Boli casy, ked som byval v zilinskom DOORZe druhym najlepsim zakaznikom. Tento status mi bol oznameny majitelom predajne a nieslo to sebou urcite vyhody, aj ked s prvym najlepsim som naozaj nemal zaujem predbiehat sa. Mohol som sa tam napriklad zastavit "na malu", ked mi bolo treba a mal som daleko na barak. Stacilo povedat "nazdar Juro, len sa idem.." a Juro vedel, ze ked vyjdem z hajzla, kupim si nejake CDcko. Aj kavu mi z toho dovodu dokazal zaliat. Nieslo to sebou aj zmiesane pocity. Na jednej strane som si CDcka ukladal doma do krabicky a na strane druhej bol stale smutnejsi pohlad do penazenky. Prestal som tam chodit, ked som sa prestal motat pracovne okolo Ziliny, nebol som tam hadam patnast rokov. Medzi tym sa obchodik prestahoval z rohu Masarycky na okruhly roh k Carovi a teraz som tam vpalil ako velka voda:
-nazdar Peter!
-nazdar Juro, ako si ma poznal???
-na takych zakaznikov sa nezabuda..
-ehm, som stale v top3?
-uz ani nie..
Pokecali sme. Obchodik za ten cas rozsiril portfolio (lebo na predavani metalu nezbohatnes a asi ani neuzivis rodinu) o predaj vlacikov a vselijakych miniaturnych modelov.
Namatkovo som si vybral v ramci slusnosti (a hlavne zo zvyku) tri koncerty, ked sa ma Juro spytal:
-a nejaky vlacik nechces?
Otocil som hlavu k regalu, kde stali do detailov premakane masinky, zaparkovane na kolajnickach v rovnako premakanych krajinkach a zacitil som ustipnutie dlhym nechtom na pravej ruke.
-hm, mozno, ked budem starsi, povedal som