Minulosť a prítomnosť - slovom a obrazom

Ide o jednu za najvacsich zahad.

Lebiek sa naslo po celom svete mnozstvo. Kazda lebka je vyrobena z jedneho kusu krystalu. V 70tych rokoch sa robil vyskum v laboratoriach HP a vtedy sa dospelo k zaveru, ze so sucasnymi technologiami by trvala vyroba jednej lebky 3000 rokov nepretrzite.

a este nieco z netu:

Jedným z najmysterióznejších objavov 20. stor boli tzv. Kryštálové lebky. Našli sa v Strednej Amerike počas expedície známeho anglického archeológa Alberta Mitchellaa boli umiestnené v Brazílskom múzeu. Neskôr, r. 1943 boli počas neúspešného pokusu o vlámanie do priestorov tohto múzea zadržaní agenti Ahnenerbe. Počas vyšetrovania uviedli, že do Strednej Ameriky boli vyslaní so špeciálnou úlohou: získať kryštálové lebky. Nacisti verili, že poznatky árijských predkov im umožnia stvoriť nadľudí a podrobiť im ostatné ľudské bytosti. Niektorí odborníci tvrdia, že tieto kryštálové lebky boli vyrobené v Atlantíde. Keby to tak skutočne bolo, je úplne jasné, prečo sa SS o ne zaujímala. Po skončení vojny väčšina členov Ahnenerbe zmizla bez stopy.

Robert Oppenheimer

Robert Oppenheimer

Miloval fyziku a nemal rád vojnu. Napriek tomu sa do dejín zapísal ako stvoriteľ najničivejšej zbrane a nie ako vedec. Julius Robert Oppenheimer stál na čele projektu Manhattan. Jeho výsledkom bola prvá atómová bomba. Priniesla mu slávu, ale aj obvinenia, že spolupracoval s komunistami. Stal sa hrdinom, ale aj vedcom, čo ukázal, že treba rozmýšľať o následkoch objavu. 18. februára 1967 - Oppenheimer zomrel na rakovinu.

Quetzalcoatl

Quetzalcoatl je aztécky boh.

Aztékovia verili, že pred stvorením sveta jestvoval svet už štyri razy. Každý z týchto svetov sa volal ,,Slnko“, tak ako ich posvätná hviezda. Svety stvorili a potom aj zničili bohovia. Aztékovia žili v strachu, že nespokojní bohovia by mohli zničiť aj piaty svet, ten, v ktorom žili.

Sváry medzi bohmi

Ometeotl bol mužský i ženský boh. On stvoril všetky veci. Dal život štyrom božstvám, ktoré začali bojovať o to, kto bude vládnuť svetu: Quetzalcoatl, Operený had, boh úrody, sa mohol premeniť na Ehecatla, boha vetra a životnej sily. Tezatlipoca, čo znamená Dymiace zrkadlo, dostal meno podľa zrkadla, v ktorom videl minulosť, prítomnosť i budúcnosti. Tlaloc bol boh plodnosti, stvoril dážď a vodu. Chalchiuhtlicue, Tlalocova manželka, bola bohyňou riek a bažín.

Štyri predchádzajúce svety

· Prvému svetu vládol Tezcatlipoca. Po 676 rokoch sa jeho brat Quetzalcoatl rozhodol, že prevezme moc: hodil brata Tezcatlipocu do mora, premenil sa na obrovského jaguára, zožral obrov a ľudí, čo vtedy žili na Zemi, a privodil koniec sveta.

· Druhému svetu vládol Quetzalcoatl. Tezcatlipoca mu prichystal odvetu: rozpútal veternú smršť, ktorá zmietla ľudí a premenila ich na opice.

· Pánom tretieho sveta bol Tlaloc. Quetzalcoatl však tento svet zničil ohnivým dažďom, ktorý možno znamenal sopečný výbuch.

· Štvrtému svetu vládla Chalchiuhtlicue. Svet zničila potopa, ktorá zaliala aj najvyššie vrchy, a ľudia sa premenili na ryby.

Quetzalcoatl a Tezcatlipoca sa nakoniec udobrili. Spoločne stvorili oblohu a Zem. Obloha však zostala prázdna, bez slnka. A tak sa bohovia zhromaždili v Teotihuacáne, aby spomedzi seba vybrali nového boha Slnka. Kto chcel prevziať túto úlohu, musel sa hodiť do ohňa a zahynúť, aby sa potom znova narodil v podobe Slnka. Najprv sa sebavedome postavil zoči – voči ohňu Tecuciztecatl, avšak pred vysokými plameňmi stratil odvahu. Na rad prišiel skromnejší boh Nanahuatzin. Bez váhania sa vrhol do ohňa. Premenil sa na Slnko a dostal meno Tonatiuh. Zbabelý Tecuciztecatl sa stal Mesiacom.

Slnko a Mesiac síce už boli na oblohe, ale nepohybovali sa. Žiara a horúčava boli na nevydržanie. Tonatiuh povedal bohom: ,,Nezačnem sa pohybovať dovtedy, kým sa neobetujete na moju počesť.“ Bohov to pobúrilo, no napokon súhlasili. Quetzalcoatl vytrhol srdcia ostatným bohom a Slnko začalo svoju každodennú púť po oblohe. Preto Aztékovia prinášali bohom ľudské obety: verili, že len vtedy bude Slnko pokračovať vo svojej ceste.

Keď zanikol štvrtý svet, ľudia sa premenili na ryby. Quetzalcoatl zostúpil do podsvetia, aby tam pozbieral rybie kosti a znova z nich stvoril ľudí. Mictlantecuhtlimu, vládcovi tohto miesta sa to však nepáčilo. Prichystal Quetzalcoatlovi množstvo nástrah, aby mu tento úmysel prekazil. Quetzalcoatl napokon spadol do priekopy, v ktorej sa beleli kosti. Podarilo sa mu odniesť ich bohyni matke Cihuacoatl. Tá ich rozdrvila a zmiešala s krvou bohov: tak vzniklo nové ľudstvo.

Bohovia museli vyriešiť ešte jeden problém: ako uživiť nové ľudstvo? Quetzalcoatl zbadal mravca, ako si nesie na chrbte zrnko kukurice. A tak sa premenil na mravca a nasledoval ho, aby zistil, odkiaľ zrnko pochádza. Dostal sa až do vnútra vrchu Tonacepetl, do jaskyne so zásobami a vzal si za priehrštie kukuričných zŕn. Nanahuatzin, ktorý ešte nebol Slnkom, rozčesol vrch napoly a bohovia vetra rozptýlili zrná po svete. Tak ľudia začali pestovať kukuricu. Tento mýtus objasňuje, ako sa kukurica stala základnou potravou v tejto oblasti sveta. Kukuricu uctievali Indiáni ako božstvo a bola predmetom ich kultov.

Knut Veľký

Knut Veľký

Do roku 1015 vládli v Nórsku ako vazali dánskeho kráľa synovia jarla Håkona. A to až do chvíle než do krajiny dorazil bývalý Viking z rodu Ynglingov Olaf Haraldsson (svätý Olaf). Olaf bol už pokrstený a vzal si za cieľ obrátiť krajinu na kresťanstvo a vykynožiť v nej pohanstvo.

Postupne sa prebil k moci a jeho metódy či už na ceste ku zvrchovanosti alebo pri presadzovaní kresťanstva boli rovnako kruté ako u jeho menovca Olafa Tryggvesona. Tým si proti sebe popudil nielen pohanov, lež ozval sa aj nejeden kresťan.

Títo našli pomoc u Knuta Veľkého a Olaf bol nútený utiecť do Ruska. Tam roku 1030 zhromaždil vojsko. Keďže doň odmietol prijať nepokrstených, bolo menšie ako by bolo vhodné, ale Olaf veril v Božiu pomoc.

Ráno pred začiatkom bitky pri Stiklestade si Olaf na hodinu pospal. Počas spánku mal sen, že kráča po rebríku do neba. Toľko vraví legenda. Nakoniec bol Olaf v bitke zabitý a skonal opretý o veľký balvan trčiaci zo zeme, okolo ktorého sa zhromaždili jeho verní.

