Minulosť a prítomnosť - slovom a obrazom

John Lennon -

(* 9. október 1940, Liverpool, Spojené kráľovstvo – † 8. december 1980, New York, USA), bol britský spevák, skladateľ a gitarista, zakladajúci člen skupiny The Beatles a úspešný sólový hudobník. Bol známy tiež ako výtvarník, herec, spisovateľ a politický aktivista.

V roku 2002 BBC uskutočnila prieskum s cieľom objaviť 100 najväčších Britov všetkých čias. Lennonovi britská verejnosť prisúdila ôsme miesto.

Počas puberty sa Lennon stal silne krátkozrakým a bol nútený začať nosiť okuliare. V začiatkoch kariéry The Beatles nosil kontaktné šošovky alebo dioptrické slnečné okuliare, no okolo roku 1966 začal nosiť okrúhle okuliare, známe ako lennonky.

15. júla 1958 ju zrazilo auto riadené opitým policajtom mimo službu a Julia následkom zranení podľahla. Táto udalosť ovplyvnila mnohé neskoršie Lennonove skladby a zároveň zocelila jeho priateľstvo s Paulom McCartneym, ktorého matka zomrela na rakovinu prsníka, keď mal Paul 14 rokov (1956). Neskôr Lennon na počesť svojej matky napísal piesne Julia, My Mummy's Dead („Moja mama zomrela“) a Mother („Matka“). Svojho prvého syna pomenoval Julian.

Ako člen The Beatles mal Lennon výrazný vplyv na rokenrolovú hudbu a rozširovanie hraníc tohto žánru v priebehu 60. rokov minulého storočia. Spolu s Paulom McCartneym je považovaný za jedného z najvplyvnejších spevákov, skladateľov a hudobníkov 20. storočia. Lennon je pokladaný za výraznejšieho textára, pričom McCartney je považovaný za výraznejšieho skladateľa. Napriek tomu, že sa jedná o zjednodušenie, tento názor sa zakladá na pravde, keďže piesne dua Lennon-McCartney inšpirované Lennonom sú hlbšie a prepracovanejšie, s textami často v prvej osobe a zaoberajúce sa osobnými záležitosťami. Lennonove texty sú tiež často viac lyrické, čo súvisí i s jeho obľubou hrať sa so slovami a vymýšľať viaczmyselné a zvláštne slová. Jeho najsurrealistickejšie kúsky Strawberry Fields Forever (Navždy jahodové polia) a I Am The Walrus (Som mrož) sú najlepším príkladom Lennonovho výnimočného štýlu. Lennonove partnerstvo s McCartneym zahŕňalo aj vyvažovanie McCartneyho bezstarostného, pozitívneho štýlu.

John Lennon sa zvykol vyjadrovať otvorene a tlač mu často kládla otázky na rôzne témy. 4. marca 1966 pre londýnsky Evening Standard poznamenal, že náboženstvo sa stáva nedôležitým faktorom v živote mladých. Článok nevyvolal žiadne reakcie, až kým o päť mesiacov na to nevyšiel časopis Teen na obálke so slovami vytrhnutými z kontextu: „Neviem, čo sa pominie skôr - rokenrol alebo kresťanstvo“.

Vatikán odsúdil Lennonove poznámky. 11. augusta 1966 The Beatles zorganizovali tlačovú konferenciu v Chicagu, aby sa vyjadrili k rastúcim vášňam. Počas konferencie sa Lennon neochotne za svoje výroky ospravedlnil.Vatikán jeho ospravedlnenie prijal a situácia sa po čase upokojila, ale nekonečná beatlemánia, prenasledovanie šialencami, blázniví adolescenti a teraz tiež tlač čakajúca na možnosť roztrhať The Beatles na kúsky kvôli ich výrokom, to všetko bolo na členov skupiny priveľa. The Beatles sa čoskoro rozhodli, že nebudú pokračovať v koncertných turné a okrem slávneho vystúpenia na streche nahrávacieho štúdia naživo už nikdy nevystupovali.

9. novembra 1966 Lennon navštívil výstavu avantgardnej umelkyne Yoko Ono v londýnskej galérii Indica. Neskôr, v roku 1968, po návrate z Indie, kde bol spolu s The Beatles na meditačných seansách Lennon opustil svoju manželku Cynthiu. Lennon a Ono sa odvtedy stali nerozlučnými, rovnako v súkromí ako na verejnosti, a tiež počas nahrávaní s The Beatles. Lennon sa s Ono oženil v roku 1969 na Gibraltare a časť svadobnej cesty strávili v Amsterdame, kde v hoteli Hitlon zorganizovali kampaň za mier, tzv. Bed-In. Bed-in pokračovalo v Montreali, kde Lennon a Ono nahrali Give Peace a Chance, z ktorej sa stala neoficiálna hymna medzinárodného hnutia za mier. Lennon si po uzavretí manželstva tiež oficiálne zmenil meno na John Ono Lennon. O manželstve a mediálnej pozornosti, ktorá ho sprevádzala Lennon napísal pieseň The Ballad Of John And Yoko (Balada o Johnovi a Yoko).

Nahrávanie platne Let It Be nepomohlo členom The Beatles zlepšiť napäté vzťahy. Po tom, čo boli Lennon a Ono zranení pri automobilovej nehode v Škótsku, Lennon zariadil, aby s ním Ono bola neustále i v štúdiu počas práce na poslednom albume The Beatles, Abbey Road. Hoci sa skupine podarilo vytvoriť mimoriadne kvalitný album, čoskoro sa medzi členov skupiny vkradli obchodné spory súvisiace s ich nahrávacou spoločnosťou Apple Corp.

Kurt Cobain

Kurt Donald Cobain

(* 20. február 1967, Aberdeen, Washington – † 5. apríl 1994, Seattle) je jedna z najväčších rockových hviezd 90. rokov. Spoluzakladateľ a frontman skupiny Nirvana.

Narodil sa v malom meste Aberdeen, asi 140 kilometrov od Seattlu. Mnohí sa domnievajú že Kurt sa narodil v Hoquiam, avšak tam nebola nemocnica s pôrodnou sálou. Po narodení Kurt vážil 3,7 kg. Jeho matka Wendy pracovala ako čašníčka v kokteilovom bare a otec Don bol automechanik na benzínovej pumpe Chevron. Keď mal Kurt 7 rokov, jeho rodičia sa rozviedli kvôli večným hádkam o peniaze. Táto udalosť mala výrazný dopad na jeho budúcnosť. Jeho otec ho často fyzicky týral, bil ho aj za malé prehrešky ako silno zabuchnuté dvere a pod.

V roku 1972 nastúpil do prvej triedy, okamžite sa v ňom začal rozvíjať talent na maľovanie. Po rozvode sa z neho stal asociál, v ôsmej triede začal Kurt fajčiť marihuanu a brať LSD. Žil u rôznych príbuzných v Aberdeene, kam sa jeho rodina presťahovala ešte pred rozvodom. Boli časy, keď Kurt okúsil aj život pod mostom. Počas školy mu zistili hyperaktivitu, musel brať ritalín. Neskôr sa na ňom stal závislý.

Jeho najobľúbenejšou skupinou boli Sex Pistols, Led Zeppelin, Black Sabbath a rôzne iné britské punkové skupiny. Sám bol členom niekoľkých skupín. V roku 1986 v Olympii založil s gitaristom Kristom Novoselicom a bubeníkom Aaronom Burckhardom skupinu Nirvana. Po krátkom období Aaron Burckhard odišiel zo skupiny a Nirvana v roku 1990 objavila bubeníka Davea Grohla.

Dva a pol roka po svojom debute vydala Nirvana album Nevermind. Nevermindu sa predalo viac ako 10 miliónov kusov s tržbou cez pol miliardy dolárov. Sám Cobain priznal, že o takomto úspechu ani nesníval. Sláva mala pre neho hlavne negatívny dopad. Začal brať heroín, podľa jeho slov preto aby sa zbavil tlaku producentov a kvôli bolesti v bruchu. Jeho utrpenie cítiť v mnohých textoch, ktoré napísal.

24. februára 1992 Kurt odišiel na Hawai, aby sa tam oženil s tehotnou Courtney Love. Neskôr skupina vydala album Incesticide a Kurt skončil v nemocnici, aby sa liečil zo závislosti na heroíne. V tom istom roku sa mu narodila dcéra Frances Bean. Kurt sa zúčasnil pôrodu, avšak počas neho omdlel.

