Americký kontinent bol podľa súčasných poznatkov osídlený asi pred 15 000 rokmi. Ak sa nejaký pôvodný obyvateľ Ameriky pozrel na oceán, takmer z nulovou pravdepodobnosťou by tam uvidel lode, prichádzajúce zo starého kontinentu. No 12. októbra 1492 k tomu došlo. Ak by si pôvodní obyvatelia amerického kontinentu robili štatistiku, na základe denných pozorovaní oceánu počas 15 000 rokov, tak ako to dnes robia vedci, dospeli by k názoru, že na planéte sú z najväčšou pravdepodobnosťou jediní predstavitelia ľudskej populácie, žijúci na kontinente..
Nechcem tento príklad použiť, ako vedecký argument, v kontexte klimatickej zmeny. Klimatológovia často hovoria o bode obratu, o nenávratnej klimatickej zmene, kladnej spätnej väzbe, z ktorej niet návratu... Môj subjektívny názor je ten, že nie zmena klímy je tou hrozbou, ktorej budú ľudia v budúcnosti čeliť. Hrozbou je naša evolučná podstata, ktorá je založená na využívaní všetkých dostupných prostriedkov, ktoré táto planéta ponúka.
Náš mozog a inteligencia sa vyvinula práve vďaka kladnej spätnej väzbe. Čím viac sme dokázali využiť potenciálne zdroje tejto planéty, tým viac sa vyvíjala naša inteligencia. A čím viac sa vyvíjala naša inteligencia, tým viac využívame zdroje tejto planéty. Dnes už do takej miery, že antropologický vplyv sa dá porovnať s geomorfologickým a klimatickým. Kladná spätná väzba však funguje len v časovo limitovanom intervale, pokiaľ nevyčerpá vlastné zdroje
Naša evolučná podstata dobre fungovala počas 300 000 rokov. Inú planétu k osídleniu zatiaľ nemáme a vrátiť sa v evolučnom vývoji tiež nemôžeme. Naopak, sme dnes hrdý na to, kam sme sa vďaka evolúcii dostali. Nikto však zatiaľ nemá riešenie, ako sa vyrovnať s limitmi tejto planéty. Explózia jediného druhu, na úkor ostatných nikdy v evolučnom vývoji nedopadla dobre. Práve variabilita bola v evolúcii predpokladom prežitia. Dnes veríme, že už dokážeme zmeniť evolúciu. Ale napríklad vírusy majú na premnoženie jedného druhu celkom "iní názor".