Na Sirave sa strediskom Kaluza vinie ulicka lemovana stankami s ruzovomodrocervenozltozelenym plastovym bordelom a pripecenou ciganskou. "Restauraciami", kde ponukaju pivo, kofolu, na oleji vyprazane hocico, akymsi absolventom hudobnej vychovy nazivo hrane coververzie hitov Michala Davida a hajzle, v ktorych si musis svietit mobilom. Osadenstvo ulicky, vratane zakaznikov, vyzera ako autobusom prestahovany komparz z Kusturicovho filmu. K u r v y a pasaci, ktori toto leto nezarobili ani na ukrajinske marlborky, smejuci sa dedo s jednym zlatym zubom, mamina, s botoxom napichanou papulkou olizujuca horcicu z klobasy, korpulentni chalani v sustakoch adidas, ovesani retiazkami, predavajuci znudenym teenagerkam ruzove chvostiky a vo vlastnom svete strateny vychodniar s telefonom na uchu, pytajuci sa niekoho "dze sce?". Na pozadi toho obrazu sa za cestou kruti prazdny kolotoc. Blikajucimi neonmi osvetluje vsetko opisane a nejakou inou hudbou prehlusuje vsetko povedane. Clovek ma pocit, ze to vsetko nemoze mat vyznam, ze to musi byt hrane, ze ked prejde ulickou, herci prestanu jest, pit, prezuvat, grgat, fajcit a zazerat a pockaju na dalsieho turistu, ako ti Severokorejci na pikniku v parku.