a nikde nič, okrem toho sadu.

Mohla som šliapať už tak zodve hodiny, nemalo to konca, za každou zákrutou sa objavila ďalšia nekonečná cesta cez nekončiaci sa sad, zrazu za mnou motor, policajná dodávka, a vraj "Co tady děláte?" a ja podľa pravdy, že idem na stretávku z VŠ, opýtali sa, kde to má byť, tak som im povedala. A tí milí chlapci ma pekne naložili do auta, že oni ma tam dovezú, a aj doviezli. Takú dopravu na to stretko istotne nikto nemal, len to nikto nevidel, lebo som tam dorazila prvá...Ale bolo to pekne ďaleko, určite ma viezli aspoň 20 minút, takže to bolo podstatne ďalej ako ten môj odhad, keby nie tých polišov, asi by som sa niečo nachodila a ktovie, či by som tam vôbec bola dorazila...zlatí moravskí chlapci, dodnes na nich spomínam v dobrom.

Ja sa nebojím, ja mám len paniku. :)

Kedysi som chodil MHD na Galvaniho, neskôr na Starú Vajnorsku. Auto som mal, ale cestoval som dopravou, lebo som auto k práci nepotreboval. Potom zmenili linky raz, druhy raz, tretí raz, a všetko, čo som vedel sa stratilo. Prepovedali Dolné Hony. autobusy,zmenené trasy...

A navyše, k práci potrebujem auto. Robím , alebo...vymyslíme výrobok, nakreslim, zabezpečim výrobu, lakovanie, prevážam to z výroby do lakovne, z lakované do firmy, nakupujem spojovací materiál, občas to aj skladám, keď horí termín...potom chodím zameriavať pred realizácia mi, a to MHD nejde. Nakoniec sa to zvrhlo tak, že autobus nepouživam, len občas, keď som venčený v nedeľu.( som bez náhubku, nehryziem).

Býval som aj na Mlynoch, Bernoláku, Mladej Garde, także boli doby, keď som poznal skoro všetky linky.

A dám aj ja jednu...alebo hneď tri:

1)Celý autobus sa rehotal, keď na Mlynoch autobus čakal na zastávke na utekajúcu študentku, mal otvorené predné dvere, a dievčina nevedela trafiť do tých uzkych dverí. Dôvodom bolo nadmerne vyvinuté poprsie, ktoré ju hádzalo zo strany na stranu, takže najprv musela počkať pred dverami, kým utlmia.

2)Autobus chodil na Mlyny taký natrieskaný, že sme nechtiac vytlačili zadné okno v zákrute. Nikto nevypadol, šofér vystúpil, bezradne pokrčil ramenami, otvoril dvere a vypustil všetkých von.

3)Električka, ktorá už vôbec nemala ísť, bola noc cca 02:30, zastala, a nadratý šofér sa nás alkoholickom prízvukom spýtal : Kam to bude?

Neviem , ako by odbočil, keby sme mu povedali Dolné Hony.

na Mlyny ozaj bývali tie busy obzvlášť natrieskané. Aj v nedeľu večer keď sme šli z Rače domov, tak zas električky k Mladej garde na Vinohradoch nabrali hordy študujúcej mládeže.

A vieš, že ja som chodievala na Vajnorskú? Nie na Starú, ako chodievala tuším 32, k ZIPP-ke,  ale rovno, vtedy tam ešte nebola natiahnutá električka, ale chodili sme 118 alebo 113 na jurajov dvor a stade 35, alebo aj peši, ak nám ušla. Hneď na začiatku bola BAZ-ka, ale my sme pokračovali ďalej, vtedy tam bolo niekoľko podnikov (vtedy sa nehovorilo že firma), tak chodilo tým smerom dosť národa, sme sa aj poznali s niektorými ľuďmi z vedľajších podnikov, nie po mene, len tak z videnia z tých spojov MHD, aj sme občas prehodili pár slov atp. Boli to bohatierske časy.

pri tej príležitosti som si spomenula na jeden humorný príbeh zo záhrobia, hoci v tej chvíli by som sa bola najradšej pod zem prepadla.

