Minulosť a prítomnosť - slovom a obrazom

APIS

egyptský posvätný býk, uctievaný v Memfise ako symbol plodnosti a forma vtelenia boha Ptaha. Znázorňovaný obvykle ako stojací, obvykle so slnečným kotúčom a Urom medzi rohmi, alebo ako biely býk s čiernymi škvrnami. Mŕtvy Apis bol v spojení s Usirom uctievaný ako ochranca mŕtvych a pochovávaný v sev. Sakkáre.

Apis, posvätný býk Memfidy, bol uznávaný ako Ptahova inkarnácia.

Astarté

Babylonský ženský démon Astarté. Ve středověku byl označován jako Astaroth. Jako ženský démon ovlivňoval noční rozkoše a působil posedlost tělesnou láskou. Féničané uctívali stejného tvora jako bohyni luny a plodnosti. Asyřané jí říkali Ištar. U Řeků se změnila v Afroditu, u Římanů ve Venuši, ale její podstata zůstala stále stejná. Byla to bohyně lásky, sexu, někdy škodila, jindy pomáhala.

Valhala

Valhala

patrí k panteónu severanov Vikongov a Normanov. Ich náboženstvo bolo odrazom ich bojovej morálky a pripravenosti. Mali celý panteón takzvaných bojových bohov. Na ich čele stál Odin, ktorý bol bohom všetkých bojovníkov. Iným obľúbeným bojovým bohom bol jeho syn Thor. Bol to boh hromu a veľkej fyzickej sily. Vikingovia verili, že bohovia majú radi iba smelých a statočných ľudí. Jediná prijateľná smrť pre nich bola hrdinsky zomrieť v boji. Iba tak sa mohli totiž dostať do vysnívaného raja, ktorý volali Valhala. Po statočnej smrti hrdinu padlého v boji vyzdvihli bohyne vojny - Valkýry rovno k Odinovi do Valhaly. Valhalu si však predstavovali úplne ináč ako iné národy raj. Pre nich to bola obrovská hodová sieň plná bohov a už mŕtvych hrdinov. Všetci tu jedli, pili, zápasili a pripravovali sa na rozhodujúci boj - ragnarok. Mal sa odohrať na konci sveta. Hrdinovia v ňom mali bojovať proti silám temna a po boku bohov zvíťaziť nad zlom.

Ako vidno, u Normanov nebolo miesto pre zbabelcov. Bolo to pre nich niečo neslýchané. Zbabelca po smrti čakalo večné zatratenie, statočného však Valhala. Všetko preto smerovalo k tomu, aby z chlapcov vyrástli silní a odvážni bojovníci, iba tak sa mohli presadiť v krutom živote plnom nástrah. Slabých, postihnutých a zbabelých medzi sebou nestrpeli.

Nergal

Nergal je bohom podsvetia. Je pánom štvrtej časti sveta, podsvetia (zem hlbín, veľká zem, zem bez návratu). Bol nazývaný aj „kráľ (miest) Kutha a Apiaku“. To boli dve hlavné strediská jeho kultu. Bol považovaný za syna Enlila a Ninlil. Jeho manželkou bola Ereš-ki-gal (pani veľkej zeme). Nergalova moc nebola obmedzená len na podsvetie. Ako nadzemský boh zosobňoval smrtiacu silu žhavého slnka. Je tiež pôvodca horúčky a nákazy, obzvlášť morovej rany.

Paso Doble

PASSO DOBLE

Tanec Paso Doble sa vyvíjal v Španielsku a Francúzsku ako metaforické stvárnenie koridy(objekt v ktorom sa odohrávajú býčie zápasy).Sú tu viditeľné prvky flamenga.Partner predstavuje toreádora a partnerka to v tomto tanci má asi najťažšie,pretože zohráva hneď tri úlohy.Musí byť partnerkou,býkom a zároveň aj copou(červenou muletou),čo je tá obrazne povedaná šatka,ktorou sa toreádor v aréne oháňa.

Tento tanec sa výrazne odlišuje od ostatných najmä držaním tela.Telo je v polohe,ktorá je podobná luku,celý čas je v napätí a niektoré kroky sa našľapujú cez pätu(výnimka v latinskoamerických tancoch).Dá sa povedať,že aj hudbou sa odlišuje od ostatnýcg tancov.Sú v nej totiž tri prerušenia,ktoré sa nazývajú KORUNY.V každej korune pár zaujme nejakú polohu (nehýbe sa).

haiku

Haiku je veľmi populárna forma tradičnej japonskej poézie, ktorá sa už dlhšiu dobu udomácňuje aj v západných jazykoch. Ide o kratučkú básničku bez názvu, zvyčajne popisujúcu určitú reálnu situáciu vzťahujúcu sa k prírode alebo ľudskému životu. Úlohou poeta je verne zobraziť scénu s obmedzeným počtom slov, bez akýchkoľvek metafor, hodnotení, či filozofických alebo abstraktných úvah.

