Veliteľ tvrdil: To nie je ústup,a nie je vyprázdnenie pozícii nepriateľovi. Nemyslite si , že rakúsky vojak, rakúsky dôstojník uteká z boja. Asi takto alebo podobne sa vyjadroval náš veliteľ, major Wermachtu, ktorý o sebe tvrdil: Ja nie som nemecký dôstojník ani Prušiak , ja som vždy bol a ostanem Rakušák .

A tak to ráno, keď už jar dávno klopala na dvere, a tu neďaleko rieky Rýn na pomedzi starých predvojnových hraníc Nemecka a Francúzska, teraz už niekoľko mesačnej západnej fronte, na jednej strane spojenecká armáda, ale v našej časti iba sami amíci , a druhej strane veľmi dobre vyzbrojené, zakopané jednotky Wermachtu a ešte lepšie vycvičení a vyzbrojení až fanatickí verní príslušníci jednotiek SS, sme po niekoľkých týždňoch zdvihli kotvy a vydali sa na juhovýchod. Naša malá jednotka s troma nákladnými autami, nekompletným družstvom granátnikov s jedným ťažkým guľometom, protitankovými strelami, automatickými puškami a ručnými granátmi začala presun na neznáme miesto. Od kedy naša početná skupina bolo rozdelená do menších jednotiek, od vtedy veliteľom bol tento Rakušán pochadzajúci niekde od Salzburgu. Sympaťák s rešpektom nielen podriadených, ale aj vyšších dôstojníkov včítane príslušníkov SS. Mnohokrát sme mali možnosť byť svedkami jeho velenia, správných rozkazov, reakcii vždy veľmi triezvo,pragmaticky rozhodoval , tak aby nedošlo k ujme ,ako našej, tak aj tiež veľmi mladých nemeckých vojakov, nikdy neriskoval , a ak mal v kútiku duše iba malé pochybenie, aj keď to bol vyšší rozkaz, vynašiel sa a obišiel ho tak, aby to nepripadalo, ako jeho neuposluchnutie a nesplnenie.

Denné presuny pokiaľ počasie prialo boli rizikom. Americké Mustangy a Thunderbolty boli obrovským nebezpečím pre všetko čo malo len náznak spoločného s nemeckou armádou, a ich nálety na kolóny znamenali vždy veľké straty, ako živej sily, tak aj techniky. Najmä Thunderbolty so svojou obrovskou palebnou silou guľometov, ale aj raketovou výzbrojov boli strašiakom nielen pre pešie vojsko, ale i pre obrnenú techniku a tanky. Už niekoľkokrát počas presunov po Nemecku včítane presunu na obrannú línie na rieke Rýn sme tieto vzdušné tanky videli pri ich práci, a nikdy to neboli pekné pohľady. Mnohokrát nám to pripadalo akoby americkí bojoví stíhací letci nacvičovali ostrú streľbu na živé terče, a bavilo ich to.Boli nevyspytateľní, mali dostatok benzínu, nechýbalo im strelivo, rakety a ani bomby,vždy išli do bojových letov oddýchnutí a niekedy vedeli ponaháňať i civilov, i keď nemuseli,pretože málokedy kolóny civilistov putujúcich po krajine sprevádzali ozbrojené jednotky Wermachtu, jedine kto to zneužíval, tak príslušníci SS, ale stalo sa, že amíci rozstrieľali aj neozbrojené kolóny, čoho sme boli i my svedkami v pohorí Shwarzwalld. Málokedy sa stalo, že došlo k leteckým súbojom. Nemci nemali pohonné hmoty, nemali skúsených letcov,chýbala im munícia. Ale mal som možnosť vidieť súboj troch Mustangov s dvoma Messerchmittmi 410 a američania stiahli chvost.

Naša minikolóna zdalo by sa nemôže vzbudiť pozornosť, ale pre istotu oči na stopkách, uši radary, i keď počasie na útok zo vzduchu veľmi nedovoľovalo, no Američania lietali aj v podmienkach na hranici únosnosti, dobre vedeli, vtedy sa pohnú nemecké zásobovacie kolony. A oni dobre informovaní leteckým prieskumom zasiahli a nechali po sebe skazu. Obava, ostražitosť bola namieste, my ako lovná zver znamenalo pozerať,sledovať,počúvať, ale bolo tu ešte niečo,čo nás strašilo: Nepostretnúť inú kolónu, a preboha, ak to už má byť,nech nie je veľká, totiž čím väčšia, tým viac priťahuje pozornosť nepriateľského letectva. Je pravdou veľké kolóny sú aj dobre vyzbrojené protilietadlovými guľometmi a rýchlopalnými kanónmi, ale obyčajne to vždy dopadne zle pre tých na zemi.

Takže ak si to zhrniem: Mať na našej strane počasie,najradšej hustú hmlu,žiadnu inú kolónu, a ak ,tak malú, zatiaľ vychádzalo v náš prospech počasie iba čiastočne a na ceste sme nestretli skoro nikoho. No niečo viac ,ako dvoch hodinách jazdy tento pre nás vyhovujúci stav už nebol pravdivý.Počasie sa pomaly stávalo ideálne ne letecké akrobacie a k tomu sme sa museli zaradiť do jednej veľkej vojenskej kolóny pred nami a aby šťastiu nebol koniec, za nami sa dovalila ešte jedná kolóna s muníciou,delostreleckými a mínometnými granátmi. To sme si zrovna mohli sadnúť na bedne s dynamitom a čakať na zbludilý alebo dobre mierený projektil z Thunderboltu.

Šťastie nás načisto opustilo.Od západu sa rýchlo zväčšovali tri body, zbadali to naši chlapci. Naše a postupne aj ďalšie autá začali vytrubovať na znak možného leteckého útoku. Museli sme rýchlo konať a čo najďalej od techniky, od aut, od ,munície, najlepší by bol hrubostenný betónový kryt, ale to bolo iba snívanie s otvorenými očami. A skutočnosť? Veľmi rýchlymi prískokmi do neďalekého krovia s malou nerovnosťou terénu, zaľahnúť ,a prosiť Boha nech má ešte zachová. Boli to Thunderbolty. Najprv vypálil rakety. Veľmi dobre mierili......

Pokračovanie asi .... / Toto je iba úryvok z dokončenej knihy./