Od rána vegetíme v hoteli. Čo sa týka stravy, Biman sa o nás stará dobre – máme tu raňajky aj obed, pretože sa letí až popoludní. Ubytované sme priamo v najrušnejšej turistickej štvrti, a tak doobeda vyrážame do káthmandských ulíc. Pri včerajšej večernej prechádzke ma fascinovali rozsvietené lampióny, tak si dnes jeden za dolár kupujem. Po obede končíme znova v našej obľúbenej pekárni na terase – tentokrát naposledy. Okolo štvrtej sme na letisku a po siedmej konečne odlietame – do bangladéšskej
Dopoludnie bolo v znamení balenia, niektorí ešte dopisovali pohľadnice a kupovali posledné suveníry. Všetci minuli posledné rupie, veď čo s nimi ďalej. Tesne popoludní sme sa presunuli na káthmandské letisko. Bol s nami aj Javal, majiteľ tamojšej cestovnej kancelárie, a tak všetky formality prebehli bez problémov. Javal nám dal každej pekný pamätný list o účasti na expedícii, s menom a fotografiou v rámiku z ručne vyrobeného papiera. Rozlúčili sme sa (Javal je spoľahlivý človek i profesionál a v
Vyrážame o jednej v noci, naše podporné družstvo má sprevádzať lídrov po ľadovec, nesieme im materiál a tekutiny. Všetko je inak. Plazím sa hore kopcom ako vygrcaný rezanec, nemôžem sa dodýchať a pri každom pokuse o zrýchlenie zúfalo pomalého tempa bojujem s nutkaním na vracanie. I tak som z podporného družstva prvá, ale s veľkým odstupom za čelnou skupinou, ktorá ide v pohode. Sme skôr brzdou ako pomocou. Na polceste do prvého tábora na mňa v tme zdola kričí Jarmila, že Vanda nevládze. Dosť dlh