Haiku sa vyvinulo zo starších básnických foriem, ktorých počiatky siahajú do ďalekej histórie. Zrod haiku ako nezávislej poetickej formy sa datuje až na koniec 19. storočia.

Úspešné haiku dokáže vyvolať podobné pocity ako mal autor pri prežití popisovaného okamihu.

Pôvodná japonská forma mala veľmi prísne pravidlá. V iných jazykoch ešte nepanuje všeobecná zhoda ohľadom toho, čo presne sa môže kvalifikovať ako haiku. Zvyčajne sa adoptuje určitá podmnožina tradičných japonských pravidiel, v snahe zachovať „ducha haiku“.

Hlavné pravidlá haiku poézie

Každá báseň pozostáva z troch riadkov, ktoré majú 5, 7 a 5 slabík. Keďže slabiky v japončine sú všeobecne kratšie ako v západných jazykoch, nasledovaním tohto pravidla by sme získali príliš dlhý útvar. Preto ne-japonskí poeti zvyčajne tvoria svoje miniatúry pomocou troch alebo aj menej riadkov, pričom celková dĺžka nepresiahne 17 slabík.

V básni by sa malo nachádzať takzvané kigo – slovo určujúce ročné obdobie, v ktorom sa udalosť stala. Kigo môže byť priame, ako napríklad „jesenné vetry“ či „letná noc“. Častejšie sa však používa forma náznaku: „kvitnúca čerešna“ znamená jar, „komáre“ nás štípu v lete a v zime si zae omotávame okolo krku „šál“.

Haiku by sa nemalo rýmovať, nemá názov a nepoužíva prirovnania ani iné poetické nástroje, ktoré sú bežné v iných formách.

Haiku je poetickým ekvivalentom malého obrázka či fotky, ktorý vzišiel z priamej skúsenosti, náhleho „okamihu údivu“. Najlepšie haiku zvyčajne obsahujú dva elementy. skombinované jedinečným, nezvyčajným spôsobom.

Mantikora

Mantikora

Podle historických informací děsila kdysi obyvatele Persie nebezpečná šelma mantikora. Žilo opravdu podobné zvíře, dnes již zřejmě vyhynulé, nebo šlo od počátku jen o vybájeného tvora? Právě nyní ho hledá další vědecká expedice.

Už Ctesias, řecký lékař perského šáha Artaxerxe Mnemona, přináší ve svém spise Indica z počátku 4. století př. n. l., první zprávu o příšerné šelmě, děsivém požírači lidí, vyskytující se kdesi na východě. Její vzhled byl podle Ctesiova popisu snad ještě děsivější než její vlastnosti. Měla mít lidský obličej, tělo lva, na konci ocasu osten podobný ostnu škorpióna a červenou, dokonce až téměř rumělkovou srst. Původní Ctesiův popis se sice nedochoval, ale citují jej ve svých dílech jak Aristoteles tak i Plinius.

Lidožravý tygr nebo tygrodlak?

Myšlenka, že název „mantikora“ je jen jiným pojmenováním pro tygra, které proniklo do starověké Evropy nezávisle na vžitém označení, a tak vznikl dojem, jako by šlo o dva různé živočichy, se nabízí jako první. V Persii, kde Ctesias působil, nebyl však tygr ani ve starověku hojným zvířetem a žil jen u jejích severních hranic v oblasti Kaspického jezera a při dnešních hranicích s Afganistanem. Obyvatelé většiny perského území jej z vlastní zkušenosti neznali a byli proto odkázáni jen na to, co o něm slyšeli vyprávět, často i z druhé či třetí ruky. Jeho tělo se opravdu podobá tělu lva, který v Persii v té době hojně žil. Tvář bez hřívy s kratší tlamou mohla pozorovateli připadat opravdu víc podobná lidské než hřívou zarostlý obličej lva s protáhlou tlamou. Barva tygří srsti jde mnohem víc do červena než pískové zbarvení lva. Navíc byli v Íránu i ve 20. století jako na jediném místě na světě pozorováni i tzv. červení tygři, barevná odchylka s červenou srstí a silně potlačeným černým pruhováním.

