Po mesiaci v Ázii si v Nemecku pripadám ako doma. Hneď na letisku nás odchytí šofér mikrobusu vyslaného českou cestovkou. Poteší to a nestrácajúc čas zakrátko smerujeme na Prahu. V mikrobuse je dobrá nálada, dopíjame vodku a zakrátko driememe. Idyla trvá len po nemecko–českú hranicu, kde vyvstáva ďalší problém. Cestovka totiž včera prepravila navyše skupinu desiatich Čechov, ktorí s ňou v podstate nič nemali, ale ako oficiálny prepravca ich musela deklarovať na colno-pasovej kontrole. A odrazu n
Ráno sa budíme v Dháke s tým, že večer by sme mali letieť. Inak máme pred sebou celý deň. A nemienime ho preflákať... Začíname fyzickou aktivitou. Naša izba se mení sa športovú halu a prebiehajú tu postupne súťaže v pretláčaní rukou, brušákoch na výdrž, stoji na hlave a sú predvádzané i akési gymnastické prvky. Ceny síce chýbajú (akurát Zuzana dostáva za víťazstvo v brušákoch hobla), nálada je ale dobrá. Nápady na izbové športy došli, presúvame sa teda na chodbu a naboso tu hráme futbal, najskô
Ráno sa začalo sľubne – skorými raňajkami a odvozom na letisko (spoločne s českou partiou), aj tu formality prebehli pomerne rýchlo a ocitli sme sa s palubnými vstupenkami prakticky pred vstupom do lietadla - smer Londýn. Biman nám to zariadil s týmto medzipristátím, do Európy sa odtiaľto zas až tak veľa nelieta. Bola som vcelku rada, konečne Európa a nejaká civilizácia. Naša radosť bola predčasná – a už si na to začíname zvykať. Pred vstupom do lietadla nám príjemne vyzerajúci Brit vysvetlil,