Po vojne mi bolo povedané: " Tí všetci, ktorí v tvojej prítomnosti prežili, a oni prežili do jedného, môžu ďakovať tvojim osmičkám, a ver nemám to z mojej hlavy, ty, a tí čo boli s tebou ,všetci sa stretnú so svojimi rodičmi,bratmi a sestrami. " Povedal mi to človek, ktorého som videl a počul iba raz a to vtedy, keď mi toto hovoril.Vtedy som bol na takom mieste, kde každý deň odvážali stovky mŕtvych do obrovskej vápennej jamy,kde ste na každom desiatom kroku zakopli o bezduché telo v nemeckej uniforme, kde za liter vody a kúsok chleba sa zabíjalo. Dotyčný ma doslovne vyhľadal, pretože povedal:"Už som ťa našiel..." a oslovil ma v mojom rodnom jazyku, nijako nemohol vedieť kto som, čo som , nemohol vedieť o mojich osmičkách, to nevedel nik, iba ja, a už vôbec nemohol vedieť, že všetci z našej čaty šestnásťročných prežili, to som sa dozvedel až skoro rok po vojne.

Následujúce udalosti potvrdili jeho proroctvo, i keď pre mňa to bolo veľmi tvrdé a radšej by som bol kúsku chleba a čistej pitnej vody, no toto on nemal. Po chvíli som tomuto rozhovoru vôbec nevenoval pozornosť, a už značne zoslabnutý hladom a posledný deň i horúčkou a krvavou hnačkou som premýšľal , ak to bude takto pokračovať ďalej a mám zomrieť v ukrutných bolestiach, ako som to videl u mnohých, tak pokiaľ mám ešte minimum síl večer prekročím pomyslenú čiaru, ktorú strážia americké guľomety a ukončím trápenie.

Sily ubúdali každou minútou a teplota stúpala závratne hore,mal som ukrutnú zimnicu až mi drkotali zuby,zámer skoncovať s trápením a neznesiteľnými bolesťami som začal realizovať....

Končím?.... ešte nie. Toto sú iba krátke úryvky z ešte stále upravovanej, ale už dopísanej knihy.