Zoznam lídrov

Ja som nikdy dobrú pamäť nemal. Nepamätal som si ani mená kolegov, z ktorými som bol denno-denne v práci. Keď som ich chcel osloviť na chodbe, tak som zavolal "hej... " Pri predstavovaní som zabudol meno okamžite. Dnes si dokážem spomenúť maximálne na dvoch, troch spolužiakov zo ZŠ. Dnes som už 5 rokov na dôchodku, ale napriek tomu stále pracujem. Vyvíjam hardware a software, čo je doménou ľudí vo veku tak do 40 rokov. Mozog si zapamätá to, čo považuje za dôležité. A to, čo považuje za dôležité je pre každého individuálne. Mentálne schopnosti po 50 rapídne klesajú. A hlavne, keď sú informácie vyplavované alkoholom. Ale je to individuálne. Pamätám si, keď som bol s otcom niečo vybaviť, otec mal vtedy 91 rokov. Dotyčný nám povedal meno a telefónne číslo, na ktoré máme zavolať. Nezapísal som si ho a po týždni som mu chcel zavolať. Ja som si nedokázal spomenúť ani na meno a otec vysypal aj telefónne číslo...

kedysi som mala dobrú pamäť, akosi automaticky sa mi do nej ukladali číselné údaje - vedela som všetky dáta narodenia v našej triede na ZDŠ aj na SŠ, tiež adresy a telefónne čísla všetky, s ktorými som prišla do kontaktu. A tiež ak som si spomenula, na ktorej strane (vpravo či vľavo) bol text, ktorý som sa mala naučiť, a na obrázok, ktorý tam bol, vedela som, aj čo tam bolo napísané, a v duchu som si tak otáčala stránky a deklamovala, čo tam bolo. Ale toto s textom mi počas strednej nejako vyprchalo, číselné veci som si ešte tak pred 10 rokmi pamätala. Ale aj tie už zabúdam. Zato dodnes si pamätám menné abecedné zoznamy našej triedy zo ZDŠ aj zo strednej, a viem si aj vybaviť, ktoré meno ku komu patrilo, a hoci adresy si už pamätám len niektorých, v ktorej oblasti bývali, ešte viem. Ale napríklad z vecí, čo bolo pre mňa rutinou v mojej praxi manažéra kvality alebo z toho, čo prišlo potom, si pamätám len okrajovo, a z mojej praxe v špitáli veľa vecí tiež už moja hlava vytesnila, skrátka k terajšej práci potrebujem iné a nejako sa to tam všetko nepomestilo. A že kým vyjdem z miestnosti, zabudnem, pre čo som to vlastne išla, sa mi stáva čím ďalej, tým častejšie, musím sa vrátiť späť, aby som si spomenula. Mňa desí skôr to, že sa mi v práci ale 2x stalo, že som si nevedela spomenúť, ako sa dostanem z mojej kancelárie do kuchynky alebo an podobnú banalitu, bola som pár sekúnd úplne dezorientovaná a stála som tam ako Alica v krajine zázrakov. Bolo to v tom období, keď sa mi všetko zosypalo na hlavu, tatkova porážka, riešenie čo s ním, vypratávanie a predaj garsonky, ktorú zdedil po mame, vypratanie jeho bytu a do toho nepríjemnosti v robote, a na všetko sama - tak som si nahovárala, že to bude tým dlhodobým stresom a napätím, ale neviem neviem. A čím ďalej, tým ťažšie mi nové veci lezú do tej mojej makovice, čo ma teda pekne serinká Tiež strácam zručnosti, ktoré boli pre mňa samozrejmosťou, ale to s pamäťou nesúvisí.

takmer som v tom zmätku okolo mňa zabudla, že už je jar... jarná cica