Po odľahčenom albume Unplugged - 1994, po ktorom sa mnohí domnievali, že je ich posledné, sa skupina vydala na európske turné, odohrali vyše dvadsať koncertov, avšak Kurtovi sa zapálilo hrdlo a musel sa liečiť. Počas prestávky Kurt odletel do Ríma kde sa stretol s manželkou, ktorá pripravovala vlastné turné so skupinou The Hole.

4. marca bol Kurt hospitalizovaný v Rímskej nemocnici po neúspešnej samovražde. Zjedol viac ako 50 tabletiek na spanie a zapíjal ich šampanským. Oficiálne tento incident bola iba nehoda. Po piatich dňoch sa Kurt vrátil do Seatllu.

Z nemocnice avšak po chvíli utiekol a 5. apríla 1994 sa zabarikádoval vo svojej chatke, vložil si do úst skrátenú hlaveň brokovnice a spáchal samovraždu. Až po troch dňoch ho našiel elektrikár, ktorý prišiel namontovať alarm. Cez okno videl nejakú postavu ležiacu na dlážke, vliezol do domu a tam objavil telo. Vedľa Kurtovho tela ležal list na rozlúčku, bol adresovaný Courtney a malej Frances Bean, list bol zakončený slovami „Milujem vás, milujem vás“. Manželka Courtney musela byť 7. apríla hospitalizovaná z dôvodu predávkovania sa drogami.

Po tom, ako sa Kurt zastrelil, mnoho ľudí v USA a v Austrálii spáchalo samovraždu rovnakým spôsobom.

Jeho pamiatku si prišlo uctiť vyše 5000 ľudí, ktorí sa zhromaždili v Seattle. Dav počúval kazetu, na ktorej čítala Courtney z jeho listu na rozlúčku.

James Dean

James Dean - (1931 - 1955)

Deanov život – skutočný i filmový – sa dá prirovnať k dráhe meteoru. Vo veku keď iní iba začínajú naplno žiť, stal sa idolom a 24 – ročný skončil svoju životnú púť. Jamesovi ako malému chlapcovi zomrela matka, na ktorú bol veľmi citovo viazaný. Otec ho zveril do výchovy tetám na vidieku. Neskôr ho zapísal na právo, ale Jamesa štúdium nezaujímalo, lákalo ho divadlo. Chytal sa každej príležitosti, aby svoju vášeň uspokojil. Roku 1950 sa dostal do hereckej dielne Lee Strasberga Actor´s Studio v New Yorku, kde v tom čase vyučoval Elia Kazan.

James Dean – mladík menšej postavy, krátkozraký, nesmelý a plný komplexov, ho zaujal. Videl v ňom predstaviteľa vtedajších mladých ľudí. Po niekoľkých malých úlohách ho obsadil do hlavnej roly filmu Na východ od raja ( 1955 ). Ešte v tom istom roku Dean stvárnil hlavného hrdinu vo filme Nicolasa Raya Rebel bez príčiny a o rok hral vo filme Georgea Stevensa Obor. A to bolo všetko. Herec troch filmov. James Dean sa filmom Na východ od raja, nakrútenom podľa románu amerického spisovateľa Johna Steinbecka, výrazne zapísal do povedomia americkej mládeže. Deanov výkon ocenila aj filmová kritika.

Vyzdvihovala predovšetkým jeho autentický výraz a psychologickú prekreslenosť postavy. Po ďalšom filme, tematicky príbuznom predchádzajúcemu, sa Dean stal idolom Ameriky. V oboch filmoch stelesnil precitliveného až neurotického chlapca, ktorý si nerozumie s rodičmi, odmieta ich morálne zásady i zásady spoločnosti. Slovom, je neprispôsobený, vykorenený. Deanove filmové úlohy sa prelínali s jeho súkromím. Na plátne zobrazoval cez seba a cez vlastné problémy svet svojich rovesníkov. Elia Kazan na otázku, prečo do filmu Na východ od raja hlavnú postavu Cala Traska obsadil neznámym hercom odpovedal: „ Vybral som si Jimmyho preto, lebo bol stelesnením Cala Traska. Bol pomstivý a nedôverčivý ako Cal. Trpel komplexom prenasledovania a osamotenia. Ale popritom bol mimoriadne nadaným hercom. “

Nepretvaroval sa, obliekal sa ako oni, cítil ako oni, konal ako oni, žil ich životom. Na plátne i mimo neho.

V Hollywoode bol čiernou ovcou, pretože sa nesprával tak, ako sa na hollywoodsku hviezdu patrí. „ Hrať je pre mňa najlogickejší spôsob ako sa zbaviť neurózy. Hrám sa na herca, aby som vyjadril úzkosti a drámy, v zajatí ktorých žijem, “ povedal v jednom rozhovore.

Tretím a posledným Deanovým filmom je Obor – príbeh odohrávajúci sa v Texase. Opäť sa v ňom rozohráva dráma dvoch generácií. Deň po nakrútení posledných záberov tretieho filmu našli Jamesa deana v troskách jeho strieborného kabrioletu na diaľnici z Los Angeles do Saliansu. Skončil sa let meteoru, aby uvoľnil priestor legende a mýtu.

Od smrti amerického herca Rudolpha Valentina, ktorý bol najpopulárnejším hercom nemého filmu a miláčikom žien, nezachvátila Ameriku vlna takej hystérie. Po celej Amerike masovo vznikali kluby ctiteľov Jamesa Deana. Tragickou smrťou kult jeho osobnosti narástol do nevídaných rozmerov. A po Amerike prišla na rad Európa. James Dean a jeho filmoví hrdinovia sa stálym provokovaním sveta dospelých usilovali nájsť seba samých. Hľadali v sebe odvahu postaviť sa proti akejkoľvek prekážke, hazardovali dokonca so životom. Za tým všetkým bola túžba nájsť pochopenie.

Ernest Hemingway

Narodil sa v Oak Parku štát Illinois ako syn lekára a speváčky.

Po ukončení štúdia na Oak Park High School v roku 1917 a prvých žurnalistických príspevkoch v Kansas City Star odišiel v roku 1918 do Európy ako reportér. Pripojil sa k ambulantnej jednotke na fronte vo Francúzsku, neskôr až do konca 1. svetovej vojny slúžil ako dobrovoľník v jednotke Červeného kríža na talianskom fronte. Stal sa prvým Američanom, ktorého zranili na talianskom fronte. Tu sa zoznámil s ošetrovateľkou (napísal o tom autobiografický román Zbohom zbraniam).

Po vojne pracoval ako korešpondent v Toronto Star.

Počas pobytu v Paríži sa stal členom skupiny intelektuálov, ktorú americká spisovateľka Gertrude Steinová nazvala stratenou generáciou.

Pôvodným povolaním novinár, bol účastníkom občianskej vojny v Španielsku kde bojoval na strane republikánov, za 2. svetovej vojny pôsobil ako frontový dopisovateľ.

Počas svojho života mal štyri svadby. Niektoré boli romantické a niektoré z rozumu.

Za dielo Starec a more dostal v roku 1954 Nobelovu cenu. Práve v súvislosti s touto novelou ho kritika začala považovať za najväčšiu postavu americkej literatúry prvej polovice 20. storočia. Na tomto vrchole slávy sa Hemingwayova tvorba končí.

Posledné roky svojho života prežil na Kube, strach že nenapíše už nič dobré, začínajúca staroba nanho pôsobili deštruktívne, viackrát sa pokúsil o samovraždu, depresia ho v 2. júla 1961 dohnala až k trinástej, ktorú neprežil. Zastrelil sa, mnohí sa domnievajú, že išlo o nehodu pri čistení hlavne. Proti tomu hrá fakt, že Hemingway bol skúsený poľovník...

Freddie Mercury

Freddie Mercury

(* 5. september 1946, Zanzibar - † 24. november 1991, Londýn) bol britský pianista, skladateľ a vedúci spevák rockovej skupiny Queen. Pochádzal zo Zanzibaru, jeho pôvodné meno je Farrokh Bulsara. Zomrel na AIDS.

