Zoznam lídrov

cca pred 10 rokmi som vozil mamu po predoperačných vyšetreniach. raz som ju tak doviedol na polikliniku v NM, a išiel zaparkovať auto. sotva som zaparkoval a vyfajčil cigu, vidím že mama vychádza von z budovy ... celá vystresovaná, pomaly s plačom, mi vysvetlila, že doktorka aj so sestrou na ňu navrieskali pred celou čakárňou, že načo sa tam vôbec trepe, keď ešte nemá výsledky z urológie! dodnes dumám nad tým, načo sú lekárke na ORL výsledky z urológie ... ale zrejme na nič, lebo som ju naložil do auta, odviezol ORL doktorovi do PN, a po pol hodine /aj s čakaním v čakárni/ mala vyšetrenie hotové aj bez urológie... ale hlavne že dve sprosté kravy si pohonili ego nad pacientkou, ktorá by im mohla byť nie mamou ale babkou

Ešteže sociálny netvor Fico nepresadil jednu poisťovňu. Keď sú teraz tri, tak aspoň si v snahe konkurovať, ponúkajú klientom rôzne zvýhodnené služby. Jedna poisťovňa by na to nemala dôvod a pacienti by boli doslova väzňami tej poisťovne.

Fungovanie nášho zdravotníctva je založené na princípe, že partnerom lekára, alebo zdravotného zariadenia, je poisťovňa a nie pacient. Poisťovňa je tá, ktorá rozhoduje o peniazoch zo zdravotného poistenia pacienta. Pacient sa tak voči lekárovi ocitá v submisívnom postavení. A arogantní idioti si toto submisívne postavenie dokážu aj "vychutnať". Lekári a sestry sú len ľudia. Často zavalení´zbytočnou administratívou , buzeráciou nadriadených, hypochondrickými pacientmi, alebo osobnými problémami. To ich ale neospravedlňuje. Rovnako arogantne by sa mohol správať podnikateľ, alebo obchodník k svojím klientom. No nemôže si to dovoliť, lebo by skrachoval. V súkromných klinikách je to o poznanie lepšie. No aj v nich majú dominantný vplyv poisťovne. Zdravotníctvo zostalo aj po 1989 takým socialistickým plánovaním a prerozdeľovaním spoločných prostriedkov v trhovej ekonomike. A to, ako vieme vždy deformovalo vzťahy a motiváciu presadiť sa odbornosťou a kvalitou služieb. To je cena, ktorú musíme platiť za to, že štát poskytuje zdravotnú starostlivosť zo spoločného balíka. Je to podobné, ako dôchodkové zabezpečenie, alebo fungovanie polície, školstva. Jediný rozdiel je ten, že keď ste chorý, alebo bezmocný, pociťujete to oveľa osobnejšie a často bolestnejšie.

informator siri len to co dostane od svojich, schopnost chapat text je u neho limitne mala

To mi pripomína, keď som ležal s infúziou a nedokázal som sa ani posadiť, nie to vstať. Do izby vletela sestra "pán potrebuje mať pri infúzii zažaté svetlo!!!" a významne zhasla. O chvíľu tam z buchotom stáda slonov vletela druhá a zdrbala ma "či sa tu má kvôli mne potme zabiť" a zhasla. Potom sa ešte vrátila tá´prvá, ale ja som si už iba užíval ich humor. Na ospravedlnenie, ich primárka ich vždy dokázala tak nabudiť, že by najradšej vraždili. Proste profesionálka na pravom mieste.

pozorovaním diania pri vode zisťujem, že ženské plavky určitých strihov, by mali byť od istej veľkosti, a asi aj od istého veku, zakázané zákonom

