navečer po dlhom čase sa u nás objavila dcéra s deťmi, tie keď zistili, že nemáme toho na jedenie moc, zaliezli do izby k stavebnici a my s dcérou sme si po tom, čo som jej zložila veci, ktoré som pôvodne chcela predať, ale prejavila o ne záujem, pozerali staré fotky. Decká boli celkom v pohode, hrali sa v izbe, vystrájať začali až po tom ako zazvonil zaťko, že ich dolu už čaká s autom. Zrazu chceli jesť, cikať, kakať, ešte to, ešte ono, ale ísť sa obliekať ani za ten živý svet. Trpezlivosť nie je zaťkovou silnou stránkou, viem si celkom dobre predstaviť, aký bol blažený, kým čakal, kedy sa baby prestanú jašiť a upokoja sa a zlezú aj s mamou dolu.
pri upratovaní jednej zo skríň som našla akési staré prázdne diplomy, čo som mala ešte z čias kedy som robila vedúcu v táboroch, tak som Ninuši jeden vypísala, vzala si ho aj domov.
Dostali sme za úlohu kúpiť nejaké pekné náplaste na rany, lebo Ninuš si poranila vonku prst a u nás si ho dala ošetriť, ale my sme mali len tie obyčajné. A keď boli na odchode, Neli si zahryzla do pery a tiež ju to bolelo, ale bolesť ju rýchlo prešla, ked som jej to "natrela" mastičkou - tým takým malým vajíčkom z Oriflamu, teda som sa robila akože si naberám na prst a mažem jej to. Zázrak fungoval, Neli prestala revať a zas bolo dobre :) To je ten Placebo efekt. U detí, aspoň u našich, dosť často funguje.