Freddie uzrel svetlo sveta 5. septembra 1946 na ostrove Zanzibar v Afrike. Ako osemročný nastúpil do internátnej školy . V štúdiu pokračoval na anglickej škole blízko Bombaja. Po tom, čo sa rodina presťahovala do Anglicka, ho prijali na Ealing College of Art, kde vyštudoval odbor grafika-ilustrácia. Už počas štúdia sa stal členom skupiny Smile, kde spoznal svojich budúcich druhov na ceste slávy – bubeníka Rogera Taylora a gitaristu Briana Maya. Neskôr sa k nim pridal basgitaista John Deacon. Freddie navrhol logo skupiny ( kombináciou ich znamení zverokruhu ) a zmenil názov Smile na Queen. „Je to len pomenovanie, ale evidentne veľmi kráľovské. “ A tak sa štyria vysokoškolsky vzedelaní muzikanti začali prebíjať nemilosrdným svetom showbiznisu.

Freddie bol od začiatku bombarodovaný útokmi novinárov pre okázalú show, ktorú zvykol predvádzať na koncertoch. Hudobná tlač ho odsudzovala ako symbol všetkého skazeného v rocku. Sčasti to bolo tým, že Queen sa stal populárny priam raketovou rýchlosťou. „Keď počujete, že ste sfetovaní, že nemáte žiadny talent a celá vaša kariéra bola len výmysel, to vás raní na duši.“ Hoci na prvých priečkach hitparád ich piesne lámali rekord za rekordom, pre anglickú tlač boli stále len akousi nepodarenou napodobneninou Led Zeppelin.

Freddie bol ľahkým cieľom kritiky už kvôli svojej orientácii. Jeho jediná priateľka Mary Austin sa s ním rozišla po tom, čo sa jej priznal so svojou homosexualitou. Freddie si ostrihal vlasy a nechal narásť fúzy / neodmysliteľný znak homosexuálov ) a začal nosiť bizarné obleky, pričom tvrdil, že koncert je scénickou udalosťou a dokonca módnou prehliadkou, nie len suchou kópiou platne, a svojim oblečením sa dobre zabával.

„ Vždy som vedel, že som hviezda. A teraz sa zdá, že so mnou súhlasí aj zbytok sveta.“ Davy ho milovali a mali na to dobrý dôvod. Mercury v žiadnom prípade nebol len zhýralcom. Nepreslávil sa len svojím oslnivým zjavom, charakteristickým predkusom ( za celý život nepodstúpil operáciu chrupu, lebo sa bál o svoj hlas ), búrlivými večiarkami, provokatívnymi výrokmi či nie vždy práve vkusným šatníkom. Dôvodom, prečo ho dodnes obdivuje kopu ľudí po celom svete je predovšetkým jeho božský tenor s rozsahom tri a pol oktávy. Venoval sa náročnému, takmer opernému spevu. Bol briliantný klavirista, nadaný umelec a hoci na pódiu vyvádzal ako diabol, v súkromí to bol vraj človek s veľkým srdcom…

Okrem množstva provotriednych albumov Queenu vydal aj dve sólové platne. Jeho kvality sa prejavili aj v spolupráci s opernou divou Monserat Caballé, keď spolu naspievali hymnu pre Olympíske hry v Barcelone 1992. Jeho texty sa pýšia hlbokou krásnymi myšlienkami, jeho piesne sú jednoducho výnimočné…

„ Keď budem mŕtvy, chcem, aby som ostal v spomienkach ľudí ako hudobník nejakej hodnoty a podstaty. “ Čo sľúbil, aj dodržal. Jeho kritikou pod čiernu zem znosená rocková opera Bohemian Rhapsody, hymna všetkých rockerov We will rock you, songy ako We are the champions, The show must go on, Tie your mother down, Under pressure, Who wants to live forever…

Pred koncom bol kvôli zákernej chorobe nútený vzdať sa doterajšieho spôsobu života a s priateľom Jimom Huttnom sa utiahol do súkromia. No bojoval až do konca. „ Moje srdce vo mne puká, môj make-up možno steká… postavím sa tomu s rozosmiatou tvárou, ja som sa nikdy nevzdával, show musí pokračovať… “ Fyzicky i psychicky vyčerpaný Freddie nahral so skupinou posledný album Innuendo a v tom istom roku, 24. novembra 1991 navždy opustil tento svet. Nakazený vírusom HIV ho v kruhu milovaných zdolal zápal pľúc.

Ian Fleming

Ian Lancaster Fleming (* 28. máj 1904 – † 12. august 1964)

Bol námorný dôstojník, novinár, bankový úradník a počas druhej svetovej vojny pobočník šéfa tajnej služby v britskom námorníctve. Najznámejší je ale ako tvorca Jamesa Bonda.

Ian pochádzal zo známej, váženej a dosť bohatej rodiny. Jeho dedo bol puritánsky škót a známy bankár. Otec, plukovník Fleming, padol na fronte v roku 1917 a nekrológ do Timesov za tohto vojaka a člena parlamentu písal sir Winston Churchill.

Prvý životný úspech ale zaznamenal v športe. Študoval v Etone (nebol dobrým študentom) a dva roky po sebe tam bol majstrom v ľahkej atletike. Jeho rekordný výkon v skoku do diaľky z roku 1926 bol dlhé roky neprekonaný. Bol vysoký, štíhly a uzavretý mladík. Pri futbale si zlomil nos, ale po operácii ho mal zase rovný. Žiarlil na diplomatickú kariéru svojho staršieho brata, ale dvoch synov matka nemohla v kariére diplomata podporovať. Naučil sa však dobre po francúzsky, nemecky a rusky a po štúdiách sa vrhol na novinárstvo. Z tej doby mal aj Stalinov dopis v vlastnoručným podpisom. Keď bol totiž v roku 1933 ako dopisovateľ agentúry Reuters v Moskve na procese s britskými inžiniermi obžalovanými zo špionáže, požiadal Stalina o interview. Stalin síce odmietol, ale veľmi zdvorilo a vlastnoručne podpísaným listom.

V jeseni potom odišiel pracovať pre Reuters do Šanghaja. V žurnalistike mal otvorenú veľkú budúcnosť. Po dvoch rokoch mu ale banka Gull and Co ponúkla miesto, ktoré zvyčajne dostávali osvedčení päťdesiatroční zamestnanci. Miesto prijal, hoci ho novinárčina bavila, vzrušovala a uspokojovala.

Prvým bondovským románom bol Casino Royal. Fleming ho začal písať na jar roku 1952 na karibskom ostrove Ocarabesa, nedaľeko Jamajky. Zomrel o dvanásť rokov neskôr pri korektúrach trinásteho románu Muž so zlatou pištoľou. Zrodenie agenta 007 bolo teda začiatkom 50-tych rokov 20. storočia v čase, keď vrcholila studená vojna. To sa prenieslo aj do prvých románov, v ktorých bol hlavným nepriateľom komunizmus. S postupom času sa už Bond stretol s všelijakými tajnými agentúrami, šialenými anarchistami, geniálnymi vedcami a pod. Už Casino Royal vychádzal najprv na pokračovanie v novinách a potom bol s veľkým úspechom vydaný v polmiliónovom náklade. Za dobrodružstvá agenta 007 si autor kúpil dom neďaleko Buckinghamského paláca, vilu na plážach v Sandwichi, prepychovú kanceláriu na Fleet Street a slávnu vilu Goldeneye na Ocarabese.

