V duchu času, ktorý uplynul, dívame sa v ústrety novej budúcnosti. Tvárime sa, že už nehľadáme odpovede na nezodpovedané otázky, hoci stále niekde vzadu v našej mysli uchovávame nádej, že nastane zásadný prelom. Všetci tí,čo radia aby sme sa neohliadali a žili ďalej náš život sú pre nás lén chabé ozveny,sotva prenikajúce spoza ohlušujúceho kvílenia, ktoré rozbíja na márne kúsky naše srdce a zaslepuje vnímanie reality. Akoby stále pršalo. Slnko nikdy nevychádza. Všade sú len obrovské šedé mračná, z ktorých sa valí voda. Kvapky studenej tekutiny dopadajú na naše hlavy a postupne pohltia cele naše telá. Je nám zima. Dúfame, že zmrzneme a už nebudeme nič cítiť, ale také jednoduché to nebude. Bolesť, ktorá nás obklopovala je tu stále. Nikam neodíde. Bude tu už na vždy? Asi áno, kam by chodila? Našla si nás a postupne si odhrýza kúsky nášho bytia a sebavedomia. Občas počujeme iných ľudí smiať sa. Nenávidíme ich. Sú to, čo sme boli my a nikdy asi viac nebudeme. Chodia si tak bezstarostne, behajú, kričia, výskajú, hrajú sa so svojimi ratolesťami, objímajú sa, bozkávajú. Len tak, prirodzene, ako by ich nič neštvalo, netrápilo. Veď ani netrápi. Sú šťastní. Aj my sme boli. Pamätáme si to dobre. Keby sme tak zabudli. Utrpieť amnéziu ako v nejakom béčkovom seriály pre staré babičky. To je to posledné po čom dokážeme túžiť. Každé jedlo je nechutné. Žujeme každé sústo donekonečna a bojujeme s tým , aby sme sa nepovracali. Občas prehráme. Je to zvláštne, ale keď objímame záchodovú misu cítime pocit úľavy, zadosťučinenia z uvaleného trestu. Tak nám treba. Sme zatrpknutí a nešťastní. Môžeme si za to sami? Možno aj nie, ale koho to trápi. Zdá sa že nikoho. Trápenie vystrieda hnev. Chrlíme ho striedavo na seba samého alebo na Boha, dúfajúc, že sa nám uľaví, ak sa naoko zbavíme zodpovednosti za činy, ktoré sme spáchali alebo nespáchali. Možno čakáme jeho odpustenie, lebo sami sebe ho dať nedokážeme. Možno hľadáme istoty o ktoré sme prišli, či domov, z ktorého zdá sa nič nezostalo. A on? Mlčí. Stále iba mlčí. Neporadí. Nepohladí. Kde si? Kde si bol, keď sa to stalo? Asi nie je. Alebo je niekde a nemá čas. Nie to nie, on je predsa všade, ak je. Tak mu je len asi jedno, že si navzájom ubližujeme. Opustil nás? Možno. Možno už nezniesol pohľad na to, ako sme znetvorili svet, ktorý stvoril a odišiel. V hĺbke našich doráňaných sŕdc dúfame, že to tak nie je. Miluje nás. Neozýva sa, lebo v nás stále verí. Verí, že mi to zvládneme. Verí tak ako by sme mali asi aj my veriť v neho. A my to zvládneme! Nejako to zvládneme ...