Slovenskú hudbu si vypočujem len vďaka rozhlasu, keď ráno pri raňajkách čakám na správy. Väčšinou ale musím rádio vypnúť, lebo tá hudba sa nedá počúvať. Obyčajne preto správy zmeškám, ale o veľa aj tak neprídem. Chápem, že príčinou mojej averzie môže byť generačný problém. Ani mojich rodičov neoslovoval Led Zeppelin, Janis Joplin, alebo Deep Purple. Ťažiskom rockovej hudby nebol vždy text. Jimi Hendrix toho textu veľa nemal. Jeho hudba to ale vynahradila, podobne Carlos Santana. Ale nebolo to pravidlo. Bob Dylan dostal Nobelovú cenu za texty a pritom som jeho hudbu počúval, aj keď som textu ešte nerozumel. Queen mali dobrú hudbu aj texty.
Nariadenie vlády, že rozhlas musí odvysielať 30% súčasnej slovenskej hudby dáva šancu zaznieť interpretom, ktorých hudba zaostáva za textom a text za hudbou. Neviem či v tak malej krajine, akou je Slovensko, má toto nariadenie vlády zmysel. Radšej by som interpretom takejto hudby pridelil nejaké granty z kultúrneho fondu, aby hľadali inšpiráciu v umeleckej tvorivosti, ktorej produkty sú na dobrovoľnom rozhodnutí konzumenta. To, čo robí rozhlas je niečo, ako charita. V charite si kúpiš aj to, čo sa ti to nepáči, keď tým podporíš handicapovaných autorov "umeleckého diela".