Písal sa rok 1944 a bolo už dávno po Dušičkách. Nemecké jednotky alebo skôr povedané špeciálne jednotky na boj s banditami,dnes by určite mali v názve " proti teroristické, " zložené z rôzne jazykovo hovoriacich okupačných vojakov, zaodetých a vyzbrojených podľa vlastnej vôle, ale vždy s nemeckými veliteľmi, už viac ako mesiac kontrolovali skoro celú dolinu,teda najmä jej južnú časť prevažne so slovenským obyvateľstvom, kde bol aktívny železničný uzol,železnica hore dolinou s prevážne nemeckým obyvateľstvom smerom na Telgart, Červenú Skalu,Brezno , Banskú Bystricu a napriek množstva tunelov a mostov nebola takmer poškodená a dala sa využiť. Front postál vzdušnou čiarou viac ako 50 km a na okolitých hrebeňoch sa kopali protitankové , hlboké okopy, ktoré pracne,povinne hĺbilo domáce obyvateľstvo vo veku od 14-do 65 rokov. Toto obdobie bolo veľmi zložité, keď už od jari 1944 na strednom Slovensku pôsobilo zo niekoľko záškodníckych skupín, i keď iba skôr provokačne a pod vplyvom alkoholu robili prieky najmä našim žandárom ,ale i nemeckej menšine včítane ozbrojencov z Heimatshutz, členom HG a tam dislokovaným slovenským vojakom. Nik z obyčajných ľudí, ako boli aj moji blízky členovia rodiny nemohol tušiť, že sa pripravuje vojenský prevrat a že na stranu povstalcov má prejsť aj celá vtedajšia Slovenská armáda aj s podstatnou časťou veliacich dôstojníkov. Toto sme sa dozvedeli až od Štefana, ktorý po vyliečení zranení z Ruského frontu velil väčšej jednotke na východe Slovenska, kde ich z večera do rána za pomoci zrady odzbrojilo Nemecké vojsko. No jemu sa podarilo ubziknúť asi tak ako mnohým iným a nasmeroval si to najprv domov a potom na stredné Slovensko, kde medzi tým vypuklo povstanie, keď partizáni vo Vrútkach postrieľali Nemeckú vojenskú misiu, ktorá bola na vyjednávaní v Rumunsku. Štefan hovoril, ako sa brutálne správajú špeciálne komandá proti banditom na východe, keď po nich ostávali hromadné hroby zavraždených a spálená zem,keď k tomu všetkému postačovali iba pochybnosti . Doslovne povedal,ako to viem od mojej matky :"Nedávajte im nádej na konflikt,vždy ustúpte, podriaďte sa, radi si vypijú, a radí hodujú pri bohato prestretom stole,radi počúvajú chvály,nechodte na nich, ako katolíci s Bohom,našim Pánom a našou Bohorodičkou, mnohí v nášho Pána neveria,sú mohamedáni a neverci." Zo Štefana hovorili skúsenosti najmä z východného frontu len škoda,že sa ho rodina už nedočkala a nik nevie kde mu bol koniec, čo starého otca zobralo tak,že sa už z toho nikdy nedostal. Prvorodený,keď ten skutočný a prvý syn a môj ujo neprežil ani 24 hodín, ale Štefan bol chlapák od narodenia a nielen , že ho bolo poriadne veľa, ale chrlil aj vrodenou inteligenciou a napriek tomu,že bol Slovák stál sa dôstojníkom Čsl.armády, ale iba do doby, keď otec , teda môj dedo sa nestal funkcionárom HSĽS , ktorej členovia brojili za autonómiu Slovenska, čo postačovalo na koniec Štefanovej kariéry vojaka, ale pôvodným vzdelaním technik pokračoval v štúdiu v Bratislave. Vznikom Slovenskej štátnosti sa Štefan opätovne oblieka uniformu , ale už našej Slovenskej armády. Vždy miloval svoju vlasť a bol verný kresťan katolík, aj keď odchádzal z domu bol na spoveď. Bol hrdý na otca,ktorý vlastnými silami a schopnosťou vedel pohnúť záležitosťami,ktoré znamenali pre obec mnoho a časom nielen obec. Sestrám vždy dával na vedomie,ako ich má rád. Nikdy by ho nenapadlo, že obe ani nie po mesiaci od jeho odchodu skončia, ako spojky u partizánskej skupiny operujúcej v tejto oblasti. Doba bola oveľa zložitejšia,ako sa zdalo a skoro každý si to uvedomoval a nejako mal snahu prispieť k zdarnému koncu, ale podstatné bolo,že sa to zvládlo a nik nemusel po skončení vojny klopiť zrak, i keď partizáni neodôvodnene odpálili blízky železničný tunel a hydroelektráreň. Aj takýmto spôsobom-tichou spomienkou na Štefana,ktorého som poznal jedine z fotiek a rozprávania si chcem v tieto dni spomenúť i na všetkých, ktorí vedeli kam je nutné sa zaradiť , i tak hájiť svoju vlasť, rodnú hrudu ,svoje domovy pred votrelcom, aj keď dovtedy spojenec a brat v zbrani proti bolševíkovi.