Po bitke sa sedliacke vojsko rozišlo späť do svojich domovov a vládu v Nórsku prevzal Knut Veľký, čo znamenalo pre Nórsko dánsku nadvládu.

V 11. storočí bolo najsilnejšie Dánsko, ktoré za vlády Knuta Veľkého ovládalo celú severnú Európu i Anglicko - v rokoch 1016 - 1035 aj ovládal Britániu Knut Veľký.

Matúš Čák Trenčiansky

Matúš Čák Trenčiansky - pán Váhu a Tatier

(* asi 1252 – † 18. marec 1321) bol uhorský šľachtic a vojvodca. Svojich čias najmocnejší muž a nekorunovaný kráľ celého západného a stredného Slovenska.

Uhorský šľachtický rod Čákovcov (Chak, Chaak) pochádzal z oblasti Ostrihomu, osídlenej tiež slovanským obyvateľstvom, a vlastnil celý rad panstiev na Slovensku, najmä v okolí Trenčína. Sám Matúš však tvrdil, že jeho prapredkovia boli Maďari.

Roku 1278 Matúš Čák na Moravskom poli viedol uhorskú ľahkú jazdu vo vojsku cisára Rudolfa I. proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II. V roku 1291 stál na čele vojska Ondreja III., ktoré dobylo Bratislavu obsadenú Henrichom z Kysaku (z Kösegu). Za odmenu dostal hodnosť správcu kráľovských stajní a bratislavského župana. V roku 1314 vpadol na Moravu ako spojenec rakúskeho vojvodu Fridricha a pri hrade Holíč odrazil vojsko Jána Luxemburského.

Od roku 1304 vystupoval ako samostatný vládca. Prestal podporovať aj Karola Róberta. Roku 1310 bol vymenovaný za jedného z troch palatínov krajiny. Na vrchole svojej moci v rokoch 1311-1312 ovládal alebo kontroloval 14 žúp a vlastnil vyše 50 hradných panstiev. Jeho vplyv siahal až na Spiš, ovládol Zvolenskú župu a mnohé panstvá. V Zadunajsku mu patril hrad Višegrád. Po bitke pri Rozhanovciach (15. jún 1312) sa uzavrel vo svojej dŕžave. Roku 1318 mu zomrel jediný syn Matúš, a preto si za nástupcu vybral svojho príbuzného Štefana Čecha z rodu Šternberkovcov. Matúš Čák Trenčiansky zomrel prirodzenou smrťou 18. marca 1321.

O jeho význame svedčí fakt, že ešte aj v 15. storočí sa časť západného Slovenska tradične označovala ako Matúšova zem.

Jeho sídlo

Sutech

Boh puste, burok a mora. Jeho manzelkou bola Nebthet. Bol povazovany za zleho boha. Podla legiend utocil na chramy inych bohov, ktory ho stale porazili a tak si svoju zlost vylieval na ludoch. 2udi pred nim chranili knazi a stale museli proti Sutechovi bojovat. Bol povazovany aj za ochrancu egyptskeho krala, chranil ho fyzicky i magicky, Privolaval nicive vetry a piesocne burky, ale ludom daval aj kovy a najma med. Ochranoval Egypt pred nepriatelmi. Postupne jeho kult zanikol a jeho meno bolo pouzivane len v kliatbach. Bol zobrazovany ako stihly muz s rukami v bojovom, alebo vyhraznom geste. Namiesto ludskej hlavy mal hlavu dosial neidentifikovaneho zvierata.

Rasputin

Rasputin -

Sibírsky roľnícky chlapec (1871-1916) Narodil sa 10.1.1871 ako tretí syn Jefima Alexandroviča Rasputina v sibírskej dedinke Pokrovskoje. Pochádzal z roľníckej rodiny.Jeho matka bola mongolského povodu.Rasputinovi rodičia zomreli veľmi skoro.Jeho dvaja bratia sa utopili v rieke. Vyrastal ako iní chlapci na brehoch rieky Tury, nechodil do školy a aj domácim prácam sa vyhýbal.Ruskou ortodoxnou cirkvou bol pokrstený ako Grigorij Jefimovič Novych a až neskôr prijal meno Rasputin, čo v preklade znamená škaredý, mrzký a aj zhýralý. Toto označenie nosil s necudnou rozkošou.

Už ako mladík mal povesť opilca a bitkára, ktorý si rád užíva s ľahkými ženami a to najmä cigánkami.Tento zlom nastal po jeho znásilneni, keď mal 16 rokov.(žena generála,Irina Danilovna Kubasova). Tým si niektorí ľudia vysvetľujú jeho brutalitu.Keď mal 17, zjavila sa mu Panna Mária. V dedine sa často ukazoval s prostitútkami. Vyslúžil si opovrhnutie, keď ho prichytili v miestnom rybníku šantiť s tromi dievčatami.Nie je jasné, aké iné schopnosti okrem nadpriemernej sexuálnej žiadostivosti Rasputin mal. Ale je zrejmé, že hypnóza a sugescia pre neho neboli cudzími pojmami.

Rasputinov príchod do Petrohradu Asi ako 35 ročný / presný vek nie je známy / sa objavil v Petrohrade. Vďaka jeho dobrej pamäti ho vymenovali za „starca“Bolo to koncom roku 1903.

Choroba a Rasputinov príchod na cársky dvor Práve na základe týchto, „bohom zoslaných“ danností, cárovná získala svojho najvernejšieho „priateľa“.A čím si vlastne Rasputin získal tú nevyjadriteľnú vďačnosť a oddanosť cárovnej? Alexandra Fiodorovna bola síce cárovnou, ale zároveň aj matkou. Práve ona musela znášať toľké utrpenie, lebo práve jej syn, princ Alexej, trpel na hemofíliu - zákernú, nevyliečiteľnú chorobu.

Tak jedného dňa na odporúčanie veľkokňažnej Anastázie, zastal pri lôžku chorého cároviča Grigorij Rasputin, ktorý si v hlavnom meste za krátky čas získal povesť zbožného človeka, „starca“, ku ktorému sa možno utiekať a zveriť so svojimi starosťami, trápeniami, hovoriť mu o svojich hriechoch a dostať radu, či poučenie.A čo to boli za slová, ktoré otvorili Rasputinovi brány do Alexandrovského paláca? „Povedzte cárovnej, aby už neplakala, ja jej chlapca vyliečim!“Keď sa Rasputin zjavil prvýkrát v Zimnom paláci, chlapec práve silno krvácal a doktori si nevedeli rady. Rasputin položil ruky na chlapcovo čelo, modlil sa za neho a rozprával nekonečnú sibírsku rozprávku o hrbatých koňoch a beznohých jazdcoch. Chlapec sa po chvíli začal s Rasputinom rozprávať, bolesti a opuchy ustúpili. Vždy, keď u cároviča nastalo vnútorné krvácanie, zavolali k nemu Rasputina. Intímne styky Alexandry Fiodorovny s temperamentným svätým mužom boli pravým dôvodom, prečo urodzená dáma na slovo počúvala primitívneho mužíka, ba že sa Rasputinovi podarilo zviesť dokonca i cárove dcéry. Čoskoro vďačná a poverčivá cárovná Alexandra vydala nariadenie, ktoré mu umožňovalo slobodný prístup ku dvoru. Mučivá bolesť, ktorá prenasledovala malého pacienta pominula a krvácanie sa zastavilo.

Pre cárovnú to bol zázrak a človek, ktorý bol jeho tvorcom bol pre ňu požehnaním.Od toho dňa bol osud dynastie Romanovcov bezprostredne spätý s týmto šarlatánom.A nie len osud kráľovskej rodiny,ale aj osud celého Ruska.Rasputin sa stal kráľovniným dôverníkom. A cárovná bola ženou, ktorá mala veľký vplyv na svojho manžela, a tým pádom aj na dianie v Rusi. Už v prvých mesiacoch po vypuknutí prvej svetovej vojny sa cárovná usilovala zapojiť Rasputina nepriamo aj do riešenia závažných štátnických, vojenských a hospodárskych problémov.

