" Ale tie hlasy, dofrasa tie hlasy,oba hlasy sú mi povedomé. Nie, nemôžem sa mýliť, na rozlúčku mi povedal:Ale nie zbohom,my sa ešte uvidíme, takže dovidenia. A ten čo mu odpovedal , no predsa hlas, ktorý sa so mnou lúčil a daroval mi na cestu ten kus železa,čo ma teraz tlači na boku: Narábať s ňou vieš,možno sa ti zíde, to boli jeho slová pred mojím odchodom z americkej zóny. Ale čo za hru to so mnou hrajú?A čo tu robí americký vojak v civile?Budem mlčať a tváriť sa, že neviem o koho sa jedná a potom sa uvidí, veď je tu ešte tretí, ktorý sa zatiaľ nijako neprejavil. Najskôr to bude sprostredkovateľ, vypočúvajúci,kladúci otázky,a tváriaci sa dôležito. Uvidíme, som vo výhode, dvoch z troch asi poznám. Alebo sa mýlim? " Ubehlo iba niekoľko sekúnd, ako zaútočil na lampu . Za vrch stola sa usadil tretí neznámy, tiež v kabáte s klobúkom vsadeným až nad očnice. " Jste inteligentní mladý člověk a proto čekáte na odpověď: Proč ja? Proč noční hodinou?Proč tak spěchali s povolávacím rozkazem? " Chlapík dvihol bradu hore a pozrel sa na sediaceho mladíka, akoby čakal, že niečo povie, niečo sa opýta, niečo vytkne alebo len tak, zahreší,povie nejaké škaredé slovo, nadávku. Nestalo sa. Zavládlo ticho. Chlapec sa uprene pozeral na oproti sediaceho a s kľudom čakal otázky." Takže nemáte otázky ? Vás nezajíma proč jste tady? " Po viac ako hodinovej ceste toto boli jeho prvé súvislé vety, až ostal prekvapený s akou ľahkosťou a vyrovnanosťou hlasu prehovoril: Pane, pozrite, neviem čo v tomto momente chcete odo mňa počuť, ale vojaci, asi najskôr na váš rozkaz, mi strčili pod nos povolávací rozkaz, kde bolo uvedené a zdôraznené "Okamžite ! "a odobrať sa s eskortou. Takže som tu a vy musíte vedieť prečo je to tak. " Hmmm..." ozvalo sa spod klobúka a bolo zjavne, že je v rozpakoch. " Teraz určite príde scénar kladenia otázok.Tak to som zvedavý." Medzitým dofajčil,opalok pustil na betonovú podlahu hangára a s kľudom čakal čo sa bude diať. Možno pôsobil dojmom flegmatika,ale v svojom mladom veku toho preskákal oveľa viac, ako jeho vrstovníci, i keď doba v ktorej žil mnohým, možnp aj mladším pripravila krušnejšie chvíle. Toto, čo teraz prežíva na neznámom letisku je iba hra na mačku a myš. Ak si dali tú námahu takto v noci konať, oni majú záujem o mňa a teda oni musia ako prví vyniesť karty. Nie som bez tromfov. Nie určite nebol , už tým že určil totožnosť dvoch z troch prítomných bol vo výhode.

Oproti sediaci vytiahol krabičku cameliek, plameň zapaľovača mu osvetlil tvár, lúče svetla z lampy sa lámali v cigaretovom dyme. A začala sa hra. Najprv meno,priezvisko, dátum narodenia,bydlisko, pri štátnej príslušnosti a národnosti sekunda, dve, pauza" Jste Slovák nebo Maďar? Odpovězte ! " A čo chcete počuť? " Nepřijatelné.Na otázku otázka? Čekam odpověd." Národnosť slovenská. Odpovedal. Teraz ,už vypočúvajúci sa zhostil úlohy a mal to natrénované. Okrem povolávacieho rozkazu mal pred sebou fascikel v ktorom začal listovať, akoby niečo hľadal."Určite do tej národnosti bude ešte šprtať. Ak vytiahol tie papiere tak nie preto aby bol dôležitejší, takže začína ma to celkom baviť." Prehodil nohu cez nohu, ale iba na chvíľu, uvedomil si , že aj toto je jeden z vonkajších znakov

kľudu, pokoja a vyrovnanosti. A on nechcel pôsobiť až tak vyrovnane a už vôbec nie, že sa baví."Váš rodní jazyk je maďarčina?" Áno. " Matka je puvodem Slovenka." Nie, Rusínka. " A kde jste se naučil slovensky? " V škole u českých učiteľov. Vypočúvajúci dvihol hlavu a v pološere sa mu zabeleli zuby."Vaš tatínek je Maďar." Už nie. " Proč, už nie? " Pretože z neho urobili Slováka." Jak urobili? To se dá?" Asi áno,keď je teraz Slovák. Tretí, neznámy poťahoval z camelky a popol odklepával na podlahu. Zalistoval v papieroch , akoby chcel zmeniť tému výsluchu. " Máte vojenský výcvik? " Mám. " Kdo vás vycvičil?Kde jste sloužil? U jaké zbraně?U které armády?" Výcvik ,ako branec v Maďarskej kráľovskej armáde, vycvičil ma dôstojník Maďarskej kráľovskej armády, výcvik bol pre pešiakov. Slúžil som vo Wermachte a v armáde Spojených štátov amerických. Ešte horiaci opalok odhodil , v tme kde dopadol sa zaiskrilo. Znova vytiahol cigaretu , tentokrát sa nahol a gestom ruky s balíčkom cameliek ponúkol mladíka. Neodmietol. Cigaretu si ihneď vložil do úst, pričom v zápätí v druhej ruke núkajúceho cvakol zapaľovač a plameň mu ožiaril tvár. "Môže mať niečo po štyridsiatke,nahladko oholený,rozdvojená brada,oči viac od seba,vysoké čelo,vystupujúce sánkové kosti,nechty upravené , na ľavej ruke náramkové hodinky s fosforeskujúcim ciferníkom, najskôr letecké,mierny závan vône, príjemnej nie prenikavej toaletnej vody. Je kľudný, a všetko čo poviem analyzuje.Nerobí si poznámky, ani nevytiahol pero. Nerobí žiadne zbytočné pohyby,negestikuluje, popol z cigarety oklepáva v kľude bez zjavného vplyvu nášho rozhovoru. Cigaretu nemrví v prstoch, neotáča okolo vlastnej osy, neprekladá z ruky do ruky. Je určite jednorukým labužníkom tabaku. Dym vyfukuje ako tuhý fajčiar,vyžíva sa v cigarete, najskôr keď je sám alebo v spoločnosti priateľov robí aj kolieska." V duchu sa pousmial. " Určite bude mať stredník a ukazovák pravej ruky žlté od fajčenia."

" Ještě jednou , promiňte ,asi jsem už nedoslýchavej.Kde jste sloužil?" Počuli ste veľmi dobre. "Tak to mi musíte vysvětlit. Jak mohl honved sloužit v nemecke armadě.Tomu nerozumím." Spočiatku ani ja. Vypočúvajúci zhlboka vdychol cigaretový dym a dlho vyfukoval naďaleko od seba. Hra pokračovala, a podľa všetkého bola iba na začiatku.

/ Z poznámok... /