Dante Allighieri

Dante ALIGHIERI

/ asi 15.5. - 15.6. 1265 až 14.9.1321 /

Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov svetovej literatúry. Pôvodom florentský šľachtic. Bol na strane bielych guelfov , obhájcov mestských slobôd proti pápežovi Bonifácovi VII. Zúčastnoval sa na politickom živote města,a od 15.6. do 15.8.1300 bol jedným z hlavných politikov. 1301 bol členom posolstva k pápežovi do Ríma. Za jeho neprítomnosti sa vlády vo Florencii zmocnila propápežská strana čiernych guelfov a Dante až do konca života zostal vo vyhnanstve , lebo hrdo odmietol amnestiu. Zomrel ,a bol pochovaný v Ravéne. V prvom období jeho tvorby písal tzv. sladkým novým štýlom ( dolce stil nuovo).Napísal Nový život , milosrdné básne komentované prózou , denník svojej platonickej lásky k Beatrici „ ušlachtilej panej“ . Z básní , ktoré neboli pojaté do diela Nový život, sa odlišuje od sladkého nového štýlu päť kanzón( svätská pieseň).Pre ich drsný štýl - ospevujú Pietru = kameň.Nedokončené zostalo dielo Convivio= hostia. Obsahuje filozofické kanzóny, ktoré sú opäť komentované prózou. Dokazuje vhodnosť talianskeho jazyka na vyjadrenie náboženských a filozofických tém. Nedokončené zostalo aj dielo Devulgari eloquentia( O ľudovej reči ) so zaujímavým delením taliančiny na 14 dialektov , ktorých syntézou mal vzniknúť literárny jazyk=tzv. illustre vulgare. V latinskom traktáte O jedinej vláde dokladá myšlienku o nezávislosti cisárskej moci na pápežovi a vytvára obraz univerzálnej monarchie. Hlavným dielom , je didaktocko - alegorický epos BOŽSKÁ KÓMÉDIA ( Commedia t.j. dielo so šťastným koncom , prívlastok božská poprvýkrát použil Boccacio ) . Má 3 časti : Peklo , Očistec ( sprievodcom je Vergílius ) a Raj ( sprievodkyňu mu robí Beatrice a sv. Bernard , symboly nadpozemskej dokonalosti a božieho zjavenia ). Dômyselná štruktúra eposu , opierajúca sa o geocentrický svetový názor , umožnila Dantemu strhnúť všetky stredoveké poznatky. Púť záhrobím symbolizuje ľudský život od prvotného hriechu po vykúpenie , stretnutia s výraznými postavami hriešnikov a blažených slúžia čitatelovi jako príklady jako žiť , aby dosiahol večnú blaženosť. Dokonalosťou verša a názornými metaforami , ktorými Dante vyjadril aj abstraktné pojmy , pôsobí dielo na všetky vrstvy čitateľského publika dodnes a zostáva zdrojom inšpirácie pre svetovú kultúru.

Umberto Eco

Umberto Eco -

(* 5. január 1932) je taliansky estetik a teoretik umenia semiotického zamerania, medievalista a spisovateľ. Eco je významný predstaviteľ semiotiky a postmodernej filozofie. Skúmal estetické myslenie stredoveku, neskôr problémy moderného umenia. Prednáša estetiku na univerzite v Miláne, v nakladateľstve Bompiani riadi edíciu filozofie a sociológie literatúry.

Ako stúpenec tzv. seriálneho myslenia sa pokúsil o revíziu štrukturalizmu svojou koncepciou otvoreného diela. Poetiku chápe ako operatívny program umelca, projektujúceho nielen operáciu vytvárania objektu (diela), ale aj typ jeho vnímania.

Romány

Meno ruže (Il nome della rosa) - 1980 (citáty)

Foucaultovo kyvadlo (Il pendolo di Foucault) - 1988

Ostrov včerajšieho dňa (L'isola del giorno prima) - 1994

Baudolino - 2000

Tajomný plameň kráľovnej Loany (La misteriosa fiamma della regina Loana) - 2004

Vedecké diela, eseje

Otvorené dielo (Opera aperta) - 1962, v slovenčine 1993

Skeptici a utešitelia (Apocalittici e integrati) - 1964, eseje o "masovej kultúre"

Prípad Bond - 1965

Traktát o všeobecnej semiológii - 1975* Semiotika a filozofia jazyka - Semiotics and the Philosophy of Language

Poznámky k Menu ruže - 1983

Šesť prechádzok literárnymi lesmi (Sei passeggiate nei boschi narrativi)

Umenie a krása v stredovekej estetike (Arte e bellezza nell' estetica medievale)

Ako napísať diplomovú prácu (Come si fa una tesi di laurea) - príručka pre študentov

Hľadanie dokonalého jazyka v európskej kultúre (La ricerca della lingua perfetta nella kultura europea)

Hranice interpretácie (The limits of interpretation)

O literatúre (Sulla letteratura)

Umberto Eco sa vo svojich prácach zaoberá tromi základnými úrovňami kultúry – hovorí o tzv. vysokej, strednej a nízkej kultúre. Rozdiel medzi nimi je intuitívne jasný, lenže definovať ich vzájomné závislosti a vzťahy, to už si žiada väčšie úsilie. S týmto rozdelením zároveň úzko súvisia aj otázky účasti, resp. pasivity recepcie, či otázky vkusu a konzumu.

Anton Szandor LaVey

Anton Szandor La Vey

Anton Szandor laVey, dnes zakladateľ a veľkňaz Satanovej cirkvi je potomkom gruzínskych, rumunských a alsaských prarodičov vrátane cigánskej babičky, ktorá mu rozprávala legendy o upíroch a čarodejniciach, aké sa predávajú z generácie na generáciu v jej rodnej Transilvánii. V piatich rokoch čítal časopis Podivné historky a knihy ako Frankenstein od Mary Shelleyovej a Stokerovho Draculu. Aj keď bol iný ako ostatní, deti si ho obvykle vybrali za vodcu pri hrách na vojakov.....

Najznámejšiu organizáciu, ktorá sa verejne hlási k uctievaniu Satana, "Cirkev satanovu" založil v r. 1966 v San Francisku v USA Anton Szandor La Vey. Živil sa ako krotiteľ levov, kúzelník, študoval kriminalistiku, pracoval ako policajný fotograf, hudobník. Svoj záujem spočiatku sústredil na mágiu, hypnózu a čarodejníctvo, aby neskôr vytvoril premyslené prevrátenie kresťanskej vierouky zhrnuté v "Satanskej biblii", ktorú neskôr doplnil o Satanské rituály. Vytvoril aj organizačnú štruktúru celej svojej cirkvi.

"Satanská biblia" tvorí myšlienkový základ činnosti mnohých satanistických organizácií. Vychádza zo základného presvedčenia, že človek je zlý, sebecký a násilnícky. Vina sa má odplácať stonásobnou odplatou. Obracia sa chrbtom k Bohu a oslavuje Satana, ktorého vôľu - to znamená zlo - chce vykonávať. Z jeho učenia vyplýva, že človek by sa mal zlu oddať a radovať sa z neho.

Satan je hebrejské slovo, ktoré znamená v Starom Zákone to isté ako nepriateľ, odporca alebo žalobca. V gréckom texte Nového Zákona je Satan preložený ako "Diabolos" - diabol. Bežne býva v kresťanskom učení označovaný za vládcu pekla, za najvyššieho z diablov. Jeho údelom je konať zlo.

Základom učenia satanizmu je "Deväť satanských vyhlásení", ktorými nahradil La Vey "Desať božích prikázaní":

Satan uznáva pôžitkárstvo namiesto odriekania.

Satan uznáva vitálnu existenciu namiesto duchovného života.

Satan uznáva nepoškvrnenú múdrosť namiesto pokryteckého sebaklamu.

Satan uznáva láskavosť k tým, ktorí si ju zasluhujú, namiesto plytvania láskou na nevďačníkov.

Satan uznáva pomstu namiesto nastavenia druhého líca.

Satan uznáva zodpovednosť k zodpovedným namiesto starosti o psychických upírov.

Satan uznáva človeka iba ako ďalšie zviera, niekedy lepšie, no častejšie horšie ako tie, čo chodia po štyroch, ktoré sa pod vplyvom "božsky duchovného a intelektuálneho vývoja" stalo najzákernejším zvieraťom zo všetkých.

Satan uznáva všetky takzvané hriechy, pretože vedú k telesnému, duševnému alebo citovému uspokojeniu.

Satan je najlepším priateľom cirkvi, akého kedy mala, pretože ju celé roky udržiava v činnosti.

atď .... atď ....

Agatha Christie

Agatha Christie -

Pôvodným menom Agatha Mary Clarissa Miller (* 15. september 1890, Torquay – † 12. január 1976, Wallingford), bola britská spisovateľka detektívnych románov. Písala aj pod pseudonymom Mary Westmacott. Patrí medzi klasikov detektívneho žánru.