30.(16) decembra 1916 bol usporiadaný kniežaťom Félixom Jusupovom, manželom cárovej netere a jeho spojencami Puriškevičom, veľkokniežaťom Dimitrijom Pavlovičom, doktorom Lazovertom a poručíkom Suchotinom večierok, ktorý znamenal Rasputinovu smrť. Okolo polnoci prišiel Rasputin do Jusupovho paláca, kde na nich čakala už trojica sprisahancov. Miestom Rasputinovej smrti, mala byť práve jedáleň, ktorá už bola vopred pripravená práve na túto udalosť. Na stole vedľa nádherného príborníka stála tácňa s koláčikmi s obsahom cyankáli. Hneď vedľa bola nachystaná madeira a pár pohárov s cyankáli, ktoré mali byť len poistkou, ak by Rasputin náhodou nechcel jesť.

Situáciu však skomplikovala akási Rasputinova predtucha, že bude zavraždený a nevedno, či práve z toho dôvodu nechcel ani jesť ani piť. Po dlhšom prehováraní, však pažravý mních nemohol odolať a zjedol skoro celú tácňu koláčov.Podľa doktora Lazoverta malo cyankáli pôsobiť okamžite. Rasputin však debatoval veselo ďalej o všeličom možnom, a tak mu knieža navrhol, či by neokúsil z vína z jusupovových krymských viníc. Tomu už Rasputin nemohol odolať, bola to predsa jeho obľúbená madeira. Víno však nič nespôsobilo, až na pár príznakov opilosti. To už bolo pre Jusupova nepochopiteľné a tak pod zámienkou vybehol z miestnosti aby sa dohodol, čo ďalej so svojimi sprisahancami. To, že na Rasputina cyankáli nereagovali bolo pre všetkých niečím nepochopiteľným. / Roku 1971 uverejnil odborný časopis Chimija i žizň článok, ktorého autor vysvetľuje záhadu neúčinnosti cyankáli jeho rozkladom atmosferickým oxidom uhličitým a vodou./Preto sa rozhodli pre revolver, ktorým chceli Rasputina odstrániť. Poslednou myšlienkou Jusupova pred zastrelením Rasputina bolo, či by mu mal streliť do hlavy a či do srdca.Guľka vletela do tela vo výške pŕs, prerazila hrudník v oblasti srdca a uviazla v ňom. Nikto nepochyboval, že Rasputin je mŕtvy.

Opak bol však pravdou, keď sa chcel Jusupov načisto uistiť o jeho smrti, Rasputin otvoril svoje prenikavé modré oči a začal knieža škrtiť. Šokované knieža si ani neuvedomilo, že Rasputin sa snaží opustiť miestnosť, a tak jediné na čo sa zmohol bol výkrik, ktorým upozornil sprisahancov, že niečo nie ja v poriadku. Prvý sa spamätal Puriškevič, a keď zbadal, že Rasputin opúšťa jedáleň, pustil sa s revolverom v ruke za ním. Rasputin mal pred Puriškevičom niekoľko metrový náskok. Puriškevič zamieril a sústredenou rukou stlačil kohútik. Vyletela guľka, ktorá zasiahla Rasputina odzadu do chrbta.Ale ešte ani to nestačilo na zabitie Rasputina. Nakoniec ho ešte omráčili revolverom čím mu spôsobili prasknutie lebky a následne ho zviazali a hodili do rieky, kde sa utopil a to bola príčina smrti.

valkýry

Valkýry

jsou dísy, které s nornou Skuld vybírají padlé v bitvách. Dle pověstí se jedná o krásné, ale nebezpečné dívky, válečnice Ódina, které jezdí na okřídlených koních. V dobách míru obsluhují a rozptylují padlé válečníky ve Valhalle. Starší Edda obsahuje báseň Sigrdrifomál (Píseň o Sigrdrídě), ve které valkýra prozradí z vděčnosti kouzlo hrdinovi, svému zachránci.

Dísy (staroseversky Dísir, j. č. Dís) jsou ochranné bohyně spojované s vegetací, ale také se smrtí, mezi které patří i norny a valkýry. Obecně vzato se jedná o nižší ženské bohyně.

Norny jsou dísy a mezi nejdůležitější z nich patří tři sudičky: Urd, Verdandi a Skuld, které zastupují minulost, přítomnost a budoucnost. Jejich úkolem je tkát wyrd (pavučinu osudu). Sedávají u kořenů Yggdrasilu. Skuld dále spolu s valkýrami v bitvě vybírá padlé a rozhoduje, jak dopadne boj.

Nazca

Nazca -

V roku 1926 leteli ponad peruánsku púšť Nazca dvaja priatelia, Alfred Kroeber a Toribio Mejía. Let prebiehal pokojne, zo stereotypu ich vytrhol až pohľad na nehostinnú pustatinu pod nimi. Cestovatelia nechceli veriť vlastným očiam, v kamenistej pôde totiž zreteľne rozoznávali obrovské obrysy vtákov, zvierat, kvetov i rôznych mýtických bytostí. Dovtedy nemal nikto o existencii týchto gigantických útvarov ani potuchy, pretože zo zeme nedávajú čiary nijaký zmysel a Kroeber s Mejíom boli pravdepodobne prví ľudia, ktorí leteli ponad vyprahnutú Nazcu.

Ihneď po oznámení fantastického nálezu sa na miesto nahrnuli viac či menej seriózni bádatelia v snahe poodhaliť príčinu vytvorenia tohto starovekého "skicára". Vedci zistili, že čiary a útvary sa nachádzajú skoro v celej oblasti púšte, na ploche presahujúcej 520 kilometrov štvorcových. Ako vlastne vznikli? Ich tvorcovia najprv zoškrabali červenkastý piesok, drobné kamienky a hlinu, pod ktorými sa obnažila svetložltá pôda. Do nej vyrývali obrovské obrazce a sústavy dlhočizných, rovných alebo točených liniek. Dodnes vedci zaznamenali vyše sto obrazcov, najznámejšie sú stometrová opica, päťdesiatmetrový pavúk, kondor so stodvadsaťmetrovým rozpätím krídiel, kolibrík s krkom pripomínajúcim plaziaceho sa hada, či kosatka dravá, jediný morský živočích znázornený v nazcanskej púšti.

Prvé čiary vznikli počas piateho storočia pred Kristom, no niektoré obrazce vytvorili obyvatelia tejto pustatiny až okolo roku 600 nášho letopočtu. Najstaršie z nich sa teda do dnešných čias zachovali úctyhodných 2 400 rokov!

Najspornejším a zároveň stále nerozlúšteným problémom ostáva ich význam. V roku 1941 prišiel Nazcu skúmať americký bádateľ Paul Kosok, podľa ktorého "tu máme dočinenia s najväčšou astronomickou knihou na svete". Usúdil to po zistení, že v čase letného slnovratu zapadá slnko presne za koncom jednej z čiar. Ku Kosokovej verzii sa priklonilo viacero odborníkov, medzi inými aj nemecká matematička Maria Reichová, ktorá sa tajomnými útvarmi zaoberá už štyridsať rokov. Podľa nej, priamky a špirály predstavujú pohyb hviezd a obrysy zvierat znamenajú konšteláciu planét. Je totiž známe, že vedomosti z anatómie slúžili starovekým civilizáciám napríklad aj v poľnohospodárstve, pre obrábanie pôdy a zber úrody.

