A horskí strelci to už bolo niečo úplne iné. Veliteľ bol skúsený harcovník a po krátkej výmene názorov s dôstojníkmi začali obsadzovať aj okolité vyvýšené miesta a to znamenalo pre nás iba jedno:Čo najrýchlejšie zmeniť miesto úkrytu a najlepšie sa úplne z tejto pozície stiahnuť, i keď nutkanie vidieť boj bolo v skutku veľké, no životy a zdravie boli prednejšie .Tiež zavážilo rozmiestnenie horských strelcov a podľa gestikulácie dôstojníkov SS práve tým miestom, ktoré sme obsadili my,ako možná úniková cesta Nemcov. V tomto momente sme nevedeli, že už sme v hľadáčiku ďalekohľadu amerického prieskumu, ktorý určoval ciele pre spojenecké delostrelectvo. Určite s tým nerátali, že o chvíľu sa naša pozícia bude meniť . Iba niekoľko minút po našom presune začali do priesmyku dopadať granáty najskôr to boli 155 húfnice, ktoré mali presne určené najdôležitejšie ciele mimo iné aj naše postavenie, ale našťastie už bez našej prítomnosti.

V tejto nadmorskej výške v ktorej sme sa pohybovali a síce už podľa kalendára jarnom čase, ale po takej tuhej zime a množstve snehu ,ktoré spadlo z prelomu rokov " 44- 45 " sme mohli iba ďakovať nášmu bývalému veliteľovi, ktorý nás prinútil v jednom malom mestečku, ale s veľkými skladmi MTZ včítane výzbroje a munície, aby sme zmenili našu výstroj. Sklady boli síce z časti vyrabované, ale nečakaným príchodom našej jednotky a niekoľkými výstrelmi do vzduchu sa civilisti rozbehli kade ľahšie a my priamo na mieste sme sa od hlavy až po päty prezliekli a vystrojili na rozkaz veliteľa, ako horskí strelci včítane obutia, všetko teplé kožušiny a spacie vaky. Vtedy sme ešte nevedeli úmysel Nemcov zdrhnúť, ale asi v tej chvíli ani oni o tom nevedeli, pretože mimo úplne novej výstroje sme sa aj vyzbrojili, či už najnovšími poloautomatickými puškami, automatickými tridsať ranovými puškami,útočnými nožmi,obrannými granátmi,guľometmi a jedným mínometom. Každý z nás sa predzásobil množstvom mäsových konzerv,suchárov, ale aj liekmi,obväzmi a látkami utišujúcimi bolesť. Celá jednotka včítane nemeckého družstva bola ovešaná granátmi,pásmi nábojov do guľometov a každý z nás musel niesť aj jeden mínometný granát. V tých chvíľach nám bolo jasné, že pri tejto výzbroji, ktorú sme dostali znamená iba jedno: Príprava na boj a stret s nepriateľom. Mestečko v ktorom sme sa zdržali asi desať hodín bolo už bez vojenskej posádky, vládol tam chaos, rabovalo sa, deň predtým naň zaútočilo niekoľko stíhacích lietadiel a mnohé stavania boli ešte v plameňoch, sklady boli neporušené a bez vojenskej ostrahy. Veliteľ spojazdnil vysielačku a dlho s niekym rozprával a asi tu niekde zmenil úmysel o ďalšom bytí jednotky.

Granáty začali dopadať, keď my sme boli už asi päť minút pochodu po tej istej trase, ako prišla posila horských strelcov, tak bol väčší predpoklad, že už nenatrafíme na iné ozbrojené skupiny SS. Napriek tomu sme vyslali prieskum a veľmi pozorne sledovali terén. Držali sme sa stôp po horských strelcoch, ale nebolo to vždy ľahké, mäknúci sneh nám nedovoľoval rýchlemu presunu, takže vyberali sme si iba miesta v tieni, kde bol zamrznutý, ale napriek tomu sa nám po čase podarilo dostať na cestu, ktorá asi bola jedinou v tomto priesmyku po ktorej bolo možné presúvať i motorizovanú kolónu. Dolina sa zúžovala do lievika a po krátkej porade sme sa rozhodli vyslať prieskum v ktorom som bol aj ja.