Bolo to v prvý rok po škole v mojom prvom zamestnaní, práve tam, čo vyššie spomínam. Okrem iného bolo mojou pracovnou náplňou aj skúšanie nových materiálov, ale nakoľko realizácia bola práca pre chlapa, ako aj manipulácia s materiálom a výsledkom "pokusu", ja som dávala inštrukcie a chlapík, ktorého mi majster "požičal", realizoval čo bolo potrebné. najradšej som robiervala tietom pokusy s majstrom, ktorý bol tak mojím rovesníkom, a teraz som tiež počkala, kým bude mať smenu a dohodla som sa s ním, kedy bude mať voľný stroj a človeka, povedal mi, aby som si nachystala paletu a veľký lepenkový kartón k stroju, a ke*ď to budem mať, mám prísť za ním do tej ich miestnosti.

A tak som si zabezpečila tú paletu a krabicu, a vrazila som do tej ich miestnosti, akurát tam sedelo ešte asi 5 chlapov, on bol z nich najmladší, ostatní tak 40-nici (pre mňa čo som vtedy mala 24, to boli starí chlapi). Slušne som pozdravila a spisovne zahlásila "XXX(meno), paleta je pripravená, škatuľa tiež, môžeme ísť robiť."

Hurónsky rehot, čo potom nastal, skoro zvalil tú kukaňu, ešte dlho potom si ma doberali.

Kamaratka si tiež takto breptla. Robi daňové, čakala doma klienta, ale pred tym nevedela, ako stihne dohodnutý termín.Keď jej zazvonil telefon, vybehla zo sprchy a zahlasila: Môžte prisť hore, čakám Vás, už som osprchovaná.

Nakolko je dobre vyzerajuca, rozvedená,klient sa asi v myšlienkach potešil a bral to po štyroch schodoch :)

...a potom sa nestačil diviť, že ostane len pri tom daňovom priznaní :)

tie Vilmine a Alarmove príhody mi pripomenuli ako mi pre pár rokmi v špitáli nohu opravovali.

ráno prišla taká pekná sestrička a pýtala sa že či mám pod pyžamom trenky. ja celý nedočkavý že čo bude som vyhŕkol: Nemám! lebo však hneď mi bola sympatická :thumbsup:  a ona že: Tak si ich oblečte, idem vám obväzovať nohu. :(

takže smola, asi nemám tú správnu poisťovňu :D

akúže poisťovňu...čo si sa neopýtal  či nestačí vyhrnúť to pyžamo? :)

Raz som zistila, že sa mi v špajzi usalašili mole, aj som našla zdroj, ale všetko, čo tam bolo, som musela vyhodiť. Dávala som to do takých tých veľkých pytlov a vynášala do smetí. Bolo to utrpenie, lebo mole nakládli a vyliahli sa hnusné krpaté červíky, odborne húsenice, a tak mi vlasy vstávali a nabiehala husia koža od hnusu a len silou vôle som nejačala jak viktorka. Vtedy sme ešte nemali stojisko oplotené a zamknuté, takže sa v tých kontajneroch mohol hrabať kto chcel, a veru sa aj hrabal, Ked som prišla dolu už s X-tým tým vrecom, nejaký ujko už jeden z tých "mojich" pytlov vyťahoval a nakladal si na káru. Upozornila som ho, že to vyhadzujem preto, lebo sú v tom mole a červíky. Ujko sa ospravedlňujúco usmial a zahlásil, že veď to nebude on jesť, ale že to berie pre sliepky. Snáď tým nemyslel manželku a dcéry :)

akúže poisťovňu...čo si sa neopýtal  či nestačí vyhrnúť to pyžamo? :)

 

nestačilo, takým sťahovacím obväzom mi "mumifikovala" nohu od členka až po triesla...

zle sa mi chodilo potom aj na balkón, zapáliť si :(

2)Autobus chodil na Mlyny taký natrieskaný, že sme nechtiac vytlačili zadné okno v zákrute. Nikto nevypadol, šofér vystúpil, bezradne pokrčil ramenami, otvoril dvere a vypustil všetkých von.