Niektorí vedci prišli s domnienkou, že čiary slúžili kňazom miestnej kultúry pri ich putovaní mimo tela po požití halucinogénnych látok. Keďže však o náboženstve ľudí v Nazce nevieme takmer nič, mnoho odborníkov túto teóriu spochybnilo. Ešte väčšiu polemiku (hlavne však úsmev na tvárach študovaných profesorov) vyvolala kniha známeho spisovateľa Ericha von Dänikena Kočiare bohov, v ktorej tvrdí, že čiary boli pristávacími súradnicami pre návštevníkov z vesmíru. Ďalšou z nie veľmi pravdepodobných možností, je i tá od Georgea von Breuniga, ktorý sa domnieva, že ide o kultové pretekárske dráhy.

Veľké vrásky na tvárach odborníkov vyvolávajú obrovité obrysy vtákov a zvierat. Ľudia, ktorí obrazce tak pracne vytvárali, ich totiž zo zeme nemohli vidieť v celej kráse. To podnietilo niektorých bádateľov k názoru, že obyvatelia Nazcy vedeli lietať. Na niektorých starobylých nádobách nájdených v okolí obrazcov sú totiž znázornené objekty, ktoré pripomínajú papierové draky a balóny. Ktovie, možno naozaj poznali akési jednoduché balóny plnené horúcim vzduchom, ktoré im umožňovali riadiť vytváranie čiar a obrazcov "zhora".

Túto teóriu sa snažili dokázať dvaja americkí výskumníci Julian Nott a Jim Woodman, ktorí si zhotovili teplovzdušný balón výlučne z takých materiálov, aké mali k dispozícii aj ľudia z Nazcy. Pokus sa podaril, dobrodruhovia naozaj vzlietli a preleteli ponad pustatinu, no skeptikom to nestačilo, a možnosť s balónmi odmietajú. Dokázať, k čomu tento starobylý "skicár" naozaj slúžil, bude aj pre budúce generácie vedcov naozaj ťažké...

Jedným z najznámejších obrazcov je sto metrov vysoká opica, záhadná kresba predstavuje obrovského kolibríka a dlhokánske sústavy čiar považujú niektorí ľudia za pristávacie dráhy.

Kolibrík

Mapa

Thulé

Thulé

Thule nebo správněji Thúlé (řecky původně Θουλη nebo Θυλη, v přepisech latinkou též Thula, Thyle, Thile, Thila, Tile, Tila, Tilla, Tyle, Tyli) je záhadný severský ostrov popsaný původně řeckým cestovatelem Pýtheem z Massilie ve 4. století př. n. l. a později opředený řadou dohadů a pověstí.

Výrazu ultima Thule (latinsky „nejzazší Thule") se ve středověkých geografiích užívalo jako označení pro místo, které leží na samém okraji našeho světa, nebo dokonce za ním.

Kolem roku 325 př. n. l. podnikl Pýtheás z Massilie cestu do severnějších částí Evropy, chtěje navštívit a prozkoumat naleziště cínu a jantaru. O své cestě sepsal knihu O Oceánu (Peri tú Ókeanú), která se nám však nedochovala. Máme o ní jen přibližnou představu z citátů a odvolávek v dílech pozdějších antických autorů (Diodora Sicilského, Strabóna, Plinia Staršího, Gemina a Pomponia Mely).

Pýtheás podle dochovaných zpráv nejprve navštívil cínové doly v Cornwallu a po souši procestoval „dostupnou" část Británie. Poté se vydal po moři na sever a doplul do Thúlé. O ní tvrdí:

Thúlé je vzdálena šest dní plavby od Británie.

Na Thúlé se připravuje nápoj z medu a chleba.

Na Thúlé jsou lidé živi ze zrna, zeleniny, kořínků a lesních plodů.

Na Thúlé se obilí z důvodu špatného počasí mlátí v domech.

Na Thúlé jsou bílé noci, slunce zapadá jen nakrátko a jen trochu se sešeří.

Strabón dále zmiňuje, že podle výpočtů Eratosthenových leží Thúlé na zeměpisné šířce přibližně 10500 stadií (tedy asi 1650 km) severně od ústí řeky Borysthenés (Dněpr), a Plinius dodává, že na Thúlé se jezdí z blízkého a poměrně velkého ostrova Berrice a že další ostrovy v okolí nesou jména Scandia, Dumna a Berg.

Mlhavost antických údajů o poloze ostrova, nemožnost jeho jednoznačné identifikace i používání jeho jména jako synonyma pro samotné hranice tohoto světa napomohly k tomu, že Thule začala být občas pojímána jako transcendentní jsoucno, jako mýtický archetyp, jako obraz vnitřní, duchovní skutečnosti. Objevily se též spekulace o tom, že ostrov v době Pýtheově existoval, ale později zanikl nebo byl nějakým záhadným způsobem skryt, podobně jako Atlantis nebo Avalon.

V souvislosti nacistické esoteriky byla Thule chápána jako místo, odkud vzešla árijská rasa, resp. její kultura.

Tibet

Tibet -

je krajina v dnešnej západnej Číne; 1,22 mil. km²; hlavné mesto Lhasa. Dnes autonómna oblasť Číny. V roku 1987 mal 1 970 000 obyvateľov.

Tibet sa nachádza na Tibetskej náhornej plošine, ktorá má priemernú nadmorskú výšku 5 000 m n. m.. V Tibete taktiež leží väčšina pohoria Himalájí; najvyšší vrch Mount Everest leží na hranici s Nepálom. V oblasi pramenia mnohé významné ázijské rieky (Jang-c'-ťiang, Žltá rieka, Indus, Mekong, Brahmaputra, Ganga).

Podnebie je vnútrozemské.Pre Hospodárstvo je dôležitý chov jakov a dobytka.

V 7. storočí zjednotenie nomádskych kmeňov, širenie budhizmu, lamaizmu.

Od 8. storočia budhizmus (lamaizmus) štátnym náboženstvom, na jeho základe vytvorená štátna štruktúra.

Roku 1253 sa zmocnil ríše chán Chubilaj, závislosť od čínskej dynastie J?anovcov; upevňovanie kňazskej vlády, od 16. storočia titul vládcu dalajláma.

Od 1720 po vypudení džungarov pod čínskou zvrchovanosťou, od 1750 čínsky protektorát. Krvavé potlačenie viacerých vzbúr.

V 19. storočí spory o Tibet medzi Čínou, Anglickom a Ruskom; od 1911 samostatnosť.

Roku 1950 obsadenie Tibetu čínskou armádou, 1951 podpísanie zmluvy o tzv. mierovom oslobodení Tibetu s prísľubom regionálnej autonómie, 1956-58 nepokoje, 1959 protičínske povstanie, útek 14. dalajlámu do Indie (exilová vláda); po potlačení povstania masový útek do exilu.

Rok 1965 vytvorenie autonómnej oblasti Tibetu v rámci Číny.

Shakespeare

William Shakespeare

(* 23. apríl 1564; pokrstený 26. apríla 1564, Stratford-upon-Avon – † 23. apríl 1616, Stratford-upon-Avon) bol významný anglický spisovateľ a dramatik.

William Shakespeare sa narodil do rodiny rukavičkára a pôrodnej babice. John Shakespeare bol v Stratforde považovaný za významného muža. Neskôr dokonca pôsobil v čele obce. Mladému Willovi sa tak dostalo kvalitného vzdelania v miestnej Grammar School, kde sa učil latinčinu, gréčtinu a študoval diela antických majstrov. Ako osemnásťročný sa oženil s o osem rokov staršou Anne Hathwayovou. Anne bola dcérou farmára zo Shothery a svadba sa podľa dobových záznamov konala neobvykle rýchlo a bez riadnych ohlášok. Dôvodom zrejme bolo Annine tehotenstvo. Roku 1583 sa im totiž narodila dcéra Susanna a v roku 1585 prišli na svet dvojčatá Hamneth a Judith. Shakespearov jediný syn, ktorého meno pripomína aj jedna z jeho najslávnejších hier, Hamlet, však zomrel v mladom veku. Niektoré legendy hovoria, že Shakespeare ušiel do Londýna pred svojou manželkou. Iný príbeh hovorí o jeho milostných avantúrach a pytliactve, kvôli ktorým opustil rodný kraj. S určitosťou teda nevieme prečo sa Shakespeare rozhodol odísť, ani čo bolo impulzom ku kariére herca a dramatika, ktorú si v Londýne začal budovať. Ba dokonca, niektorí historici spochybňujú i autorstvo jeho hier a tvrdia, že William Shakespeare zo Stratfordu nad Avonou nie je autorom hier Williama Shakespeara-dramatika, a teda ide dve osoby. V každom prípade sa herec a dramatik Shakespeare stáva v Londýne veľkou hviezdou. Zachovalo sa 37 jeho divadelných hier. Okrem toho sa venoval písaniu poém a sonetov. Práve jeho sonety spôsobili špekulácie o jeho sexuálnej orientácii. Niektoré totiž adresoval mužovi. Posledné roky svojho života už ale Shakespeare strávil v rodnom Stratforde so svojou rodinou. 23. apríla, teda v predpokladaný deň jeho narodenia, vo veku 52 rokov zomiera. V poslednej vôli odkázal svoju druhú najlepšiu posteľ Anne, dedí aj jeho dcéra Susanna a kolegovia herci a dramatici z Londýna na jeho počesť nechávajú vytlačiť jeho hry. Práve vďaka tomu sa jeho dielo zachovalo do dnešných čias.