Pôvodne sa chcela stať opernou speváčkou a dokonca istý čas študovala spev v Paríži. Nakoniec jej vrodená ostýchavosť ju prinútila zmeniť rozhodnutie. Po dvoch alebo troch pokusoch o „vážny román“ sa rozhodla napísať detektívku. Keďže počas Prvej svetovej vojny pracovala v nemocnici a získala isté poznatky o jedoch, využila ich pri písaní svojho prvého detektívneho románu Záhada na zámku Styles. V ňom prvýkrát čitateľov zoznámila s postavou Hercula Poirota, malého, trocha výstredného a márnomyseľného Belgičana, žijúceho v Anglicku. Aj keď táto kniha nemala veľký úspech (predalo sa iba 2000 výtlačkov), autorka pokračovala v písaní ďalších. Jej popularita postupne vzrastala, až v roku 1926 prišiel prvý prenikavý úspech. Detektívny román Vražda Rogera Acroyda bol doslova bestseller. Hoci časť kritiky jej vyčítala nedodržanie tzv. Knoxovho desatora detektívky, svojou originalitou, premyslenou zápletkou a občasným humorným nadhľadom patrí toto dielo medzi najlepšie autorkine práce 30-tych rokov.

Hercule Poirot vystupuje celkom v 33 románoch a mnohých poviedkach. Agatha Christie vytvorila okrem Poirota aj ďalšiu úspešnú postavu -- milú staršiu dámu so starodievčenskými viktoriánskymi spôsobmi, slečnu Jane Marplovú, ktorá vďaka životu na dedine St. Mary Mead dokonale spoznala ľudskú povahu, čo jej umožňuje mnohokrát triumfovať nad políciou v riešení zložitých kriminálnych prípadov. Slečna Marplová bola predstavená po prvýkrát v románe Vražda na fare (The Murder at the Vicarage) v roku 1931.

Agatha Christie pod menom Mary Westmacottová napísala šesť psychologických románov. Pridala ešte devätnásť zväzkov detektívnych poviedok, štrnásť divadelných hier s detektívnym námetom, dve diela literatúry faktu a knihu básní.

Množstvo príbehov, či už s Herculom Poirotom alebo slečnou Marplovou, bolo úspešne sfilmovaných. Medzi najznámejšie filmové a televízne adaptácie patrí spracovanie príbehov Orient Express, Napokon nezostal už nik (And Then There Were None) či Vražda na Níle (Death on the Nile).

O úspechu Agathy Christie vypovedajú aj čísla. Doteraz boli na celom svete predané vyše dve miliardy výtlačkov s jej dielami. Viac exemplárov má zatiaľ už len Biblia a diela od Shakespeara.

Už za jej života sa jej dostalo množstvo pôct a vyznamenaní. Bola predsedníčkou Detektívneho klubu, členkou Krážovskej literárnej spoločnosti, nositeľkou Radu britského impéria a čestnou doktorkou literatúry. Zomrela 12. januára 1976 vo veku 85 rokov.

Bruno Traven

Bruno Traven

1882?-1969

Ret Marut, Torsvan, Croves „Autor nemá mať okrem svojich kníh nijakého iného životopiscu.“ Svetoznámy autor sociálne ladených dobrodružných próz.

Jeho život je obostretý mnohými záhadami a mystifikáciami. Tajil svoj pôvod i miesto a dátum narodenia. Možno bol nemanželským synom pruského cisára Viliama II. a nórskej herečky. Pred prvou svetovou vojnou pravdepodobne pôsobil v nemeckých mestách ako herec Ret Marut, v povojnovom období vydával revolučný časopis, zúčastnil sa na bavorskej proletárskej revolúcii, po jej porážke ho zatkli, utiekol a skrýval sa v rôznych krajinách.

Žil v Mexiku, živil sa príležitostnou prácou, neskôr literárnou činnosťou ako povestný Bruno Traven, zomrel v Mexiku City. Iné, pravdepodobne novšie verzie hovoria, že bol Američanom, popierajú že bol Nemcom, ako sa tiež predpokladalo. Dával prednosť prostému životu v mexickom prístave Acapulco.

Dlhé roky odmietal dovoliť svoje knihy vydávať v Amerike, no až potom čo Amerika vypovedala vojnu fašistickému Nemecku, povolil vydávanie jeho kníh, no s výhradou, že vydavateľstvo nikdy nič neprezradí o jeho osobe, ani o mieste jeho pobytu. Pripisujeme mu autorstvo 17 prozaických kníh, románov a poviedok, ktoré boli preložené do vyše 30jazykov a vyšli v mnohomiliónových nákladoch. Zberači bavlny, Loď mŕtvych, Poklad na Sierra Madre, Most v džungli, Džungľa, Vzbura vyvesencov, Biela ruža...

Travenove knihy sú obžalobou vykorisťovateľskej triedy, autor je neúprosný obranca utláčaných.

Antoine de Saint-Exupéry

Francúzsky spisovateľ, humanista a letec, neprekonateľný najmä filozofickou rozprávkou pre dospelých i pre deti – Malý princ.

Antoine de Saint-Exupéry patrí k najvýraznejším a najsugestívnejším zjavom vo francúzskej literatúre 20. storočia. Narodil sa v roku 1900 v Lyone ako potomok starobylého šľachtického rodu, ktorého korene siahajú do jedenásteho storočia. Po otcovej smrti rodina bývala striedavo na zámkoch Saint-Maurice-de-Remens a La Môle u príbuzných z matkinej strany. Študoval vo Švajčiarsku, potom na lýceu v Paríži. Po neúspešnej prijímacej skúške do Námornej školy začal študovať architektúru v Akadémii krásnych umení. V roku 1921 začal pracovať ako radový vojak v opravárskych leteckých dielňach v Neuhofe, tam absolvoval aj letecký výcvik z pilotovania. Už vtedy túžil vstúpiť do vojenského letectva, pre odpor rodiny sa tejto možnosti vzdal. V roku 1926 začal písať svoj prvý román Južná pošta, časopisecky uverejnil z neho úryvky. Tým sa začala jeho spisovateľská cesta. Zároveň začal pracovať ako dopravný a poštový pilot. Patril do skupiny legendárnych pionierov letectva, na myse Juby v západnej Afrike sa stal náčelníkom letiska. Odvtedy pôsobil vo viacerých leteckých spoločnostiach v USA (tam sa zoznámi s budúcou manželkou Consuelou) i v Európe. Písal romány i reportáže (zo Španielska počas občianskej vojny). Napriek negatívnym lekárskym vysvedčeniam, ale vďaka svojmu veľkému úsiliu, získal povolenie pilotovať niekoľko letov. Z posledného – deviateho sa už nevrátil. Jeho lietadlo zostrelila nemecká stíhačka pri brehoch Korziky 31. júla 1944.

Exupéry nevedel žiť bez lietania a nevedel žiť ani bez písania. Jeho päť kníh sa viaže k piatim miestam na svete, kam ho priviedla služba. Pošta na juh do Afriky k mysu Juby, Nočný let k Buenos Aires, Zem ľudí ku Guatemale, Vojnový pilot k horiacemu francúzskemu mestu Arrasu, posmrtne vydaná Citadela k Afrike. Opisuje v nich udalosti, ktoré sa mu v leteckej službe stali, kolegov, ľudí, s ktorými sa stretol náhodne, i ľudí, ku ktorým ho viazali hlboké citové putá. Boli preňho podnetmi k úvahám o postavení človeka vo svete, o jeho zodpovednosti za druhých. Celým svojim umením sa staval proti vojne.

Jan Werich

Jan Werich

(* 6. február 1905, Praha – 31. október 1980, Praha) bol český filmový a divadelný herec, dramatik a filmový scenárista, významný predstaviteľ medzivojnovej divadelnej avantgardy a povojnovej českej divadelnej kultúry.

Werich vyštudoval gymnázium v Prahe, kde sa zoznámil so svojim neskorším divadelným partnerom J. Voskovcom. Po maturite študoval práva na Karlovej univerzite.

V roku 1926 vytvorili s Voskovcom dvojicu, najprv spolupracovali v redakcii časopisu Přerod a onedlho začala ich divadelná spolupráca v Osvobozeném divadle, ktorá vyústila do hry: Vest pocket Revue – mysleli tým malú revue do vrecka vo veste. Werich bol na plagátoch uvedený ako J. W. Rich.

V rokoch 1927–1938 ich divadelná spolupráca pokračovala, do roku 1935 pôsobili v Osvobozeném divadle, v rokoch 1935–1937 pôsobili pod hlavičkou takzvaného Spoutaného divadla, kde uviedli svoju najodvážnejšiu hru Balada z hadrů.

