Zoznam lídrov

Potom odsťahovať mimo civilizáciu a meditovať, ak neskapem od hladu, alebo nejakú nemoc.

Tak toho sa z vonkajšieho sveta nedočkáš. Ak chceš pokoj, musíš ho vedome vytvoriť sám v sebe.

spravny pojem nie je vidiecan ale postsedliak ( Buzalka) Je to produkt rýchlej modernizácie a urbanizácie Slovenska v 20. storočí, kedy sa ľudia masovo sťahovali z dedín do miest ( ale svoje vnútri nastavené vnímanie sveta si zobrali so sebou a preniesli ho aj na deti Kľúčové znaky „postsedliactva“ Podľa Buzalku sa tento stav prejavuje niekoľkými špecifickými črtami: Spojenie s pôdou (ale inak): Postsedliak už nepestuje obilie na prežitie, ale transformoval túto potrebu do pestovania trávnika na satelite, stavania vysokých betónových plotov alebo „chatárčenia“. Pôda preňho nie je zdrojom obživy, ale symbolom vlastníctva a bezpečia. Nedôvera k „pánom“ a mestu: Hoci postsedliak v meste pracuje a využíva jeho výhody, vnútorne k nemu pociťuje nedôveru. Elity, intelektuáli alebo „Bratislava“ sú vnímaní ako niečo cudzie, čo ohrozuje jeho „zdravý sedliacky rozum“. Kultúra „urob si sám“: Prejavuje sa v presvedčení, že človek si má všetko urobiť sám (svojpomocná stavba domu, opravy), čo je pozostatok dedinskej sebestačnosti. Folklorizmus ako identita: Postsedliak má sklon idealizovať si minulosť a ľudové tradície, pričom ich často vníma nekriticky ako „jedinú pravú slovenskú kultúru“, hoci v realite žije moderný konzumuný život ktory slovne odmieta. Postsedliak sa totiž v modernom, globalizovanom svete cíti neisto. Hľadá ochranu u „silného gazdu“ (štátu alebo lídra), ktorý mu sľúbi stabilitu a ochráni ho pred zmenami, ktoré prichádzajú zvonku (EÚ, migračné otázky, liberálne reformy). Buzalka hovorí o tzv. agrárnom fašizme. Postsedliak sa cíti v modernom, globálnom svete neisto a strateno. Stratil istoty dedinského života, ale nenaučil sa žiť v liberálnej demokracii. Potreba silného vodcu: Postsedliak hľadá „Gazdu“ – silného lídra, ktorý „urobí poriadok“. Fašizmus ponúka presne toto: jasnú hierarchiu, silnú ruku a pocit, že niekto konečne chráni „obyčajného človeka“. Idealizácia minulosti: Fašizmus aj postsedliak sa obracajú k mýtickej minulosti, kedy bol svet „ešte v poriadku“ (folklór, tradičná rodina, pôda). 3. Pocit ohrozenia a viktimizácia Postsedliak sa často vníma ako obeť – obeť pánov z mesta, obeť Bruselu, obeť bánk či „svetového sprisahania“. Fašistická rétorika na tento pocit ublíženosti priamo útočí. Ponúka vinníka, ktorého možno nenávidieť, a sľubuje pomstu. Postsedliak, ktorý má v génoch nedôveru k inštitúciám (štát bol pre sedliaka vždy len niekto, kto bral dane a vojakov), ľahko uverí, že súčasný systém je skorumpovaný a treba ho nahradiť niečím radikálnym.