Komédie

Búrka (The Tempest)

Dvaja šlachtici z Verony (The Two Gentlemen of Verona)

Veselé panie windsorské (The Merry Wives of Windsor)

Oko za oko (Measure for Measure)

Komédia omylov (The Comedy of Errors)

Veľa kriku pre nič (Too Much Ado About Nothing)

Márna lásky snaha (Love's Labour's Lost)

Sen noci svätojánskej (A Midsummer Night's Dream)

Kupec benátsky (The Merchant of Venice)

Ako sa vám páči (As You Like It)

Skrotenie zlej ženy (Taming of the Shrew)

Koniec dobrý všetko dobré (All's Well That Ends Well)

Večer trojkráľový alebo Čo len chcete (Twelfth Night or What You Will)

Zimná rozprávka (The Winter's Tale)

Perikles, Princ týrsky (Pericles, Prince of Tyre)

Hry historické

Kráľ Ján (King John)

Richard II. (Richard II)

Henrich IV, prvá časť (Henry IV, part 1)

Henrich IV, druhá časť (Henry IV, part 2)

Henrich V (Henry V)

Henrich VI, prvá časť (Henry IV, part 1)

Henrich VI, druhá časť (Henry IV, part 1)

Henrich VI, tretia časť (Henry IV, part 1)

Richard III. (Richard II)

Henrich VII. (Henry VIII)

Tragédie

Trolius a Cressida (Troilus and Cressida)

Coriolanus (Coriolanus)

Titus Andronicus (Titus Andronicus)

Rómeo a Júlia (Romeo and Juliet)

Timon Aténsky (Timon of Athens)

Július Cézar (Julius Caesar)

Macbeth (Macbeth)

Hamlet (Hamlet)

Kráľ Lear (King Lear)

Othello (Othello)

Antónius a Kleopatra (Antony and Cleopatra)

Cymbelín (Cymbeline)

Pentagon

Pentagon

Ministerstvo obrany USA sídli v mohutnej budove tvaru päťuholníka. Pri pohľade zhora zistíte, že ide o päť sústredných päťuholníkov. Táto masívna budova je vysoká približne päť poschodí.

Je to najväčšia úradná budova na svete. Dokončená bola v roku 1943, stavba trvala len dva roky. Cieľom bolo umiestniť všetky úrady ministerstva pod jednu strechu. Zaujímavé tiež je, že vnútri sa nachádza jeden z najväčších systémov potrubnej pošty.

Pentagon spočíva na pravom brehu rieky Potomac, medzi Arlingtonským cintorínom a Washingtonským letiskom.Denne tu pracuje 23000 ľudí. Strana päťuholníka má šírku 400 metrov.

Sprievodcami sú dvaja vojaci priamo z Pentagonu. Sprievodcovia vedú účastníkov prehliadky koridormi jednotlivých sekcií, podávajúc výklad histórie tejto inštitúcie počnúc jej vedúcimi vojenskými hodnostármi, cez vojakov, ktorí svojimi výnimočnýmo skutkami si zaslúžili úctu a obdiv celého národa, až po vojnovú techniku používanú v období založenia Pentagonu až po súčastnosť (na demonštráciu slúžia makety lietadiel, rakiet a pod.). Steny koridorov su miestom vystavovania portrétov vojenských hodnostárov, výnimočných členov armády USA, zástav, taktiež makiet vojnových lodí a lietadiel, fotografickej dokumentácie udalostí, ktoré sa stali milnikmi v dejinách armády USA (často sprevádzané textovým výkladom), ale aj niektoré z nich zachytávajú aj každodenný život vojakov vo vojne v zákopoch a vojenských stanoch.... Pentagon je v skutočnosti malé mesto, na jeho teritóriu sú vlastne všetky nevyhnutné služby-od občerstvenia až po poštu...čo slúži potrebám vojakov, ktorí takto nemusia opúšťať teritórium hlavného štábu po celú dobu služby a pod. Počas prehiadky sa prechádza aj popri úradoch najvyšších predstaviteľov jednotlívých sekcií vojska USA. Fotky je dovolené robiť s výnimkou záberov na úrady a oficierov, čím sa snažia predísť zneužitiu ich osobných údajov.11. septembra 2001 bol spáchaný atentán na Pentagon islámskymi teroristami.

Charles Manson

Charles Manson

Charles Manson bol nechceným synom prostitútky a na dráhu bezohľadného zabijaka sa zrejme dostal vinou svojich extrémne nešťastných životných osudov. Navyše bol pravdepodobne posadnutý chorobnými predstavami, ktoré vyvrcholili jeho príklonom k satanizmu. Manson bol pod vplyvom satanského spolku nazývaného The Process Church a vystupoval zároveň ako mesiáš a diabol. Zhromaždil okolo seba skupinu asi 40 ľudí, podobnú sekte. Rodina, ako skupinu sám nazýval, ho pokladala za veľkého proroka a nekriticky ho poslúchala. Ovládal ich drogami. Hlásal blížiaci sa koniec sveta, po ktorom mala „rodina“ prevziať moc – nech to už malo znamenať čokoľvek. Dovtedy museli jeho nasledovníci spáchať celý rad rituálnych zločinov; on sám sa na všetkých nezúčastnil.

Keď prišlo k zatýkaniu v kalifornskej púšti, „rodinu“ Charlesa Mansona tvoril Charlie a asi tucet mladých dievčat. Boli obvinení a usvedčení zo spáchania siedmich vrážd z 9. na 10. augusta 1969. Keď Manson čakal vo väzení na súdne pojednávanie, navštívili ho nejakí ľudia, ktorí patrili k Procesu. Dovtedy suverénny Manson bol po tej návšteve prekvapujúco tichý. Jeho zločiny by nevyvolali toľkú publicitu, keby jeho obete neboli známe osobnosti, vrátane populárnej a v tom čase tehotnej herečky z televíznych seriálov Sharon Tateovej. Avšak, členovia Mansonovej skupiny svoje obete vôbec nepoznali.