 

ako sa stupnuje pridavne meno "plny" (autobus) ?

- plny

- preplneny

- 39-ka na Mlyny

raz (v praveku) sa tam aj podlaha prepadla

a tu - pred Uralom, sa ludia stazuju, ze nejde riadny vlak, len motorka a musia celych 15-20 minut cesty stat :D

Traduje sa aj historka, keď sa v MHD pýtali vyrobcu na kapacitu autobusu.

Odpoveď vraj znela asi takto: 30 miest na sedenie, 175 na statie, alebo 280 vašich študentov.

toto mi pripomenulo blahé časy ... s tými autobusmi a študentmi to bolo snáď všade, kde boli hromadne študenti.

v Banskej Štiavnici škôl kopa, dva prepojené veľké intráky boli postavené vtedy ako nové, bývalo tam zo všetkých stredných škôl a gymnáziií a učňoviek okolo 600 - 650 študentov - narváno ... na úplne opačnom konci vonku z mesta. ráno to museli zvládnuť dva tri autobusy ...

väčšina ľudí z intrákov chodila peši, po cestách necestách, a po skalistom chodníku, ktorý dnes už neexistuje, horami dolami ako je to v Štiavnici normálne, päť kilometrov až úplne na horný koniec sveta k našej škole - tá bola najďalej ... a ostatní kdekade po meste, bol to dobrodružný rok : )

jaaaj, Štyjavnyca... pravda, z Povraznika na Trojicu, celkom dobrodruzna cesta :D

jaj, D'Ady, já věděla, že ty to pochopíš okamžite :)

a za stara, po tom starom chodníku vymletom a skalistom, čo išiel okolo tabakárne a kdekade tade, to bol úžas a rovných 5 kilometrov ... a v zime sme my dolniaci dole pod Trojičným striekali na čižmy tekuté reťaze, aby sme vyšli vôbec hore na samý vrch do školy ...

a to nám vyučovanie začínalo o 7:15, Povrazník vtedy na holom kopci, dnes je to už aspoň prikryté stromami,  no dobrodružné to bolo kvalitne :)

a pre Adyho špeciálne ... takto vtedy vyzeral Povraznik úplne za nova, tie zákrsky stromčekov boli  o nejaký metrík - dva vyššie, keď sme tam boli my :)

dnes je to priam v lese ...

oooch, zlatý vtedy Gottwaldov, dnes Zlín...tam kto nedostal koleje, dostal Sviťácku ubytovňu, kde síce bola večierka, bývali sme po 6, vychošku sme museli poslúchať aj my, návštevy len obmedzene, rozšírene len cez skúškové, alebo tiež ďalšiu ubytovňu hore až pod lesom zvanú Růmy, ale strechu nad hlavou sme mali a všetko bolo krásne blízko, všetko sa motalo okolo centra. Všade sa dalo dostať peši a to bolo k nezaplateniu. Výnimkou bol len výskumák a vlakové nádražie, ale tam sa chodilo len raz za čas. Akurát ubytovne boli do/z kopca a v zime sa to šmýkalo, ale zvykli sme si. Ráno o 4:00 v zime sa zapínalo parné topení, čo znamenalo, že sa ozývali zvuky ako keď mláti kladivom do radiátora, po mesiaci nás už ani to nezobudilo, a o 5:00 pokračovala siréna budiaca Svitovské robotníčky na rannú smenu do práce. Po mesiaci sme si prestali vankúš dávať na hlavu, lebo už ani to nás nebudilo...

