Už sa to nedá, aj keď iní okolo kráčajú pevným krokom,vzpriamene...

vzpruž sa, vyrovnaj,sebavedomie získaj , bojuj,máš hrdosť korene, kliesni chodník tŕnistý, i keď máš dojem Veterných mlynov si presvedčený, miestami istý, ovládajúce realitu ľudského bytia ešte sa dá, skús, i nebude to po prvý krát ,čo vstaneš z britkej zeme , kaluži hnijúcej , zapáchajúcej mnohí, ta ľudské plemä. Osud vratký, ukladané kamene, niečo máš pod kontrolou , vzdušný zámok , schováš sa doň , dojem svojho ja umocníš kráčajúc pevným krokom, vzpriamene.

Už zahoď myšlienku, on ,ona sú čudní, ty sám o sebe si iný, nehodný, iba tíško sedíš v kúte zahnaná zver, choď a stavbu už začni,bude iná v to dúfaj i ver, nečakaj v oporu ,máš seba,všetkých si postavil mimo hru i dôveru nemáš,hra konečná. Mat ! Nerieš už seba, všetko je preč,čas limit je ta , iný bez nároku. Po koľkýkrát? Sám a nehodný sa zdáš, i kameň na kameň,no pevnejší základ sťa minulé dáš .

Nádej mrie posledná, v to dúfaj,márnosť na márnosť svet, bolo,bude,len ty nehodný sebavedomie , nezúfaj, krídla ešte máš.Leť! Zmena prospešná , to ver, neváhaj, bojuj, i pomocná ruka príde, tú ber. Dnes, chmáry pred búrkou,čierny deň. Zajtra obloha čistá,jasná , dáš kameň, na kameň. I Vzdušný zámok kontúry, ruka k dielu na pomoc, nie si sám.Vidíš? A to možná jedná noc.Človek je už taký, včera zronený,bez života a nehodný, i deň nový z kaluže hnijúcej vody zrodený.