Len tak ...... vojna. Brrrrrrrr..... neprijemné, ale ľudstvo sprevádza od jeho počiatkov. Ako malí chlapci sme sa často hrali na vojakov a vojnu, na jednej strane Rusi a partizáni, na druhej strane Nemci . Pobehovali sme hore dole a strieľali po sebe drevenými puškami a bavilo nás to, len nikto nechcel robiť Nemcov lebo tí vojnu prehrali. Našťastie naša generácia vojnu nezažila, i keď od nej ďaleko nebolo, či už udalosti v 1956 v Maďarsku, ruská inštálacia rakiet na Kube alebo okupácia Československa v 1968.

Prvé nepriame dotyky s vojnou som v podstate zažil až na záverečnom vojenskom cvičení na Oremovovom laze koncom 4.ročníka štúdia na VŠ , kde sme mali v " boji " preukázať schopnosti, nielen v ovládaní zbraní, zbraňových systémov, ale i vojensko taktické a veliteľské schopnosti. Ako budúci dôstojník ČsĽa, veliteľ prieskumnej jednotky som musel ovládať mnohé,no nemenej dôležitý mal byť pocit zodpovednosti nielen za svoju jednotku, ale aj za všetkých, ktorým som mal zabezpečiť čo najjednoduchší a najmenej stratový postup nepriteľskými líniami a k tomu patrilo aj to -ovládať mnohé, nedať zabiť svojich vojakov a seba, k čomu bolo nutné ovládať zabíjanie,umlčať nepriateľa ticho, nenápadne , väčšinou nožom, uškrtením,zlomením väzu,smrteľnými údermi tvrdo natrenovaným výcvikom. Tento výcvik sme brali vážne už len z dôvodu - v prípade vojny , čo v dobe ktorá nás obklopovala to bolo reálne a ovládať základy prežitia vo funkcii veliteľa prieskumu,ktorý väčšinou pracuje buď na úrovni nepriateľských síl alebo v týle nepriateľa bolo základom existencie. Život dôstojníka prieskumu v prípade vojnového konfliktu sa počítal na minúty , tak ako sa počítalo so životnosťou tanku vz.72 ,OT 64/obrnený transporter/ alebo BVP -bojového vozidla pechoty, ktorý bol cca15- 20 minút a v čase tých 20 minút musíte dokázať zamerať nepriateľa aj s jeho technikou, vydať povel na raketový,delostrelecký,letecký útok,najmenej stratový postup pechoty a bezpodmienečne mať snahu dostať svojú jednotku z týlu nepriateľa, a až potom zomrieť. To, že naša armáda v tých časoch bola spolitizovaná , to je fakt, každá jednotka od praporu hore mala svojho veliteľa pre veci politické, ale neboli v obľube a poväčšinou to boli nomenklaturné kádre najagilnejších komunistov. Tí najodbornejší vojaci z povolania ,praví profesionáli ignorovali tých tzv. veliteľov-komisárov, ale to som zistil až na prvom veľkom zimnom vojenskom cvičení, ale nielen to, zároveň som došiel k presvedčeniu, že naša armáda nikdy nebola obrannou armádou, ako hlásala propaganda o Varšavskej zmluve.Pred týmto veľkým cvičením, keď do poľa vytiahla cela 4.armáda som ako veliteľ dostal do rúk vojenské mapy a s hrôzou som zistil , že úder mal byť nasmerovaný na Rakúsko a prieskum som mal vykonať hlboko v Rakúsku , až mi vystúpil studený pot na čele. Pozrel som na veliteľa praporu, ten pochopil moje zdesenie, veď neutralita Rakúska bola uznaná mocnosťami a my pri tomto cvičení,čo fakticky, ako som sa neskoršie dozvedel bola jedná z alternatív pri vypuknutí vojny-obsadenie vojskami Varšavskej zmluvy neutralného Rakúska,čím sa mala preušiť spojnica možného postupu Talianskej armády z juhu, by sme takýmto spôsobom vedenia vojny radili k Hitlerovi, ktorý takto obsadil neutrálne Belgicko a mal voľnú cestu k Francúzsku. Našťastie nikdy sa táto možnosť vojenskej stratégie, taktiky nenaplnila a my iba fiktívne sme chodili po prehľadných mapách nášich susedov Rakúska a Nemecka, i keď mne ako civilovi to určite nebolo jedno.