V roku 1937 sa vrátili k Osvobozenému divadlu, ktoré bolo o rok neskôr (1938) zatvorené a Werich, Voskovec spolu s ich dlhoročným hudobným autorom Jaroslavom Ježkom boli nútení opustiť Česko-Slovensko.

Druhú svetovú vojnu strávil Werich v USA, kde pracoval ako herec. V roku 1945 spolu s Voskovcom obnovili Osvobozené divadlo, ale vzhľadom na politickú situáciu už nebolo možné robiť politickú satiru.

Po roku 1948 Jan Werich pôsobil v mnohých pražských divadlách. V rokoch 1956–1961 bol riaditeľom Divadla ABC. Werich založil Divadlo Voskovce a Wericha, kde sa jeho novým partnerom stal Miroslav Horníček. Z ich spoločnej divadelnej tvorby tých čias sa stali najznámejšie takzvané Forbíny tj. predscény.

Jeho povojnová činnosť je spojená s vtedajším režimom, kritici mu vyčítajú, že aj keď bol veľmi populárny nezastal sa svojich prenasledovaných a väznených kolegov a priateľov.

Roku 1963 mu bol udelený titul národný umelec.

Roku 1977 J. Werich podpísal Antichartu.

David Lynch

David Lynch (celým jménem David Keith Lynch), americký filmový scénárista, producent a režisér, autor provokativních a šokujících filmových snímků, přichází na svět 20. ledna roku 1946 ve městě Missoula v severoamerické Montaně v rodině vědeckého pracovníka amerického ministerstva zemědělství - v Montaně pak Lynch prožije i své dětství (v době Lynchova dospívání pak rodina Lynchových maloměsto opouští a cestuje za otcovou prací po celých Spojených státech).

Vzdělání David Lynch získává nejprve ve virginské Alexandrii (tady vystuduje střední školu), poté studuje malířství v Bostonu, ještě později pak přechází na Pensylvánskou Akademii výtvarných umění ve Filadelfii (1965-69).

Ještě za svých studií David Lynch natáčí svůj první "film" - je jím čtyřminutový snímek "Six Figures Getting Sick" (1967), o rok později pak točí (pětiminutový) snímek "Alphabet" (Abeceda, 1968).

Svými prvními filmařskými pokusy David Lynch zaujme odbornou veřejnost a reakce na sebe nedá dlouho čekat - ještě stále na konci šedesátých let 20. století David Lynch získává stipendium Amerického filmového institutu: na základě tohoto stipendia pak David Lynch natáčí krátkometrážní snímek "Babička" (The Grandmother, 1970) a krátce nato i svůj celovečerní (černobílý) filmový debut "Mazací hlava" (Eraserhead, 1977) - tímto šokujícím snímkem, zobrazujícím lidskou brutalitu v té nejobnaženější podobě, se pak David Lynch poprvé silně zapíše do myslí filmových fanoušků.

O tři roky později, v roce 1980, David Lynch natáčí melodramaticky laděný snímek "Sloní muž" (The Elephant Man, 1980), kde vypráví skutečný příběh muže (Angličana Johna Merricka, žijícího na konci 19. století), postiženého vzácnou nemocí, znetvořující mu tvář.

Obrovský komerční úspěch "Sloního muže" podnítí Davida Lynche k další práci - již v roce 1984 pak vzniká na motivy románu F. Herberta sci-fi film "Duna" (Dune, 1984), nicméně uvedení snímku do americké distribuce končí naprostým fiaskem.

V roce 1986 David Lynch přichází s filmem "Modrý samet" (The Blue Velvet, 1986), kde se podivná, navenek klidná a ospalá, atmosféra maloměsta se mění ve svět brutálních sexuálních praktik a obskurních mezilidských vztahů poté, co je nalezeno uříznuté lidské ucho - tímto filmem se David Lynch vrací ke kořenům své tvorby, "Modrý samet" si získává pověst stejně skandálního snímku jako byl snímek "Mazací hlava"...

V roce 1990 David Lynch přichází se snímkem "Zběsilost v srdci" (Wild at heart, 1990), s nímž získává Zlatou palmu na filmovém festivalu v Cannes.

O dva roky později David Lynch natáčí snímek "Twin Peaks" (1992) - film, který je filmovou adaptací stejnojmenného třicetidílného televizního seriálu ("Městečko Twin Peaks", 1989-91), vyprávějícího provokativní příběh z amerického maloměsta s detektivní zápletkou - a zatímco televizní seriál se setkává na celém světě s obrovskou vlnou zájmu, filmová verze již tak úspěšná není.

Další film pak David Lynch natáčí v roce 1996, kdy uvádí do americké distribuce svůj snímek noir film "Lost highway" (1996).

O tři roky později, v roce 1999, pak David Lynch natočí snímek, jehož děj a atmosféra se ostatním "lynchovským" snímkům dost vymyká - film "Příběh Alvina Straighta" (The Straight Story, 1999) vypráví melodramatický snímek starého muže, který se na zahradním traktůrku vydává napříč Spojenými státy navštívit svého nemocného bratra.

Ke "svému" stylu se David Lynch vrací v roce 2001 snímkem "The Mulholland Drive" (2001), v němž myšlenkově navazuje na "Lost Highway".

Kromě filmu se David Lynch aktivně věnuje i výtvarnému umění, jeho malířské práce (ovlivněné expresionismem) jsou ve světě oblíbeny a lze je nalézt v mnoha světových výstavních síních.

Na závěr ještě připomeňme, že Lynchova dcera Jennifer Lynch pokračuje úspěšně v otcových stopách, mezi její nejznámější filmové snímky patří film "Boxing Helen" (Helena v krabici, 1992).

cizy :lol:

cizy

muž, vodnár, 20 rokov, fórumácky narcis, rád vodku a sex, a ako správny narcis , seba.

Ľudovít XIV.

V čase smrti otca mal iba 4 roky. Do doby plnoletosti vládla ako regentka jeho matka Anna Rakúska a Talian, kardinál Giulio Mazzarini, určený ako regent ešte za svojho predchodcu kardinála Richelieua. Mazzarini pokračoval v politike upevňovania centrálnej moci. Mimo iného rozpustil parížsky parlament. Fronta stúpencov parlamentu, vystupujúcich zvlášť za rozšírenie účasti meštianstva v politickom živote, a proti absolutizmu kráľa, zostala úplne potlačená, keď bolo použité vojsko.

Ľudovít XIV. fakticky prevzal samostatnú vládu až po smrti Mazzariniho v r. 1661, vo veku 23 rokov. Pripravoval sa na to veľmi starostlivo a už v prvom roku svojho panovania vydal 17 ediktov, zahájil tým široké a všestranné reformy vo Francúzsku. Obsahovali zákonodárstvo, financie, hospodárstvo, nové administratívne rozdelenie krajov, vojsko, verejný poriadok, dane, clá a iné. Všetky mierili k upevneniu moci a úlohy štátu a kráľovskej centrálnej vlády. Ľudovít XIV. chcel sám riadiť aj rozhodovať o všetkom, čo sa dialo v kráľovstve. Známy je jeho výrok: „Štát, to som ja!". Svoj kult vlády budoval aj na výstavnosti a bohatstve kráľovského dvora, ako aj organizovaním častých slávností, plesov, divadelných predstavení oslavujúcich monarchiu i jeho činy.

Obklopoval sa kompetentnými a schopnými úradníkmi. Takými boli minister financií Jean B. Colbert (1661-83), ktorý, dbajúc o rozvoj obchodu a manufaktúr, významne zväčšil kráľovský poklad, a tiež komisár opevnení Sebastian Vauban, ktorý vybudoval rozľahlý systém pevností a opevnení pozdĺž východných a severných hraníc štátu. Kráľ podporoval a dbal aj o rozvoj kultúry, vedy a umenia. V období jeho panovania bolo postavených mnoho monumentálnych stavieb, realizovaných v barokovom štýle. Hlavným z nich je palác vo Versailles (architekt Jules Mansart), miesto pobytu kráľovského dvora.

Ľudovít XIV. nebol tolerantným vládcom. V r. 1685 anuloval nantský edikt Henricha IV. z roku 1598 o náboženskej slobode. S tým spojená vlna represálií vyvolala emigráciu viac ako 200 tisíc hugenotov a negatívne sa prejavila na hospodárstve štátu aj v politických pomeroch so štátmi protestantskej Európy. Okrem iného Nemecko odmietlo príspevok Francúzska v jeho konfliktoch s katolíckymi Habsburgovcami.

