Diskusia ohľadne antropogénneho vplyvu na klímu úspešne prebieha viac menej len v akademickej rovine. Koncentrácia CO2 rastie a nijako tento fakt neovplyvnili medzinárodné dohody, ako Parížska dohoda 2015, ciele trvalo udržateľného rozvoja OSN (SDG), emisné kvóty, zvyšovanie environmentálneho povedomia, vzdelávanie, podpora udržateľnej spotreby, prechod na obnoviteľné zdroje energie, zapojenie komunít a aktivizmus, podpora verejnej dopravy, regulácie a trhové mechanizmy, technológie na zachytávanie uhlíka, regeneratívne poľnohospodárstvo, bioenergia a mohol by som vo vymenovaní takýchto aktivít pokračovať...
Graf nárastu koncentrácie CO2 spochybňuje účinnosť všetkých týchto aktivít.
Aký zmysel má diskutovať o vplyve koncentrácie CO2, ak v globálnom merítku nie sme schopní zastaviť jeho rast? Ak by aj nárast CO2 nebol rozhodujúcim faktorom zmeny klímy, nárast CO2 ilustruje neschopnosť ľudstva, reagovať na negatívne antropogénne faktory, ovplyvňujúce životné prostredie. Nárast koncentrácie CO2 je len parciálnym problémom.
Dnes sme znova svedkami politiky, kde imperiálne záujmy veľmocí sú dôležitejšie, ako environmentálne problémy. V kontexte vojny na Ukrajine dnes už nikoho nezaujíma, aké environmentálne škody spôsobuje vojna. Kde zomierajú ľudia, tam predsa nebudeme riešiť, aký to má dopad na emisie CO2 a už vôbec nie napríklad na populáciu sysľov.