Brnk, brnk.

Ami - Emi - Ami - Emi, Ami - C - Ami - C, tralala la laaa la...

Už hodnú chvíľu prehadzovala akordy a zarovno s nimi si vymýšľala slová:

"Pôjdeme do hôr

ďaleko...

Zalezieme do nôr

hlboko..."

Spievala poriadne nahlas, veď aj bola trochu povzbudená vínkom z pivnice. Vyzerala výborne, aj keď o tom vôbec nevedela. Nevnímala sa, ale bolo jej hej.

Buch.

"... a tam si posadáme,

pojeme zásoby,

do nosa si dáme!

..."

Buch.

BUCH BUCH.

" - "

Ticho.

BUCH BUCH BUCH.

"Čo je to? Há?"

To adresovala mačke, na ktorú sa pozerala a usmievala. Ale odložila gitaru a pobrala sa dolu schodmi, odkiaľ počula buchot. Buchot na dvere.

Zrazu zastala. "Na moje dvere?" Držala sa zábradlia a náhle bola úplne zmätená. Kto by sem chodil? Nik nevie, že je tu a z tunajších ju nik nepozná osobne, iba čo ju občas vidia dokupovať si zásoby fajčiva.

Ešte stále niekto klopal, ale už nie tak agresívne. Otvorila dvere.

"Dobrý večer, Jack Holse."

"Uhm."

NIČ.

"Ehm, počul som Vás hrať až sem dole." Usmieval sa. "Páčilo sa mi to a tak som si pomyslel, že hádam aj mám chuť na spoločnosť."

Pozerala na neho ako na zjavenie, ako na posledného vydedenca spoločnosti, nevraživým a nedôveryhodným pohľadom.

"Ja... prepáčte, nechcel som rušiť, len som si povedal, že keby..."

"Poďte ďalej."

"Ka pani."

Bolo to stretnutie dvoch neohrabancov. Chlap sa vyzul a uložil si svoje ozrutné topánky vedľa starej skrinky. Vyšli po schodoch, ona prvá a on za ňou. Keď boli v "obývačke", malé slepé mača bolo celé bez seba z nového pachu, z pachu nového človeka. Chlapík si ju zobral na ruky a hravo sa jej prihováral.

("Čo tu robí, kto to je, prečo tu je, čo odo mňa chce, kto ho poslal, doriti vymaľovanej, čo to má znamenať?! Sedí na mojej stoličke.")

"Prepáčte, to je moje miesto. Mohli by ste si sadnúť na tú druhú stoličku? Ďakujem."

"Ale... samozrejme."

"Čo si dáte?"

"Stačí pohár toho vínka, čo je tu na stole."

("Tak pohár vínka, áno? Keby si ty vedel, čo taký pohár vínka stojí, hneď by si si zaželal niečo iné.")

"Ďakujem. Veľmi pekne hráte - kde ste sa to naučili?"

"Naučil ma to brat. Doma."

Znelo to nanajvýš chladne. Uvedomila si to, keď sa na ňu zvláštne, urazene pozrel. Taký pohľad nevidela už dávno.

Ale čo, ona nejakému Jackovi o svojej trpkej minulosti a o svojich chybách veru rozprávať nemusí.

"Naozaj ma bolo až tak počuť?" pýtala sa pobavene.

"Tika, naozaj." odvetil ešte pobavenejšie a doprial si poriadny hlt vína.

("Tebe veru táto fľaša stačiť nebude.")

"Robíte to často? Myslím takéto gitarové večery..."

"Neviem. Kedy mám chuť. Dnes bola zrovna chuť na gitaru, spev a vínko."

Na chvíľu sa pozastavil, či to nemá byť návrh na odchod, ale napokon si povedal, že to bude ignorovať.

"Hm. Bývate tu sama?"

"S mačkou."

Zasmial sa, ona nie. Ale bol to taký menší vtip, nie?

"A čo vás sem priviedlo?"

"Len ja sama. Ale mám to tu rada, mám tu more, pláž a zem. A čo sem priviedlo vás?" Konečne sa usmievala.

"Ja som sa tu narodil. A myslím, že tu aj zomriem."

"Istým spôsobom všetci zomierame tam, kde sme vyrástli. Aj vtedy, keď tam fyzicky nie sme..."

Mlčky prikývol.

Tú noc vypili dve fľaše octovožltého sladkastého vína. Rozprávali sa a bolo to, akoby sa rozprávala s nezvyklo odosobneným JA. Smiali sa a obaja objavovali skryté zákutia svojich hmyzích dušičiek. Bolo jej dobre celkom inak ako doteraz. Asi preto, že to, čo sedelo oproti nej ju videlo, dokonca to vedelo rozprávať, rozmýšľať, a tak ju stavať do ľahkej úlohy premýšľajúceho nad odpoveďami.

Áno, cítila sa výborne, všetko sa z nej len tak sypalo a ona nemala odhodlanie to zastaviť. Bolo to také nové a také príjemné...

Mačku si držal na kolenách a škrabkal ju na hlave a na krku. Akoby k nej patril odjakživa. Teraz si ho mohla lepšie obzrieť. Bol robustnej postavy, mal široké ramená, výraznú, hranatú sánku, mäsité pery, malé, živé a nežné oči, orlí nos a vlasy dopadajúce akurát po ramená farby dozretého žita. Ruky hladiace mačku boli veľké, zrobené a istým spôsobom... mužské.

Aj on si ju postupne obzeral a videl v nej nie dokonalú, ale naturálne peknú ženu. A čím viac si ju obzeral, tým viac sa mu zdali jej pri rozprávaní čudne vykrivené ústa a zvláštne strapcovité vlasy sympatickejšie.

Keď padla posledná kvapka z druhej fľaše, zdvihol sa.

"Už idete?"

"Ae, už pôjdem. Je neskoro a ja som Vás len tak prepadol a okrem toho, mám zajtra nejakú prácu."

"Pochopiteľne, práca. Ten prepad mi nevadil."

Usmievala sa ako truľo a on ako veľký chápavý ujo. Odprevadila ho dolu ku dverám.

"Ak pôjdem niekedy naokolo a začujem gitaru, asi Vás opäť vyruším."

"Príďte kedykoľvek."

"Ka pai, e moe koe."

"E moe koe."

Už bol vo dverách, keď sa náhle otočil.

"Veď ja ani doteraz neviem, ako sa voláte!"

"Naozaj? Tak to napravíme a ukončíme veľmi pravdivo. Tešilo ma, ja som..."

.

K.b.h. bola inšpirovaná knihou The bone people od Keri Hulme.