" Vojna nie je kojna " často požívaný slogan v našej armáde platil určite sto percentne , hlavne ak ste slúžili v bojových vojenských útvaroch na západných hraniciach alebo v pohotovostných oddieloch,jednotkách v súčinnosti s pohraničnou strážou a pri každom výjazde ste vyfasovali ostré strelivo do pechotných zbraní, ľahkých protipancierových zbraní včítane obrnených transportrov

aj s vojakmi, ktorí sa v tejto jednotke obiemaňali, nebolo stabilní, nepozanli ste ich, ale museli sme veliť a veriť im . Vždy pred takýmto výjazdom, poväčšinou v nočných hodinách som sa modlil - aby to bol iba cvičný výjazd, čo mi už potvrdilo vydané " slepé strelivo " , ak to bolo ostré , bolo mi jasné, že na hranici sú už aj ďalšie jednotky a je alebo sú tam aj narušitelia, a tu som sa opäť v duchu modlil, aby som ja a moja jednotka nemusela použiť ostré náboje. Vždy pred takýmto poplachom aj s ostrým strelivom som vydal rozkaz , použiť iba na môj rozkaz alebo pri sebeobrane a všetkým som poprial:Nech nás Pán ochraňuje,aby to nemuselo byť. Ochraňoval nás a nikdy sme zbrane nepoužili. Priateľ to šťastie nemal , jeho jednotka na narušiteľa natrafila a jeho vojak vysypal plný zásobnik z kalašnikova na siluetu človeka a my sme ďalších niekoľko hodín hľadali telo , stopy raneného, no našťastie nič sa nenašlo a my sme si vydýchli.

Vojna je sviňstvo, každá vojna je sviňstvo ,pokiaľ sa nachádza človek v nejakých hrách, to bol aj prípad spomenutého armadného cvičenia, akože v týle Rakúska a bez ostrého streliva, to ešte ušlo, i keď nebolo mi to jedno, ale dostať pod velenie jednotku v plnej zbroji a poľovať na človeka, pretože aj napriek tomu , že som bol veliteľ, vedel som iba jedno:Na hranici sa pokúša Človek prejsť, buď na jednu alebo druhu stranu, vždy to bolo tam, na slobodu. Mnohokrát som premýšľal : Ako by som reagoval zoči voči prebehlíkovi .... nikdy som nedošiel k jednoznačnému záveru, nedalo sa , situácie mohli byť rôzne, ale modlil som sa aby k tomu neprišlo a ono to neprišlo.

Nikdy nezabudnem , keď po desiatich dňoch vonku v lesoch aj s mojou jednotkou v januári pri teplotách -15 až -20°C sme sa vrátili do kasárni v nočných hodinách a teplá sprcha bola niečo úžasné a spánok v posteli pomaly zabudnuté a asi po dvoch hodinách má zobudil osobne veliteľ praporu, pretože všetkých ostaných som vraj poslal do prdele a doslovne ma požiadal, že ma potrebuje. A ja spiaci na nohách som si vypočul mimoriadnu udalosť na prápore, ale aj pluku, keď vojakovi praskli nervy a prepadol nášho práporčíka,zobral mu kľúče od skladu zbraní a munície,ozbrojil sa,zobral nejaké zásoby potravín a vybral sa neznámo kám a hlavne má časový náskok.

Dostal som čatu vojakov vyzbrojenú kalašnikovom a bodákmi bez ostrej munície, ja ako veliteľ dva zásobiky ostrých do pištole. Veľmi neprijemná situácia,pretože vojaka som osobne poznal a dokonca pochádzal z Nitry, ale po rozhovore s praporčíkom som sa dozvedel snáď ako prvý,že vojak sa psychicky zrútil a konal ako nepríčetný. Prečesávali sme okolité usadlosti a vojenské územie, ale po niekoľkých hodinách celá akcia bola odvolaná, pretože vojenská rozviedka zistila, že vojak nasadol na vlak a smeruje vraj na sever a nakoniec bol odzbrojený v Benešove, liečil sa na psychiatrii a bol poslaný do civilu. Aj take situácie nastávali, keď psychika zlyhala a my sme museli chrániť ako civilistov, tak i vojaka.

Iba človek ktorý na vlastnej koži zažije hrôzy vojny môže hovoriť, čo je vlastne vojna, ostatné je iba sprostredkované alebo iba nepriame, ako v mojom prípade. Už v predchadzajúcich príspevkoch som tvrdil, že som vždy bol veľmi dobrým poslucháčom,mnoho som sa vypytoval a mnoho som sa dozvedel a bolo to aj o vojne, hlavne tej poslednej, najstrašnejšej, ktoré ľudstvo zažilo, ale to až niekedy nabudúce.

Takže dnes len tak ....... vojna.