Neviem, ako je to tam dnes. Vtedy sme boli malá fakulta patriaca pod VUT Brno, boli tam 4 odbory a každý každého poznal, starší odkladali mladším skriptá a poznámky z prednášok a cvičení, a tak ten kolobeh fungoval aj pár rokov po mojom odchode. teraz je to veľká samostatná moderná univerzita. Neviem, ako to majú teraz s bývaním, ale je asi fyzicky nemožné, aby sa všetci tak poznali ako sme sa poznali my. A ako je to s dopravou a jej preplnením tiež netuším, ale čo som bola tam asi pred 5 rokmi, nevyzeralo to na praskanie trolejbusov vo švíkoch. je to pekné mesto, ale už som sa tam necítila doma.

dnes ma vytočil taký pajác v trolejbuse.

poobede sme šli s Flionstonom na cintorín, dali sme na mamkin hrob zeminu a zasadili tam taký pekný žltý kvet, vraj sa bude rozpínať do šírky a nie je náročný na starostlivosť. A keď sme šli naspäť, tak pristúpili kdesi na gagarinke takí dvaja týpkovia a s nimi jedna ženská, s fľaškami piva, z ktorých si statočne uhýnali, vyzerali ako keby fetovali, správali sa ako opice,  ten ešte slušnejší vystúpil a potom ten druhý sa obul do Flinstona, začal mu nadávať do buzerantov, opisovať ako sa vraj odbavuje na chudákoch chlapčekoch, vraj čo čumí, a podobné nezmysly. ja že To ten pajác na teba pindal? neznášam také typy, s chuťou by som ich škrtila. predstava, že by sa takto obul do môjho švagra (segrinho manžela), ktorý má tak meter deväťdesiat a asi 100 kíl, vo mne yvvolala veselie, lebo na toho by dlho nepindal, švagor nie je z tých trpezlivých, určite by mu jednu ubalil.

Spomenula som si na zážitok jedného bývalého spolužiaka. je to chlapík s veľmi mierumilovnou tvárou, a vlastne taký aj je, taký dobrák. Ale je fyzicky zdatný, ešte aj teraz športuje a ovláda karate.  A tiež sedel v MHD, a nejak sa nepáčil tiež dajakému takému tajtrlíkovi, ktorý sa tiež do neho pustil, nadával mu...ten si ho spočiatku nevšímal, ignoroval jeho invektívy, ale potom keď už toho mal dosť, zdvihol sa z toho sedadla pripravený aj na to, že mu bude musieť jednu ubaliť, a zhúkol na neho, že čo chce. Ten pajác v momente skrotol, že nič, že pardón. Páči sa mi, keď takého debila niekto vtesná nazad do kože.

Dnes rano som si myslel, že poteším manželku....ráno sa zvykne opýtať , že čo sa mi snívalo, ja samozrejme ,že si nepamätám. ( nebudem jej predsa hovoriť, že sa mi snivalo so susedou :) .

Takže, zobudil som sa a hneď ma napadlo, že som mal čudný živý sen. Snivalo sa mi, že sa mi začal kývať zub. Dal sa povytiahnuť asi 1 mm, aj naklápať všetkymi smermi...Ako som nad tým rozmýšľal, nejak podvedome som si siahol na zub. A on sviňa sa povytiahol a začal naklapať.

Z vypravania sna nič nebolo,zalial ma neprijemný chlad....

Už je v koši u zubarky....

to bol viac než príbeh, to bola priam projekcia skutočnosti do sna, či sna do skutočnosti ... či tak akosi  ... úbohý alarm a úbohý zub, sústrasť :(

Život ma naučil že zub v koši nebolí :)

Ale zamrazilo ma aj v kresle...(zažil som ako vojak, že vojenská zubarka mi po bolavej noci nedokazala vytrhnut zub, len ho povytiahla....pomohlo až zubny chirurg asi za tri hodiny).

Otvoril som usta, pani doktorka zobrala kombinačky a potiahla. Nič nebolelo a myslel som, že je po všetkom. Milo mi naznačila, že nie...

Zub sa odseparoval, viditelna časť zuba bola vonku, koreň ostal na pôvodnom mieste...Potom zobrala iné klieštiky a koreň bol vonku.