Skôr na súkromných klinikách sa stretávam s väčšou ochotou. Ale v štátnej nemocnici je to o "niečo" horšie. Keď som pred vyše 21 rokmi s popáleninami ležal na chirurgickom (je dosť možné, že som to tu už spomínal), tak miestami som mal pocit, že má chcú do riti kopnúť, že čo som si dovolil obsadiť lôžko. Príšerná starostlivosť, tie staré bosorky, ktorá sa označovali za zdravotné sestry boli dosť nepríjemné, až cynické, bez kúska empatie. Našťastie tam bola jedna mladá, zhruba v mojom veku, tá bola celkom fajn. Napriek tomu po 4 dňoch, v obväzoch som sa vypýtal domov, nechcel som tam byť už ani hodinu. Pred 11 rokmi keď som mal obličkovú koliku a od bolesti mi odchádzal mozog, tak ma urológ poslal do nemocnice na CT. Ešte predtým mi spravil obstreky, aby tá bolesť z obličiek odznela na nejaký čas, pokým sa doterigám do nemocnice. Tie obstreky boleli ešte viac ako tá kolika. Keď som prišiel do nemocnice na CT, tak má *ujovia nechali polhodinu čakať v čakárni, potom keď vyšli, akurát mi len vynadali, že prečo mi urológ nedal CD, na ktoré by nahrali priebeh CT. Keď si to tak premietam spätne, možno od tej bolesti som bol už zoslabnutý, ale čudujem sa sám sebe, že som to nechal tak. Dnes by na mňa už asi zavolali políciu, čo za bordel by som im tam spravil. Pred 8 rokmi mi vyrvali krčné mandle. Po pár dňoch ma pustili domov, asi po týždni mi začala krv liať z krku, tak som musel rýchlo na pohotovosť. Službukonajúca doktorka, celá uzívaná, mala zo mňa nervy, že čo som si ju dovolil zobudiť, navyše sa jej krvácanie nedalo zastaviť (v duchu určite 3,14čovala jak chorá vrana). Keď som jej spomenul, že krvácanie zrejme spustil Flector rapid (prášok mentolovej chuti, čo tlmí silné pooperačné bolesti), tak ani nevedela čo to je, dokonca ani na počítači si nič nebola schopná vygúgliť. Zo štátnych zariadení mám dobré spomienky len na detskú JIS, kde som ležal ako 17 ročný. Tam bola šupa starostlivosť. A tie sestričky!

Možno do tejto témy nepatrí, ale evokovalo to vo mne spomienky,. Pri návšteve nemocnice, par dní pred smrťou mi mama povedala, že sa potrebuje vyprázdniť a podala mi misu. Trochu ma to zaskočilo. Nie že by sa mi to hnusilo, ale musel by som ju odhaliť, lebo sa nedokázala poriadne pohnúť. Vyšiel som teda na chodbu, kde som požiadal prvého človeka v bielom plášti, aby mi v tom pomohol. To som ale nemal robiť!!! Nevšimol som si, že som o takúto službu požiadal DOKTORKU! Doktori si myslia, že pred takým Faux pas ich ochráni fonendoskop, ktorý obyčajne nosia na krku, aby si ich pacienti náhodou nesplietli z nižším personálom. V tom rozpoložení spraví ale človek ľahko chybu. Doktorka to zobrala zrejme osobne a z výrazom údivu nad mojou opovážlivosťou, bez slova odišla. Sestry, ktoré sa mi z námahou podarilo nájsť mi vysvetlili, že tento problém nie je otázkou života a smrti, takže sa podľa toho bude riešiť. Nakoniec som sa vrátil k mame a zvládol som to aj sám. S tou misou som potom kráčal po chodbe s takou hrdosťou, ako s málo čím, čo som v živote dokázal. Premával som sa tam, aby si to doktori a sestričky nemohli nevšimnúť. No nevšimli.. Mama sa cítila spokojnejšie, keď mohla za takéto služby „odmeniť“ personál aspoň 20 korunáčkou. Priniesol som jej ich dosť nato, aby sa cítila aspoň trochu nezávislá. Keď zomrela, všetky peniaze zo stolíka boli preč, spolu s prsteňom a obrúčkou. A zmizli aj jej šaty zo skrine. V tých chvíľach mi to bolo jedno, už nič nepotrebovala.

Dnes som chcel prežiť horúci deň na motorke. Asi 10 km za Kalnou nad Hronom som si spravil prestávku a odbočil k Hronu. Taký "bordel", aký som tam našiel, by po sebe nezanechali snáď ani minoritné menšiny v osadách. Zrejme pozostatky stanovania rybárov. Nechcel som tam samozrejme zostať, tak som sa pustil poľnou cestou vedľa Hrona. Breh lemovali smetiská zo stavebného odpadu, včetne azbestu. Kto vie, koľko odpadu skončilo v Hrone? Nakoniec cesta končila pri malom lužnom lese. Pokračovať vedľa Hrona sa už ale nedalo. Pozemok bol oplotený až po rieku a na bráne typická tabuľa "Súkromný pozemok, Vstup zakázaný" Nuž čo, Slovensko je krásne. Len keby tu žili iní ľudia...

počula si pána... psychopati už neexistujú