/ Rok 1969 ovplyvnil nie len Polańského (vďaka Sharon nájduceho harmóniu), ale aj toho času nevinný, marihuanou pozitívne učičíkaný Hollywood. Do ich losangelského domu v štvrti Bel Air vtrhol šialený Charles Manson a jeho banda. Zavraždili tehotnú 26-ročnú Sharon a prítomných priateľov (napr. herca Voyteka Frykowskiho – hral v Polańského SSAKI z roku 1962). Keďže sa Polański nenachádzal doma, bol (hlavne pre média a verejnosť) jedným z podozrivých. Až zatknutie skutočných páchateľov ho oslobodilo. Po manželkinej smrti sa z neho stáva vydedenec. Opúšťa Hollywood. Uteká do Európy. Pred všetkými. Pred sebou. /

Alfred Hitchcock

Alfred Hitchcock -

Celým menom Sir Alfred Joseph Hitchcock (* 13. august 1899 - † 29. apríl 1980)

Hitchcockova kariéra sa spočiatku vôbec nepodobala na to, čím sa mala neskôr stať. Najskôr pracoval v odvetví, ktoré s filmom nemalo nič spoločné - zamestnal sa vo svojom rodisku, v Londýne, ako bankový úradník. Využil však svoj výtvarný talent a fantáziu a prispieval do rôznych časopisov karikatúrami. Tak sa zamestnal ako kreslič titulkov. Bolo to jeho prvé priblíženie sa k svetu filmu. Už vtedy videl, že mu môže ponúknuť mnoho. Začal písať scenáre, pôsobil tiež ako výtvarník a asistent réžie. V podstate tieto skúsenosti mu neskôr pomohli vytvoriť svoje najlepšie diela, keďže na vlastnej koži pocítil ako funguje celý mechanizmus výroby filmu a od toho, do akej miery sú jednotlivé zložky prepojené, závisí jeho pôsobivosť a vierohodnosť. Jeho debutom bol film Bludisko lásky (1925), ale dôležitým je najmä jeho tretí film Príšerný hosť (1926). Už v tomto filme sa mu podarilo vytvoriť dokonale napätú atmosféru pochmúrnych londýnskych zákutí. Napätie je založené na rytme, v ktorom sú jednotlivé udalosti predostierané. Rodina upodozrieva svojho podnájomníka, že je brutálnym a obávaným vrahom, po ktorom sa pátra. Jeho chovanie potvrdzuje ich domnienky. Pred zlynčovaním ho zachráni nečakaná správa, že pravý vrah bol odhalený. Jeho podozrivé správanie je nakoniec vysvetlené: sám na vlastnú päsť pátral po vrahovi. Film z roku 1929 Jej spoveď bol pôvodne koncipovaný ako nemý film. Napokon boli vytvorené dve verzie - jedna nemá a jedna zvuková - aby film mohol byť premietaný aj v nemých kinách. Je to príbeh ženy menom Alice, ktorá v sebeobrane zabije maliara. Vyšetrovaním je poverený jej priateľ Frank. Ten sa síce čoskoro dozvie pravdu, ale neprezradí ju. Obaja sú však vydieraní neznámym. Keď mu pohrozia, že ho obvinia z vraždy, dá sa na útek, pri ktorom však zahynie pádom zo strechy. Alice sa zmocňuje dvojnásobný pocit viny a chce sa priznať. Nestihne to však. Pocit hrôzy je tu vyvolaný použitím svetelných trikov a zvukových prostriedkov. Tento film zaznamenal obrovský úspech.

Väčšine ľudí sa pri vyslovení mena Alfred Hitchcock vynoria z pamäte filmové tituly Psycho, Vtáci a poniektorým aj Vertigo. Tieto filmy síce nemajú spoločný námet, ani neboli rovnako prijaté publikom tej doby, jedno, čo ich ale spája je spôsob prezentácie hrozného. Kým v ostatných filmoch sú napätie a hrôza dôkladne zašifrované a takmer len tušené, tu sa už dostávajú priamo do deja - postavy sa boja - a to je hlavným obsahom filmu: prejav hrôzy ako reakcia na rôzne podnety. Samozrejme, i tu Hitchcock využíva svoje obľúbené a účinné prostriedky na vyvolanie strachu, no viac a výraznejšie sa zahráva s trasúcou sa divákovou dušičkou.

Okrem strašidelných filmov Alfred Hitchcock režíroval aj niekoľko filmov s vojnovou tematikou. Veľmi rád si tiež vo svojich filmoch zahral. Tak sa objavuje na plátne ako náhodný okoloidúci, bezvýznamná postava, zaujímavá iba tým, že je stvárnená samým režisérom.

Menej, hoci predsa len, je známa Hitchcockova literárna tvorba. Veľmi rád zbieral rôzne strašidelné historky a príbehy, či už vymyslené, alebo "skutočné" a tie vychádzali v niekoľkých zbierkach. Rovnako ako bol výborným režisérom, bol aj výborným spisovateľom. Je to naozaj dobré a zaujímavé čítanie na dlhé zimné večery (aj letné).

Valerio Massimo Manfredi

Valerio Massimo Manfredi

nar. r. 1943 - taliansky novinár spisovateľ, zaoberá sa hlavne historickými témami a jeho knihy sú bestsellery a prekladané do mnohých jazykov ...

z jeho kníh, ktoré vyšli u nás:

Posledná légia

Valerio Massimo Manfredi · Slovart, 2006

Strhujúci príbeh z čias súmraku Rímskej ríše okolo roku 470 zachytáva dramatický osud posledného rímskeho cisára Romula Augusta a jeho vychovávateľa, keltského druida Ambrosina...

Chiméra

Valerio Massimo Manfredi · Slovart, 2003

Autor úspešnej trilógie Alexander Veľký, ktorá vyšla nedávno vo Vydavateľstve Slovart, prináša tentoraz archeologický triler...

Alexander Veľký (kolekcia 3 kníh )

Valerio Massimo Manfredi · Slovart, 2005

Alexander, krásny, s jemnými črtami tváre a hustými kučerami. Jeho ríša siahala od Dunaja až k Indu. Mladý Macedónčan, muž, ktorého jeho súčasníci pokladali za boha. Nádherný motív pre knižnú trilógiu ...

E.A.Poe

Edgar Allan Poe

19.1.1809 Boston, USA+ 7.10.1849, Baltimore, USA.

Americký romantický básnik, prozaik, literárny teoretik a esejista, narodil sa ako syn členky kočujúcej spoločnosti, Angličanky Elizabeth Arnoldovej a Dávida Poea, syna bohatej bostonskej rodiny. Je autorom fantastických a mystických príbehov, zakladateľom detektívnej literatúry. Jeho poézia je založená na presných estetických princípoch, typické sú pre ňu témy smrti, krásnej ženy, pôsobivá obraznosť, hudobnosť a symbolickosť. Poe v eseji o poézii píše, že vznikla na základe racionálneho princípu, presne vymeraných dávok smútku, melanchólie a tragickej irónie. Je aj majstrom krátkej prózy.

Na malej ploche sú okamžiky hrôzy predvádzané v poviedkach - predchodcoch moderných hororov. Vynikajúco je v nich zachytený stav rozprávačovej mysle, i jeho odpovedajúceho okolia. Pre deduktívny a prísne logický postup Poeových hrdinov pri odkrývaní tajomstva sú jeho poviedky považované za prvé detektívky a francúzsky vyšetrovateľ Dupin za prvého „veľkého detektíva". Poe silne ovplyvnil európsku literatúru, predovšetkým francúzskych symbolistov. Pracoval ako redaktor vo viacerých časopisoch, ale zo všetkých týchto miest musel byť prepustený pre spory s majiteľmi a opilstvo.

Určitý čas sa živil konaním prednášok, postupne ho spoločnosť odvrhla, až upadol do biedy. Zomrel 7. októbra 1849 v baltimorskej nemocnici vo veku 40 rokov. Z jeho rozsiahlej tvorby sú najznámejšie: báseň Havran (The Raven, 1845) a prózy Jama a kyvadlo (The Pit and the Pendulum, 1843), Zlatý skarabeus {The Gold-Bug, 1843), Zostup do Maelströmu (A Descent into the Maelstrom, 1841), Pád domu Usherovcov (The Fall of the House of Usher, 1839), Vražda v ulici Morgue (The Murders in the Rue Morgue, 1841), Tajomstvo Márie Rogotovej (The Mystery of Márie Rogét, 1842).

Charles Bukowski

Charles Bukowski

(* 16. august 1920, Andernach – † 9. marec 1994, San Pedro) bol americký spisovateľ. Je známy aj pod prezývkami ako Hank, Buk. Vo svojich dielach vystupoval pod menom Henry Chinasky.

