Ráno vegetíme na terase v spacákoch na drevených lehátkach ako švajčiarski dôchodcovia v Alpách.

Jesť sa ide do mnou objavenej pekárne a je to dobrý začiatok dňa. Celý deň sa len tak poflakujeme, každý robí, čo chce. Večer je posledná spoločná večera, v reštaurácii, kde sme v Káthmandú jedli vôbec prvýkrát. Pivo je dobré, momo pikantné a zeleninovému šalátu kraľuje feferónka. Inak je to pekný pajzel, kde nemajú ani latinkou písaný jedálny lístok.

Hneď po jedle ideme do našej pekárne – po deviatej su majú 50-percentnú zľavu a je plná napchávajúcich sa mladých turistov. Kupujeme sladké i slané pečivo na večer i ráno – a väčšinu z toho bez akýchkoľvek problémov hneď zhltneme na terase s kávou. Čo na tom, že sme tesne po večeri, horské polohladovanie má svoje následky. Zotrváme na terase do neskorého večera, je to náš posledný večer v Káthmandú a vychutnávame atmosféru mesta. Dolu prašné, špinavé, plné hluku a tmoliacich sa domorodcov, tu hore na terasách žije úplne iným životom. V príjemnom prostredí reštaurácií pod holým nebom, kde trávia voľný čas turisti z celého sveta, pripomína letnú noc prakticky v ktorejkoľvek metropole civilizovaného sveta.

Večer sa vraciame do hotela. Spať sa nechce a slivovice je dostatok. Na izbe u Diny a Táne popíjame a debatujeme o živote. Spomienky na všetko možné vrátane mŕtvych priateľov. Nálada napriek tomu nie je pochmúrna, postupne skôr naopak. Predsa len tak neprechrápeme poslednú noc v Nepále... Treba za tým dať nejakú symbolickú bodku, aspoň medzi ľuďmi, ktorí si počas expedície rozumeli. Debata trvá skoro do tretej ráno. Potom zbalíme karimatky a spacáky a vylezieme na terasu. Tentokrát žiadne komáre, tých pár hodín do rána spím ako zabitá.