Nemôžem si pomôcť, ale ako neveriaci vďačim Bohu, že mi sice nenadelil dobrý chrup, ale šupol ma k pani zubarke, ktorá je obervysokohigh profesionalka s ludským pristupom. Takých doktorov ako ona by malo byť viac....

s tou poslednou vetou veľmi vrelo súhlasím ...

neviem, kam s tým, sem sa to asi hodí najsamlepšie.

Dnes sme mali v robote - teraz naozaj neviem, či to bolo šťastie alebo smola.

Ráno o 7 som naklusala do práce, kolega tam už trónil a o pár minút dorazila aj šéfová. Zrazu jedna z mladých kolegýň dobehla an poschodie a že či vieme, že o pol 8 vypnú prúd a bude vypnutý do pol 2.  Tak som to šla povedať "našim" a výsledok bol, že jedna šikovná kolegyňa zavolala priamo do elektrární a nebola to kačica, len prúd mali vypnúť až o pol 9. A vraj sa o tom vedelo už 2 týždne, vraj elektrárne poslali dajaký lajster s príslušnou správou, ale nie nám, poslali to vedľajšej škole, odkiaľ sa k nám táto informácia, akože inak, nedostala. 

My sme mali dorábať nejaké veci, čo už bolo treba poslať inam - ale stihnúť sa to nedalo za tú chvíľu.

medzitým doľla zástupkyňa riaditeľky, že ak do 12h ten prúd nepustia, môžeme ísť domov.

To by sa mi bolo náramne hodilo, lebo teraz mám doma Žilinčanku, ale šla na víkend do Žiliny, tak som sa vytešovala, že prídem domov, čo to ju vychystám, hodíme reč a tak podobne. Tešila som sa predčasne.

O 11 či 1/4 na 12, tak dajako,  šiel kolega na obed, šiel skôr, aby sa stihol vrátiť, ale pekne sa s nami rozlúčil a poprial nám pekný víkend. To nemal robiť. priam to privolal.

prúd zapli o 11:55.

Do toho, aby sme mohli ísť domov, chýbalo 5 minút.

no čo už, aspoň sme stihli odovzdať a poslať, čo sme mali nadnes...

dúfam, že dnešok sa tak skoto, ba najlepšie vôbec, nezopakuje.

Boli sme s Flinstonom v Siko, mali sme tam dobropis ešte od jesene, tak sme nakúpili za to uteráky a osušky a potom sa Flinstone rozhodol, že nejde domov, ale do tače k mamke a ja som s kabelou s tovarom šla domov. 96 mi šla skoro hneď, takže ok. Fúkal vietor akurát tak, že by sa mi ťažko otvárali vchodové dvere, tak som šla zadným vchodom a pred vchodom ležal vrabec. Myslela som, že je mŕtvy, tak som ho zobrala s rukou v sáčku do dlane, že ho odnesiem do kríkov, ale to úbožiatko otvorilo oči a zobák. Tak som odniesla domov kabely a že ho zoberiem do  Vet Pointu, kde sú nepretržite, buď mu pomôžu, alebo nech ho nejako humánne uspia. (Už som raz mala doma takto daždovníka, ktorému nebolo nič, len bol unavený z bŕkania o sklenenú tabuľu vo výrobnej hale, kam sa chudák nejakým nedopatrením dostal, spamätal sa asi po hodine a keď som ho na balkóne vyhodila do luftu ako som to videla na Animal Planet, zatrepotal krídlami, vzniesol sa do vzduchu a zmizol vo výškach...)

Vystlala som krabicu papierovou vatou a vložila som nešťastného vrabca tam, a šla som. Od nás sa tam nijako inak nedá dostať, len po svojich, a tá cesta nie je teda ktoviečo, ale na tom nezáležalo. A prídem na miesto, a tam že kliniku presťahovali do OC Danubia. Skoro ma mrdlo, lebo od toho miesta a vlastne aj od nášho domu v Petržke je horší prístup bez auta hádam len do odkladiska či zberne či ako sa to volá  balíkov medzi bývalým Carrefourom a Kolmou...Tak som sa rozhodla, že sa pokúsim, či je k mání veterinár pri križovatke Starohájskej a oSUSKéHO, ale ouvej, spomenula som si, že nemám hotovosť, ale len platobnú kartu, a tam sa pri mojej poslednej návšteve platilo hotovosťou. Ale aj tak, kým som sa vrátila k nášmu domu, to chúďa dodýchalo. Nijako som mu to neuľahčila ani nepomohla. Som naštvaná a smutná.