Narodil sa v nemeckom mestečku Andernach, kde sa jeho matka, rodená Nemka, zoznámila s jeho otcom, americkým vojakom slúžiacim v Nemecku počas okupácie na konci 1. svetovej vojny. Keď mal Bukowski dva roky, odišiel spolu s rodičmi do Ameriky. Vyrastal v Los Angeles, kde prežil 40 rokov.

Bukowski mal škaredé detstvo. Otec ho bil, niektoré pramene uvádzajú, že ho dokonca zneužíval. Bukowski začal piť ako trinásťročný, aby zmiernil následky neradostného života. Alkohol neprispel zdraviu jeho pleti sužovanej akné, vďaka ktorému vyzeral staršie. Alkohol sprevádzal Bukowského počas celého jeho života. V roku 1955 Bukowského hospitalizovali s krvácajúcim vredom, ktorý spôsobil alkoholizmus. Vred mu vyliečili, z alkoholizmu sa však nedostal. Po prepustení začal znova piť, ale aj písať.

Bukowski viedol zaujímavý život, raz bol dokonca zadržaný vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie z vyhýbania sa vojenskej službe.

Vystriedal veľa zamestnaní. Pracoval na pošte takmer 10 rokov. O tejto etape života napísal román Poštový úrad. Ako sám hovoril, pracoval aj v tých najpodradnejších zamestnaniach len preto, aby mal peniaze na alkohol.

Zomrel v San Pedre v Kalifornii vo veku 73 rokov.

Svoj prvý príbeh vydal vo veku 24 rokov, aktívne však začal písať až keď mal 34 rokov. Vydal viac ako 45 kníh básni a próz. Svojou tvorbou aj spôsobom života sa Bukowski niekedy dáva do súvislosti s Beat Generation. V skutočnosti však s nimi nemal nič spoločné. Jeho ciele a prístup k životu boli totiž úplne iné a do podvedomia verejnosti sa ako spisovateľ výrazne zapísal až v osemdesiatych rokoch 20. storočia.

Bukowského tvorba sa úplne odlišuje od do tej doby uverejňovanej literatúry. Texty sú ľahké a oplývajú drsným humorom, ktorý samozrejme nie je pre každého. Počas písania Bukowski rád počúval vážnu hudbu, čo je v súvislosti s charakterom jeho textov zvláštny paradox. Obľúbil si hlavne Mahlera a Brahmsa.

Bukowského knihy sú príbehmi obyčajných ľuďí a ukazujú ich rutinný život, taký vzdialený ideálu amerického sna.

z poézie :

Básne napísané pred skokom z 8.poschodia

Láska je pes: Básne 1974-1977

...

Romány

Poštový úrad (po ang. Post Office) - 1971

Faktótum (po ang. Factotum) - 1975

Ženy (po ang. Women) - 1978

Pulp - 1994

Šunkový nárez (po ang. Ham on Rye) - 1982

Autobiografia autorovho detstva:

Hollywood - 1989

Poviedky

Erekcia, Ejakulacia, Exhibícia a ostatné príbehy obyčajného šialenstva (po ang. Erections, Ejaculations, Exhibitions and General Tales of Ordinary Madness) - 1972

Všetky rite sveta i tá moja (po ang. All the Assholes in the World and Mine) - 1966

Confessions of a Man Insane Enough to Live with Beasts - 1965

South of No North - 1973

Pamäti starého prasáka (po ang. Notes of a Dirty Old Man) - 1969

Písané pre časopis Open City v rokoch 1968 - 1969.

A Bukowski Sampler - 1969

Bring Me Your Love - 1983

Ťažké časy (po ang. Hot Water Music) - 1983

There's No Business - 1984

Jack Kerouac

Jack Kerouac

Len málokomu sa podarí napísať „bibliu“. Kultovú knihu, ktorá zásadne ovplyvní život a názory jednej generácie. Najslávnejšia kniha predčasne zosnulého autora sa volá Na ceste. Jack Kerouac by sa dnes dožil osemdesiatich rokov.

Jeho mama o ňom povedala, že je nezodpovedný a nikdy riadne nepracoval. Ako pätnásťročný sa stal futbalovou hviezdou stredoškolského družstva. Na ihrisku ho prezývali Malý Kristus.

Poznačila ho smrť staršieho brata. Fascinácia smrťou ho unášala počas celej spisovateľskej kariéry.

V roku 1944 ho zatkli pre neohlásenú vraždu, ktorú spáchal jeho priateľ v sebaobrane. Koncom 40. rokov sa vydal "na cestu" po Amerike, striedal jedno zamestnanie za druhým: česal bavlnu, bol vrátnikom, brzdárom na železnici.

To už bol ženatý s Edie Parkerovou, ktorú v roku 1950 vymenil za Joan Havertyovú. Narodila sa im dcéra Janet, ktorá po otcovej smrti vydala autobiografický román Baby Driver. Blíži sa rok 1957 a román Na ceste.

Zmyslom Kerouacovho života bolo písanie. Chrlenie viet a slov na začiatku spisovateľskej kariéry i bludné tápanie na jej konci. Aj o tom je jeho najslávnejšia kniha symbolického dobrodružstva niekoľkými cestami křížom-krážom Amerikou.

Na začiatku románu Na ceste opisuje Kerouac v roli rozprávača Sala Paradisa, ako za ním Dean Moriarty (teda beatnik Neal Cassady) prišiel s tým, aby ho Jack naučil písať. „Čo bezpečne viem, je, že sa k tomu musíš upnúť ako narkoman k droge. Tak, že už bez toho nemôžeš byť,“ znie motto slávnej knihy, ale aj motto Kerouacovho života. Ale v skutočnosti to bolo presne naopak. Boli to práve Cassadyho listy, ktoré odhodlanému spisovateľovi Kerouacovi ukázali, ako vlastne písať.

Kniha oslovila milióny ľudí na celom svete a preslávila beatnické hnutie. O čom teda román je? Rozprávanie o neuveriteľnom živote, ktorý skutoční beatnici prežívajú. Niekoľko ciest z východu na západ, z New Yorku do San Francisca, predstavuje formálnu dejovú líniu, v ktorej Sal Paradise rozpráva o svojom zasvätení do nového životného štýlu beatnikov. Život na ceste je zbesilou jazdou za životnými zážitkami, za naplnením večnej životnej túžby. Zastávkami na dlhej diaľnici bytia sú sex, džez a drogy.

Nie všade sa román stretol s jednoznačným potleskom. Newyorská obec intelektuálov knihe vyčítala formálne nedostatky i prílišnú povrchnosť. Ale román získal kultový rozmer a jeho vznik zastrelo množstvo legiend. Uvádzal sa ako ukážka nového autorského prístupu – takzvaného spontánneho písania.

Čoskoro sa rozšírila povesť, že ho Kerouac napísal za tri týždne. Vraj sa ani nezdržoval interpunkciou, ktorú musel doplniť vydavateľ. Mlátil do stroja a aby sa nemusel zdržovať vymieňaním stránok, písal rovno na celú rolku papiera. Na prvý pohľad text tak aj vyzerá. Prúd rozprávania, vychrlený z nutnosti. Písanie na jeden záťah ako spoveď.

Až neskôr sa čitatelia dozvedeli pravdu o beatnikovom písaní. „Samozrejme, legenda bola oveľa príjemnejšia než priznanie, že s jej formou zviedol dlhý a bolestný zápas,“ napísal v doslove k románu Dharmoví tuláci jeho český prekladateľ Josef Rauvolf a dodal, že Na ceste vznikalo osem rokov a prvá verzia sa od konečnej výrazne líšila. Slovenský spisovateľ v týchto dňoch pripravuje v preklade Otakara Kořínka jej nové vydanie.

V posledných rokoch života sa Kerouac prestal stretávať so svojimi kumpánmi. O to viac pil. Navždy odišla doba, keď písal jeden román za druhým. Prechádzal ťažkou krízou. Úľavu mu nepriniesol ani prechod k budhizmu. Príčina smrti štyridsaťsedemročného spisovateľa je pre alkoholika takmer klasická – krvácanie pažerákových kŕčových žíl.

