S jazykom je to zvláštne. Moje vnučky vyrastajú v rodine, kde otec je Američan a matka Slovenka. "Kuchynským" jazykom je doma angličtina. Staršia vnučka je bilingválna, v jej slovenčine necítim žiadny prízvuk a keď som sa spýtal zaťa, či v jej angličtine "cítiť" slovenský prízvuk, tak povedal, že nie. Mladšia vnučka má však zo slovenčinou problém.
Je komické počúvať, ako mladšia vnučka skloňuje "angličtinu v slovenčine" Bohužiaľ je to aj jej handicap v kolektíve slovenských detí, kde sa zrejme stretáva s výsmechom, z jej vyjadrovania. A tak sa "zaťala" a radšej v kolektíve detí mlčí. Toto jej "mlčanie" spôsobilo, že ju neprijali do prvého ročníka základnej školy. Podľa psychológov, ako "mentálne zaostalú". Ja s ňou komunikujem, a žiadnu mentálnu zaostalosť som nespozoroval. Problém je len v tom, či je ochotná otvoriť sa, alebo "vzdorovať". Schopnosť bilingválne ovládať jazyky je zrejme individuálna, niekto má talent na jazyky, iný nie. Nemusí to nutne súvisieť s intelektom. V angličtine, podľa jej rodičov, nie je "mentálne retardovaná" a ani v slovenčine, keď komunikuje so mnou, lebo mi dôveruje, že sa jej vyjadrovaniu nevysmejem. Našťastie si nedávno našla kamarátku s ktorou si rozumie. A ak si ľudia nájdu vzájomný vzťah, potom si porozumejú aj v jazyku. Ja zo zaťom dlhé hodiny komunikujeme v angličtine, ale o anglickej gramatike nemám ani šajn. Angličtinu som sa začal učiť až po 50 tke. V angličtine dnes riešime dokonca aj filozofické, etické a politické problémy, (ak už niečo spolu popijeme). Američania sú zrejme zvyknutí, na "národnostné dialekty" angličtiny. Ak si ľudia nerozumejú, nepochopia sa, ani keď hovoria rovnakým jazykom.