Celý večer mám pokazený.

mila Vilma, ber to tak, ze sa stalo podla prirodnych zakonov. A ked by si ho vhodne pohodila do krikov, mohla by si zachranit zivot nejakej tulavej macke. (pripadne potkanovi, ale viem, ze macky su ti milsie :D )

veď možno sa tak aj stalo, položila som ho pod strom do vysokej trávy, snáď ho niečo zožralo prv ako by ho načali kosačky, čo cez týždeň kosili trávu. Úmyselne som ho dala tak, aby ho mohli nájsť či už mačky alebo nejakí iní hladoši. Ale nemám rada také situácie a štve ma tá bezmocnosť.

včera som dostala mail, kde je o nejakej záchrannej stanici v Makove (nie ten náš Makov na slovensko-moravských hraniciach, ale niekde u Písku u susedov), vraj tam ľudia môžu nosiť zranené vtáctvo a divoké zvieratá, neviem, kde u nás také čosi je, jasné, nevynáša to, čo sa čudujem. Pár nadšencov bez potrebných fondov nemá šancu. A ak by aj chceli také niečo postaviť, prednosť dostane nejaký developer s vidinou hotela a podobne.

Sieť záchranných zariadení pre choré, zranené, poškodené alebo uhynuté chránené druhy živočíchov (hendikepované živočíchy) na území Slovenskej republiky je aktuálne pokrytá 25 zariadeniami na záchranu chránených druhov živočíchov, z toho 20 je štátnych a 5 neštátnych. Štátna ochrana prírody SR zabezpečuje starostlivosť o choré, zranené alebo poškodené chránené druhy živočíchov prostredníctvom prevádzkovania sústavy záchranných zariadení (14 chovných a 4 rehabilitačné stanice), zabezpečuje odber a prevoz nahlásených hendikepovaných živočíchov, uhrádza výdavky spojené so starostlivosťou, prijíma oznámenia o nájdených chránených živočíchoch, určuje nakladanie s nimi, vedie evidenciu v zmysle platných právnych predpisov. ŠOP SR to vyplýva v dôsledku novelizácie záväzných právnych aktov - novely zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov. ŠOP SR zabezpečuje starostlivosť o choré, poranené a rehabilitované chránené druhy živočíchov aj mimo pracovnej doby a počas dní pracovného pokoja prostredníctvom pracovnej pohotovosti vrátane operatívnych výjazdov v úzkej súčinnosti s linkou tiesňového volania 112.

 

http://www.sopsr.sk/web/?cl=32

kazdopadne - vela z vyjazdov, ktore pracovnici SOP SR k zivocichom na zaklade pornetov od obcanov robia, je uplne zbytocnych. Bud to moze obcan vyriesit sam (nechat zviera, nech sa postara samo - odleti, odide, odplazi sa; odniest ho na bezpecne miesto - typicky ludia volaju kvoli netopierom, hadom a pod.). Samozrejme v pripade evidentne zranenych a zvlast !!! chranenych zivocichov je zasah odbornika ziaduci.

Pochopitelne, nie kazdy laik vie spravne situaciu vyhodnotit, takze neodsudzujem to.

Druha vec je, ze hlavne mestski ludia su precitliveni vo vztahu k "ubohym" zvieratkam a chcu pomahat prirode za kazdu cenu. (Vojnu vyhrame, aj keby sme to mali vsetko znicit)

Mozno je to dan za ekovychovu, alebo jednoducho strata kontaktu s prirodnymi zakonmi a absencia zdraveho sedliackeho rozumu.