Cestou nahor sme tento úsek robili za dva dni, dnes musí stačiť jeden. Ráno som v lodgi odmietla jednotvárne raňajky, dala si len kávu s mliekom a odskočila do pekárne kúpiť k nej syrový chlieb. Boli to kráľovské raňajky. Ráno vyrážame už bez Hilu so šiestimi nosičmi, ktorým šéfuje mladík Tulasí. Všetci vrátane neho hovoria len minimálne anglicky, takže môže byť problém. Sme v Phakdingu, kam sme pohodlne zostúpili za necelé štyri hodiny, rátajúc do toho aj kúpanie sa v rieke. V tejto výške a na
Ráno sa pre nás začína oveľa skôr – už o pol piatej ideme fotografovať východ slnka. Za týmto účelom podnikáma s Táňou, Dinou a Jarmilou snáď hodinový strmý výstup nad Tangboche. Vyšli sme ešte za tmy, no prakticky o hodinu je jasný deň. Čosi fotíme, pijeme čaj a schádzame dolu akurát na raňajky, po ktorých sa cítim unavená tak akurát do postele... Namiesto toho nás čaká výstup do Pheriche (4243 m) – dlhý, ale nie príliš strmý, s prekonaním magickej hranice 4000 metrov, za ktorou už údajne hrozi
Tangboche je vo výške 3867 metrov, ale počas cesty klesáme aspoň o 200 metrov, takže celkové prevýšenie v tento deň je okolo 600 metrov. Ide sa celkom dobre. V Tangboche nás víta slávny budhistický kláštor s mníchmi – vlastne celé Tangboche je prakticky len tento kláštor plus niekoľko domov. Hneď po príchode ideme na modlitbu – celým kláštorom sa nesie dosť pochmúrne pôsobiaca zmes viachlasného mníšskeho mrmlania a rešpekt vyvolávajúcej hudby trúby, bubna a čojaviemčoho ešte. Inak pokojný deň,