„Keď v Amerike zapadá slnko, uháňajúca cesta a ľudia, čo snívajú o jej veľkosti, a dnes večer vyjdú hviezdy a čo vari nevieš, že Boh je medvedík Pú? a nikto nevie, čo koho čaká, okrem beznádejných trosiek starnutia, myslím na Deana Moriartyho, myslím na Deana Moriartyho,“ napísal Kerouac na samom konci románu Na ceste.

Dominik Dán

Knižný debut päťdesiatročného slovenského spisovateľa, ktorý sa už dvadsať rokov stretáva s únoscami, vrahmi a rôznymi inými výplodmi ľudskej spoločnosti. Vyšetruje zločiny a jeho bohaté skúsenosti sú i námetom jeho kníh s kriminálnou tematikou. Meno Dominik Dán však nie je skutočné, ale len pseudonym, za ktorým sa podľa vydavateľstva Slovart skrýva človek z polície, ktorý pozná podsvetie i praktiky tajných služieb. V detektívnom románe Popol všetkých zarovná opisuje autor dve brutálne vraždy. Prvou je smrť starenky, ktorá bola neľudským spôsobom rozsekaná mačetou a druhou je prípad zastrelenia mafiána. Vyšetrovanie druhej vraždy zavedie dvoch kriminalistov Krauza a Fischera až do podsvetia. Nachádzajú spojitosť medzi zavraždeným a tajnou políciou, ktorí sa podieľali na únose syna vysokého štátneho činiteľa. I keď príbeh môže niekomu pripomínať časy nie veľmi dávne, autor hneď na začiatku čitateľa upozorňuje, že celý príbeh je fikcia. Záleží však na každom, aby si spravil svoj vlastný úsudok. Po prečítaní knihy som mala rôzne pocity. Najvýraznejším však asi bolo prekvapenie z práve prečítaného. Príbeh by som určite odporučila náročnejším čitateľom detektívok, ktorí si v ňom prídu na svoje. Na začiatku knihy môže niekoho zmiasť prelínanie minulosti s prítomnosťou, keďže autor začína smrťou starenky. Medzitým opisuje i druhý prípad, ktorý sa odohráva o niečo skôr, postupne však oba prípady spája do prítomnosti. Naoko komplikovaný spôsob písania, ale bystrý čitateľ sa veľmi rýchlo zorientuje. V konečnom dôsledku nemám výhrady ku knihe. Podľa mňa je to určite výborné čítanie a vďaka autorovým zážitkom z praxe pôsobí i fiktívny príbeh ako skutočný.

Héctor Cúper

Full Name:

Héctor Raúl Cúper

Nickname:

" ()"

Date of Birth:

November 16, 1955

City:

Chabas Santa Fe

Field Position:

Defender

Opening game in First Division:

March 7, 1976

Ferrocarril Oeste 0 - Independiente 0

Last game in First Division:

April 19, 1992

Huracán 0 - Boca Juniors 2

First goal:

November 23, 1977

Independiente Rivadavia (Mza) 1 - Gimnasia y Esgrima La Plata 1

at 17th to Enrique Vidallé

Winston Churchill

Sir Winston Leonard Spencer-Churchill (* 30. november 1874 zámok Blenheim, Woodstock – † 24. január 1965, Londýn) bol britský politik, premiér Spojeného kráľovstva v rokoch 1940-1945. Tiež spisovateľ (Nobelova cena za literatúru 1953), historik, žurnalista, vojak a zákonodarca. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších štátnikov 20. storočia.

Jeho otec, Lord Randolph Churchill, bol tým, kto vyviedol britských konzervatívcov z krízy v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Jeho matka, Lady Randolph Churchill (rodená Jennie Jerome), bola dcérou amerického milionára Leonarda Jerome. Žiadny z rodičov nepreukazoval Winstonovi zvláštnu náklonnosť alebo lásku, napriek tomu Winston Churchill ako dieťa svoju matku zbožňoval.

Mladý Winston nastúpil ako sedemročný na elitnú školu St. James. Tam však vydržal iba dva roky, pretože nemal k učeniu, aspoň vo svojich raných rokoch kladný vzťah, aj keď je pravda, že v predmetoch, ktoré ho bavili (napríklad história alebo matematika) dosahoval dobré výsledky. Prestúpil teda na školu v Brightone, kde sa mu nedarilo oveľa lepšie. Rovnako mal zlý prospech aj na ďalšej škole v Harrow. Opustil teda všetky civilné školy a v roku 1893 sa na tretí pokus stal vojenským kadetom na Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste. Tu sa mu darilo veľmi dobre. Po dvoch rokoch skončil ako ôsmy v poradí medzi zhruba sto chlapcami vo svojom ročníku.

V októbri 1899 vypukla v južnej Afrike Búrska vojna a Winston Churchill tu začal pôsobiť ako korešpondent novín Morning Post. Počas jedného prepadu bol zajatý a uväznený. Zo zajateckého tábora sa mu podarilo utiecť a prejsť vlakom 500 km cez celé nepriateľské územie až na územie kontrolované Britmi. Zatykač ho v tom čase opísal: „Angličan, vek 25 rokov, výška 5 stôp 8 palcov, stredne silnej postavy, mierne zhrbená chôdza, bledý výzor, ryšavo-hnedé vlasy (...) problémy s vyslovovaním hlásky s“. Keď už bol v bezpečí, poslal búrskemu premiérovi ironický telegram, v ktorom mu oznámil, že ušiel. Toto dobrodružstvo z neho urobilo na nejaký čas národného hrdinu, dokonca bol navrhnutý na vyznamenanie Viktoriným krížom

15. februára 1901 zasadol v Dolnej snemovni do lavice za konzervatívcov a v roku 1904 po konflikte s konzervatívnou stranou a s predsedom strany Josephom Chamberlainom z nej vystúpil a prešiel k liberálom a vtedy začala jeho oslňujúca politická kariéra, behom ktorej bol ministrom obchodu (1908), ministrom vnútra (1910), ministrom zbrojenia (1917), ministrom vojny a letectva (1918) a ministrom pre kolónie (1921). Potom sa opäť vrátil ku konzervatívcom. Od 10. 5. 1940 do 25. 5. 1945 bol premierom Veľkej Británie a zaslúžil sa o víťazstvo nad nacistickým Nemeckom. Tuto funkciu zastával znovu v rokoch 1951-1955. Bol pri najväčších historických míľnikoch druhej svetovej vojny.

V roku 1953 mu udelili Nobelovu cenu za literatúru.

Tip a Tap. :lol:

Tip a Tap = http://www.autostradanet.com/serie/tiptap.htm http://www.telenostalgie.com/tiptap.htm

ťava Kamila :lol:

Neviem čo to je ale je to toto :

Je to fotka z jednej fotosúťaže, a zatiaľ táto fotka vyhráva. Držíme palce.

Rikitan

Rikitan

Hoši od Bobří řeky

autor : Foglar Jaroslav

Nejznámější Foglarův román, jehož podnětem se stal tábor Svazu třinácti v roce 1927. Autor v něm dokonale postihuje dětskou touhu po dobrodružství, tajemnu, po kamarádském kolektivu, po životě v souladu s přírodou, apeluje na nejlepší lidské vlastnosti a jejich rozvíjení. Hlavní postavou je vedoucí Rikitan, který dá dohromady partu dvanácti chlapců. Každý je jiný, ale všichni se vzájemně dobře doplňují. Rikitan pro ně vymyslí program, který je vede k fyzické i psychické zdatnosti. Zamilovávají si přírodu, podle zálesáka Roye loví bobříky a aniž si to uvědomují, stávají se čestnými hochy a skvělými kamarády. Ve své klubovně Bobří hrázi i v přírodě spolu prožívají nesčetná dobrodružství. Vyvrcholením je společný tábor ve Sluneční zátoce na Bobří řece, kde dokončují lov bobříků.

John Lennon