Táto časť priesmyku bola evidentne v rukách Nemcov a my sme sa iba chceli ubezpečiť, že pásmo kde sa nachádzame je čisté a je tu nejaká možnosť úniku pred bojom a pred opätovným pričlenením k Nemeckej armáde. Nikto z nás nechcel zarevať na konci vojny. Asi po kilometrovom pochode sme natrafili na vyšľapaný chodník smerujúci mimo hlavnej trasy pochodu a neboli to čerstvé stopy. Jeden z prieskumu ostal na tejto križovatke a my sme sa dalo po tejto trase, ktorá bola síce veľmi obtiažna, ale dávala predpoklad, že obídeme priesmyk a možnú nemeckú obranu.

Po niekoľkých minútach nás chodník doviedol na náhornú plošinu, kde sme našli množstvo stôp do niekoľkých cestičiek, ktoré lemoval les pozapichovaných zbraní v snehu, až to pripadalo ako neuveriteľné ploty strácajúce sa za ďalším kopcom. Z diaľky bolo počuť rachot boja, najskôr tam, kde sme boli predtým. Po krátkej ceste lesom pušiek som natrafil na snajpersku pušku s optikou Zeiss, ktorá sa mne ako celkom dobrému strelcovi hodila.

Pri návrate na miesto, kde sme ponechali jedného z prieskumu už nás čakala celá jednotka.Opäť sme váhali ktorým smerom sa pohnúť, nakoniec prevažil názor, že ak sú hore vyšľapané chodníky od zbehov mali by sme sa pohnúť práve tadiaľto. Aj keď nás sprevádzali odhodené zbrane, vaky, munícia, nikde sme nenašli mapu, takže zasa iba tak naslepo, ale istení predvojom siedmych, kde som už bol nastálo aj ja s mojou odstreľovačkou. Už sa stmievalo, keď sme vstúpili do jednej z mnohých dolín, ktorou sa serpentínami ťahala úzka cesta a skoro pod úpätim boli stavania, a pomedzi ne cesta pokračovala opäť hore ,najskôr nejaká horská sedliacka usadlosť, ale bez známok života. Neznámy civil sa pomrvil na stoličke :" Dobrá. Můžete to skrátit ? " Samozrejme. Odpovedal mladík. Usadlosť sme obsadili a prenocovali. Bola zjavne prechodným útočiskom aj iným vojakom. Ráno počas brieždenia sa strhla prestrelka, na jednej strane doliny boli nemecké Tigre a na druhej americké Sharmany , pričom granáty lietali ponad usadlosť hore dole len to tak šušťalo.Tigre zapálili troch amíkov a tí sa stiahli. Stiahli sa aj Nemci. No medzitým kým sme sa spamätali a rozhodli opustiť dočasnú skrýšu Nemci dotiahli tri protitankové delá a zaujali postavenie namiesto tankov. Aj napriek tomu, že práve z tejto strany ,kde mali pozície SS sme sa rozhodli presunuť dole, nižšie do lesa, kde sa mohli poprípade nachádzať aj americké jednotky. Neočakávali sme streľbu z nemeckej strany. Aj tak bolo. Presun bol veľmi rýchly, keď sme sa zbavili minometu a granátov doň. Asi po dvadsiatich minútach rýchleho presunu ťažkým lesnatým terénom sme dorazili na neveľkú čistinu ,ani vo sne by nás nenapadlo, že by na tomto mieste mohlli byť Nemci alebo Američania. Neskúsenosť a neostražitosť, za to sa platí. Každému ešte vernému vojakovi Nemeckej armády muselo byť nad slnko jasné, toto sú zbehovia, pretože naša vizáš bola taka aka bola, mnohí chlapci si v sklade mimo potravin,liekov,munície nabalili aj vaky s veľmi kvalitnou látkou,zimné spodné prádlo,ponožky,mydlo,biele a zelené košele z čistej bavlny a neviem čo ešte. Veliteľ nič nenamietal, Keď budete vládať,berte koľko unesiete, boli jeho slová. A vtedy už veľmi dobre vedel, že spojenci prerazili nemeckú obranu a postupujú na nemecké územie.