Ľudovít XIV. viedol rôzne vojny. Vo vojne so Španielskom v rokoch 1667-1668 a vo vojne s Nizozemskom v rokoch 1672-1679 sa územie Francúzska zväčšilo o pás území pozdĺž severovýchodných hraníc, od Álp po Lamanšský prieliv. Okrem iného Francúzsko v roku 1670 obsadila Lotrinsko, a v r. 1681 Alsasko a Štrasburg. Naopak žiadne územné zisky nedosiahol v deväťročnej vojne so štátmi tzv. Augsburgskej ligy (Anglicko, Španielsko, Rakúsko, Bavorsko, Sasko a iné), v rokoch 1689-1697 a tiež vojna o španielske dedičstvo v prvom desaťročí XVIII. storočia.

Všetky tie vojny Francúzsko stáli veľmi veľa. Rovnako bola veľmi drahá koloniálna expanzia, čím sa v roku 1697 francúzske koloniálne panstvo zväčšilo, napríklad o ostrov Santo Domingo (Haiti) v Karibiku.

V r. 1701 sa Francúzsko dostalo do vojny o nástupníctvo na španielsky trón, po smrti španielskeho kráľa Karola II. z rodu Habsburgovcov, ktorý zomrel bez potomkov. Vo svojom testamente určil za následníka vnuka Ľudovíta XIV. Filipa z Anjou. Vytvorilo to podmieky na zmenu rovnováhy síl v Európe. Toto sa stalo podnetom na vytvorenie anglicko-nizozemsko-nemeckej vojnovej koalície, namierenej proti Francúzsku a Španielsku. Vojna o španielsky trón zachvátila celú západnú Európu a ukázala sa, najmä pre Francúzsko, vysilujúca a veľmi drahá. Skončila sa v r. 1713 mierom v Utrechte. Od toho času sa španielsky trón dostal do rúk francúzskej dynastie Bourbonovcov, Francúzsko ale stratilo svoje pozície prvej mocnosti v Európe a na svete v prospech Anglicka.

Vojny vedené Ľudovítom XIV. sa pričinili o to, že Francúzsko sa dostalo do hlbokej hospodárskej krízy, ktorá zachvátila krajinu v období niekoľkých posledných rokov jeho panovania. K poklesu hospodárstva prispela aj neúroda, v spojení so živelnými katastrofami, ktoré postihli poľnohospodárstvo v r. 1709 a aj v niekoľkých nasledujúcich rokoch. Kríza bola značne citeľná, čo sa prejavilo hlavne v produkcií potravín, čo vyvolalo hladomor v celých regiónoch.

Kráľ Ľudovít XIV. zomrel v r. 1715, zanechajúc po sebe veľký, zmodernizovaný štát so scentralizovanou, absolutistickou kráľovskou vládou, budúcim vzorom pre veľa iných štátov Európy, napriek prechodnému krachu hospodárstva a financií kráľovstva. Francúzsky dvor vo Versailles sa zasa stal vzorom módy a etikety. Paríž sa rozrástol, dosiahol viac ako štvrť milióna obyvateľov, získal nové elegantné oblasti, miesta, bulváry, mosty, parky, ako aj početné architektonické objekty. Od tej doby sa na veľa storočí stalo hlavné mesto Francúzska architektonickým a aj kultúrnym centrom celej Europy. Francúzština sa stala jazykom európskej diplomacie a aristokracie.

Ľudovít XIV. bol najdlhšie panujúcim európskym monarchom, pretože panoval až 72 rokov (vrátane regentstva).

Viktor Tichonov

Viktor Tichonov

svoje 76. narodeniny oslávil v nedeľu 4. júna tento rok známy ruský hokejový tréner Viktor Tichonov. Pod jeho vedením sa CSKA Moskva stalo viacnásobným majstrom krajiny, 14-krát zvíťazilo v EPM.

toto dosiahol toľko ospevovaný a preklínaný Tichonov :

Hviezdami prešpikovaný kolektív na čele s vynikajúcim trénerom. To bol sovietsky národný tím na konci sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov. Zbornaja, ako ich doma nazývali, vytvorila neprekonateľný rekord, keď na MS neprehrala v 47 stretnutiach po sebe. Šéfom a otcom tohto rekordu bol legendárny tréner Viktor Tichonov, ktorý reprezentáciu ZSSR prevzal tesne po Kanadskom Pohári v roku 1976. Tichonov sa rozhodol zmeniť taktiku svojich predchodcov Tarasova, Bobrova a Kulagina, rozbil obranné duo Lutčenko – Cygankov, ako aj útočnú trojicu Michailov - Petrov a Charlamov. Nová línia snov tak dostala túto podobu: Treťjak - Fetisov, Kasatonov - Makarov, Larionov, Krutov.

47 zápasov bez prehry. Táto zrejme neprekonateľná séria začala po prehre 4:6 na MS 1978 v Prahe proti ČSSR. A rovnako v Prahe aj skončila, 29. 4. 1985 ju ukončili opäť reprezentanti ČSSR, keď porazili Rusov 2:1.

Bilancia ZSSR: 47 zápasov, 4 remízy a skóre 299:71. K tomu 5 titulov MS (1978, 1979,1981,1982,1983) a 6 titulov ME (1978,1979,1981,1982,1983,1985).

nakoniec napísal knihu : Hokej na celý život

Alexander Dubček

Alexander Dubček (* 27. november 1921, Uhrovec – † 7. november 1992, Praha) bol česko-slovenský komunistický politik, hlavná osobnosť Pražskej jari 1968.

Narodil v rovnakom dome ako Ľudovít Štúr, v budove miestnej školy. V roku 1925 odišiel spolu so silno ľavicovo zameranými rodičmi, členmi družstva Interhelpo, do sovietskeho Kirgizska. Neskôr sa rodina presťahovala do mesta Gorkij. Na konci 30. rokov sa Dubčekovci vrátili na Slovensko. Alexander Dubček vstúpil v roku 1939 do vtedy ilegálnej KSS. V roku 1944 sa zúčastnil Slovenského národného povstania. Po vojne pôsobil v rôznych politických funkciách v Česko-Slovensku. V Moskve vyštudoval politické vedy. Od roku 1963 zastával post prvého tajomníka ÚV KSS. Na konci roku 1967 sa dostal do ostrej kontroverzie s prezidentom ČSSR Antonínom Novotným, čo napokon vyústilo v jeho zvolenie za prvého tajomníka ÚV KSČ v januári 1968. V tejto funkcii presadzoval kroky k liberalizácii režimu. Tento proces, nazývaný Pražskou jarou, bol násilne ukončený intervenciou vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. V apríli 1969 bol Dubček z funkcie odvolaný. Od apríla do októbra 1969 pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia, potom krátko ako veľvyslanec v Turecku. Napokon bol nútený sa z verejného života úplne stiahnuť a v rokoch 1970-1985 pracoval pre podnik Západoslovenské štátne lesy v bratislavských Krasňanoch. Po Nežnej revolúcii sa do politiky vrátil, v rokoch 1989-1992 bol predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR, v roku 1992 sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. 1. septembra 1992 utrpel vážnu dopravnú nehodu, bol hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce, kde 7. novembra zomrel. Pochovaný je na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie.

Sergei Fedorov

Sergej Fedorov

/ občas ho píšu Fiodorov/ , ruský hokejista, v 1998 hral na ZOH za tím Ruska, prestriedal niekoľko zámorských klubov, hrá ako útočník, ale nie je už najmladší - Sergej Fedorov minulú sezónu úplne prepadol a bol počas nej vymenený z Anaheimu do Columbusu. O to väčšiu motiváciu zrejme bude mať dokázať, že do starého železa ešte nepatrí. Či sa mu to však podarí, ostáva veľkou záhadou....

/ Fedorov, Sergei (1969- )

Born in Pskov, Pskovskaya Oblast, USSR. Centre. Detroit Red Wings 4th pick (74th overall) in the 1989 NHL Entry Draft.

International Career : Played for the USSR (Junior) in the 1988 & 1989 World (Junior) Championships. Played for the USSR in the 1989 & 1990 World Championships and the 1991 Canada Cup. Played for Russia in the 1998 & 2002 Olympics and the 1996 World Cup of Hockey.

