...pozerám von oknom a v mysli mi defilujú ponuky toho, čo všetko BY SOM MOHLA. Ráno som si dopriala pedikúru, pretože denne stojím asi tak osem až deväť hodín na nohách a venujem sa iným ľuďom. zatiaľ musím, pretože patrím k tým ženám, ktoré čo si samé neurobia, nevybavia, nezariadia, nezaplatia- nemajú. JJ, muži sú- Saudek vraví, že hovädá..čo na to povedať? asi im neviem dať to, čo by si želali, čo chcú...čo by niektorého z nich urobilo tak naozaj a na život- šťastným.

Občas toto poznanie osamelosti bolí a skončeniu tej bolesti pomôže pohár červeného vo vani.

No čo už. Zajtra veziem môjho ocka na operáciu, takže nijaká oslava nehrozí. Možno si so staršou dcérou zájdeme na koláčik a prispejem si na nový mega USB kľúčik, na ktorý mi nahrá všetky epizódy Poirota.

Môj brat a celá jeho rodina mi prali šťastie...a psychickú pohodu. Lásku už nie. Som úplne blbá, pretože miesto ocenenia toho, že si vôbec takto skoro ráno spomenuli hnidopíšsky hodnotím, čo mi neželajú. Klasika- včera sme o tom na jóge švitorili- my tu na Slovensku vieme byť dokonale negatívni. A ešte to pokladáme za "hlbšie" ako onen povrchný americký keep smiling vždy a všade.

Tak- čo vlastne Môžem? Práve mi tu hrá YOU...nádherná pieseň z nejakých osemdesiatych tuším......tak si trocha poplačem a bude mi lepšie. Aspoň na pár dní..musí byť.