Prvá salva nás doslovne pritĺkla k zemi, nemali sme ani potuchu odkiaľ to ide, očami sme sa navzájom kontrolovali, či nie je niekto zranený alebo nedajbože mŕtvy. Po odchode Nemcov z našej jednotky bola jasná dohoda: Zbrane použiť iba pri sebaobrane ,ale aj tak dať najavo,že nechceme bojovať, nie sme Nemci ani príslušníci SS, chceme sa dostať domov. Len v tejto neprestajnej paľbe, keď nás mal v drobnohľade guľomet podľa zvuku neprehliadnuteľne nemecký,ale aj amíci veľmi radi používali túto korisť pre jej nízku hmotnosť ,vyššiu kadenciu a tiež presnosť. Jeden z našich odkiaľsi z vaku vytiahol úplne novú bielu košeľu, na puška nasadil bodák a mával tou provizórnou vlajkou i kričal " Nich shiesen ! Nich shiesen ! " Nato sa z okraja čistiny ozvala ešte silnejšia paľba,krycia paľba ,a na nás sa valil tucet Nemcov, ktorí po niekoľkých metroch zaľahli a urobili si z nás strelnicu. Prvý z nás to dostal do ramena, druhý prišiel skoro o celé ucho,tretí ako menil pozíciu,keď sa očakávalo,že sa asi budeme musieť brániť, schytal do ruky tak nešťastne,že mu to doslovne amputovalo malíček a pritom si to všimol asi po troch,štyroch minútach, keď sme začali páliť zo všetkých zbraní, včítane dvoch guľometov. Podľa nášho odhadu stálo proti nám posilnené družstvo horských strelcov SS a pravdepodobne odhodlaní vysporiadať sa so zbehmi za každú cenu. Medzitým sa naša jednotka roztiahla do kruhovej obrany, zaujali sme postupne výhodnejšie miesta k boju, pričom jeden druhého kryl, aby naše straty boli nulové. Naša streľba bola v počiatku chaotická,nepresná, ale psychicky účinná, keď protivník sa pravdepodobne prerátal v našich počtoch a palebnej sile. Postupne spresnením streľby ostal nepriateľ priklincovaný na zemi a my sme roztiahli naše krídla mimo dosahu ich zbraní a fakticky v priebehu, ani nie pol hodiny sme horských strelcov obkľúčili . Streľba postupne ustala a Nemci vedomí si šachu z našej strany vztýčili bielu vlajku a smerom práve ku mne ,kde som mal svoju pozíciu sa pohli dvaja z ich teraz už obranných pozícii. Medzitým sa ku mne pridali ešte dvaja naši a v tejto zostave sme očakávali návštevu. Prvé slová boli, že chcú hovoriť s veliteľom Nepredpokladali, že natrafia na jednotku, kde veliteľa nemajú a jej zloženie bude etnický Maďarské. Podľa rečí ich veliacim bol veľmi mladý dôstojník SS a aj ďalší vojak mohol byť v našom veku. Dialóg bol veľmi jednoduchý, vraj sme zradcovia, zbehovia a za to je iba trest smrti a teda máme sa vzdať ,zároveň slovo nemeckého dôstojníka, že bude s nami riadny vojenský súd. Vlastným ušiam sme neverili.Len sme sa na seba pozerali a počúvali tú drzosť , že vraj vzdať sa a pred súd ? Kto tu bude klásť podmienky budeme iba my, začal rozhovor z našej strany. Po prvé:zložíte zbrane, vyberiete z nich náboje, po druhé sústredíte sa na tejto čistine všetci s rukami nad hlavou, po tretie my nie sme vaši nepriatelia ,iba chceme prežiť, po štvrté dvadsať minút po našom odchode môžte pokračovať tam kde ste mali namierené, ale nie za nami lebo potom už nebudeme takí priateľskí. Nemecký oficier prikývol, neprotestoval. Máme zranených aj mŕtvych. Súhlasili sme s ošetrením a pochovaním vojakov.Naším sme dali na vedomie aká bolo dohoda a aby to posielali ďalej ,nech majú oči na stopkách, v prípade porušenia dohody nech bez výzvy pália. Svojou snajperskou puškou som mal dôstojníka v zameriavači ďalekohľadu a ukazovák na spúšti, ale všetko prebehlo podľa dohody. Na čistinu vyšlo a dokrivkalo štrnásť veľmi mladých vojakov SS a po chvíli vyniesli aj svojich zabitých spolubojovníkov, boli traja a videli sme ako im ich veliteľ bral polovicu identifikačnej známky a poviem vám bolo to veľmi nepríjemné, ihneď začali odhadzovať sneh a poľnými lopatkami kopať spoločný hrob. Zranení boli štyria a všetci ľahko. My sme sa postupne stiahli do pôvodného obranného tvaru, ale už v opačnom smere , ako začala streľba a postupne opúšťali toto miesto stretu a navzájom sa kryli. Na našej strane boli iba ľahko zranení, najhoršie dopadol môj priateľ, ktorý ostal bez malička.

( Na pokračovanie..../