Club Career : Played for CSKA Moscow 1986-90, Detroit Red Wings 1990-03, Anaheim Mighty Ducks 2003-04 and Anaheim Mighty Ducks & Columbus Blue Jackets 2005- .

Medals : Won World Championship (Junior) silver in 1987-88.

Won World Championship (Junior) gold in 1988-89.

Won World Championship gold in 1989 & 1990.

Won the Stanley Cup in 1997, 1998 & 2002.

Won Olympic silver in 1998.

Won Olympic bronze in 2002.

Honours : Won the Hart Memorial Trophy in 1994.

Won the Frank J Selke Trophy in 1994 & 1996.

Won the Lester B Pearson Award in 1994.

NHL All-Star First Team centre 1993-94.

NHL All-Star Roster 1992, 1994, 1996, 2002 & 2003.

NHL World All-Star Roster 2001.

Jersey/Shirt numbers worn : 91 /

Ivan Hrozný

Ivan Hrozný

Ivan IV., celým menom Ivan Vasilievič z rodu Rurikovcov (* 25. august 1530 – † 18. marec 1584), známy tiež ako Ivan Hrozný, bol od roku 1533 veľkokniežaťom Moskovského kniežatstva a roku 1547 ako prvý Rus pre svoju osobu prijal titul cár. Za jeho vlády došlo k rozvoju ruského absolutizmu.

Ivan IV. Vasiljevič formálne začal vládnuť už vo svojich troch rokoch, skutočnú vládu ale vykonávala jeho matka Jelena Glinská. Po matkinej smrti roku 1538 sa vlády zmocnila vysoká ruská šľachta (bojari), vedená urodzeným rodom Šujských. V roku 1547, keď mal sedemnásť rokov, prihlásil sa za svätého cára a samovládcu Rusi.

Začiatok jeho skutočnej vlády sa niesol vo znamení reforiem týkajúcich sa štátnej správy a presadzovania centrálnej absolutistickej moci cára na úkor bojarov. Práve proti nim bolo namierené Ivanové rozhodnutie z 1564, keď nechal sformovať opričninu, ruské územie podriadené priamo cárovej vláde, danej v leno opričníkom. Tento takzvaný pomestnyj systém mal cárovi zaistiť poslušnosť opričníkov, ktorých plánoval použiť v ozbrojenom boji proti tým bojarom, ktorí sa priečili jeho absolutistickej moci.

Za Ivanovej vlády sa do Ruska po prvýkrát dostal kníhtlač. Ivan zaistil odbytištia ruského tovaru založením obchodnej stanice v prístave Archangeľsk, kde sa nasledovane rozvinul čulý obchodný styk, najmä s anglickými kupcami.

Na juhovýchode zlikvidoval Ivan IV. moc Tatárov a pripojil Kazaňský a Astrachaňský chanát k Moskovskej Rusi. S územnou expanziou pokračoval ďalej východným smerom a po prvýkrát umožnil Rusom kolonizovať časť západnej Sibíri. Zároveň zaviedol niektoré zákony omedzujúce slobodný pohyb roľníkov.

Kontrola nad opričníkmi, ktorí rozpútávali otvorený teror medzi roľníkmi aj bohatou šľachtou sa mu vymkla z rúk. Opričníci na Ivanov rozkaz zavraždili niekoľko stoviek novgorodských mešťanov.

Politický chaos a nasledovná hlboká kríza ťažko zasiahla do ruských pomerov. V roku 1584 Ivan IV. zomrel a na jeho miesto nastúpil bezdetný a mentálne postihnutý Fjodor aj. Ivanovič. Skutočnej vlády sa ujal Boris Godunov, čo však krajine pokoj nezaistilo a celé obdobie v ruskej historiografii dostalo označenie smutnoje vremja (smutná doba).

Capri

Capri

CAPRI - Ostrov Capri / rozloha cca 10km2 / pozostáva z dvoch oblastí Capri a Anacapri.

Je obklopený Tyrhénskym morom, asi 35 km od Neapolského pobrežia. Kamenisté pobrežie ukrýva množstvo jaskýň. Najvyššie miesto Capri je vrchol Solaro. Na ostrove je bohatá stredozemská fauna a flóra. Capri má aj bohatú históriu -dodnes možno navštíviť Augustovu záhradu alebo Tiberiovu vilu.

Na Anacapri strávil časť svojho života švédsky poloslepý lekár a spisovateľ Axel Munthe.

Napoleon Bonaparte

Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. (po francúzsky: Napoléon Bonaparte) (* 15. august 1769, Ajaccio, Korzika – † 5. máj 1821 v Longwood House, Svätá Helena, južný Atlantik) z rodu Bonaparte bol generál Francúzskej revolúcie, neskôr 1802 – 1804 samozvaný Prvý konzul Francúzskej republiky, 1804-1814 a 1815 samozvaný cisár Francúzov a 1806 Protektor Rýnskeho spolku a kráľ Talianska.

Napoleon urobil málo, aby vyvíjal inovačné vojenské stratégie, ale predsa použil tú najlepšiu kvalitu z francúzskej armády pod rôznymi revolučnými vládami, aby dosiahol mnoho úspešných kampaní a niektoré prekvapujúce víťaztvá. Jeho kampane boli stále študované vo vojenských akadémiách po celom svete a bol zpravidla považovaný za jedného z najväčších veliteľov na svete, aký kedy vôbec žil. Počas menej než desatich rokov bojoval fakticky s každou európskou mocnosťou a získal kontrolu nad väčšou časťou západnej a centrálnej Európy. Od jeho dobývania či spojenectva až po jeho katastrofálny vpád do Ruska v roku 1812 nasledovaný porážkou pri Lipsku v októbri 1813, ktorý viedol k jeho abdikácii a o niekoľko mesiacov neskôr až k emigrácii na ostrov Elba. Jeho návrat, známy ako 100 dní, bol však tiež odrazený rozhodujúcou bitkou pri Waterloo v dnešnom Belgicku 18. júna 1815 a Napoleon bol prinútený znovu k abdikácii a vyhnanstvu na ostrove Svätej Heleny, kde o 6 rokov zomrel.

Hellé

Zena, vydata, ma dieta. Narazit na nu mozete v Kosiciach, hoci odtial nepochadza. Jej internetova identita sa rodi 9 januara 2004 historicky prvym prispevkom na post fore pod nickom Nefele, ktoremu je na tomto fore dodnes verna. Ma rada Johnyho Deppa a Jeana Rena a neznasa zehlenie. Ma kratke vlasy. 4. marca 2006 sa registruje na Freespace Forum pod nickom Helle. Prvy prispevok pise vsak az o 6 dni neskor.

Jenna Jameson

Myslela som skôr tú grécku bohyňu (Nefelinu dcéru)..... ale vždy sa mi páčilo, čo všetko sa tu človek podozvedá. :lol:

Jenna Jameson

pornohviezda

má 32 rokov

Skutočné meno: Jenna Marie Massoli

Dátum narodenia: 9.04.1974 - Las Vegas, Nevada, USA

Výška: 168 cm

http://www.ska2tonics.sk/stranka/equip/jenna.html

zbytok doplnia znalci. :)

Baťa

Hellé

- (latinsky Helle) byla v řecké mytologii dcerou orchomenského krále Athamanta a jeho manželky Nefelé, bohyně oblaků. Jejím bratrem byl Frixos.

Když po čase Athamás opustil Nefelé, přivedl dětem macechu Ínó. Ta je nenáviděla a intrikami přivedla Athamáse do situace, kdy souhlasil s tím, aby obě děti byly obětovány pro ochranu země před neúrodou a hladem. Těsně před obětním obřadem poslala jejich matka Nefelé zlatého berana, ten děti na svém hřbetě nesl přes moře do daleké země Kolchidy.

Malá Hellé se nad mořem neopatrně rozhlížela, neudržela se a spadla do moře a utonula. Po ní je mořská úžina nazvána Helléspontos, dnešní Dardanely.

Příběh Frixa a Hellé se zachoval na mnoha antických vyobrazeních.

známá je nástěnná malba z Pompejí Frixos a Hellé (dnes v neapolském Národním muzeu). Pochází z počátku našeho letopočtu, byla zpracována zřejmě podle helénistické předlohy.

obrázok som nenašla

zostáva Baťa