Podle jiných názorů tak mohli být označováni jen lidožraví tygři, představující pro člověka opravdu smrtelné nebezpečí. I v jiných oblastech se totiž často lidožravé kočky, ať již jde o tygry, lvy nebo levharty, nazývají jinak, než jejich slušnější soukmenovci. Konečně, vždyť i podle etymologického rozboru znamená název mantikora (mardchora) v překladu doslova lidožrout.

Konečně třetí skupina, spojující mantikory s tygry, se domnívá, že jde označení pro tzv. tygřího muže, tygrodlaka, tj. muže, který se podle domorodců dokáže libovolně měnit z člověka v tygra a v podobě lidožravé šelmy si tak vyrovnávat účty se svými nepřáteli.

Legenda nebo skutečnost?

Ctesias hovoří o mantikoře jako o reálně existujícím zvířeti. To by samozřejmě nemuselo mnoho znamenat, protože v té době byla mnohá vybájená zvířata považována za reálná. Stejně tak je ale pravdou, že v mnoha případech byla později jejich reálná existence prokázána, i když třeba původní popis byl neuvěřitelně nepřesný a zpola vyfantazírovaný.

Skutečné zvíře se mohlo od legendy podstatně lišit, ale přesto bylo skutečností. A z mantikor se tak mohly stát tajemné šelmy třeba jen proto, že vymřely dřív, než se s jejich žijícími jedinci mohla setkat moderní věda.

Záhadný trn na ocase

Jak však vysvětlit některé další znaky, které jsou součástí základního popisu zkoumané legendární šelmy? Například onen neustále zdůrazňovaný trn, podobný ostnu škorpióna na konci ocasu?

Jednou z takových možností by byl předpoklad, že je legenda založena na jeskynních lvech (Panthera spelaea), přežívajících ve skalách hornatých oblastí Persie mnohem déle, než v Evropě. Je dobře známo, že dnes žijící lvi (Panthera leo) mají na konci ocasu krátký rohovitý osten, který je však zakryt chomáčem chlupů, takže není při běžném setkání vidět. Stejně tak je ze starých jeskynních kreseb pralidí známo, že jeskynní lev takový chomáč chlupů na ocase neměl a navíc neměl ani hřívu. Trnovité zakončení jeho ocasu tak bylo dobře patrné a mohlo pozorovateli připomínat osten škorpióna.

Lev s lidskou tváří

Stejně tak mohla jeho nezvyklá bezhřívá tvář starým Peršanům, zvyklým na hřívnatého, dnes již rovněž vyhynulého lva perského (Panthera leo persica), připomínat tvář lidskou. Rovněž uši lva jeskynního, nepokryté hřívou, byly výrazné, a svým zakulaceným, nikoli zahroceným tvarem jako u většiny zvířat, se někomu mohly zdát podobné uším lidským.

V současnosti je již prokázáno, že tento druh lva žil na Balkánském poloostrově ještě ve 3. století př. n. l. a možná ještě i na přelomu letopočtu. Stejně tak je pravděpodobné, že v opuštěných horách severního Íránu žil ještě mnohem déle.

Vezmeme-li v úvahu velkou variabilitu zbarvení srsti u různých poddruhů dnešního lva, není tak nemožné, že srst jeskynního lva byla hnědočervená, barevně podobná např. srsti mamuta či srstnatého nosorožce.

Může to být šavlozubý tygr!

Další možností je, že legenda o mantikoře je založena na některém přežívajícím druhu velkých šavlozubých koček, česky nepříliš přesně nazývaných šavlozubými tygry. To by vysvětlovalo i občas zmiňované „dolů směřující rohy s konci ostrými jako kly kanců“, které se spíše zdají být obrovskými špičáky. V polovině 80. let minulého století jsem se zúčastnil paleontologických vykopávek na slavné lokalitě Maraghey v íránském Azerbajdžánu, během nichž byla nalezena lebka a další části kostry obrovského šavlozubého tygra o velikosti mohutného lva. Nebyly starší než 10 000 let, možná mladší. Ve stejné vrstvě byly nalezeny i lidské pozůstatky. Je zajímavé, že i na jiných místech přežívaly tyto mohutné kočky stejně dlouho. Tak například zkamenělé zbytky prokázaly, že v severní Africe žil šavlozubec Homotherium sainzelli, největší druh svého rodu, ještě před 10 000 lety. A nikde není psáno, že se jednalo o poslední exemplář tohoto druhu.

Neznámá zvířata z pralesa

Z pralesní oblasti, kde se stýkají hranice Vietnamu, Laosu a Číny, přicházejí v poslední době zprávy domorodých lovců o mohutné kočkovité šelmě velikosti tygra, avšak s jednobarevnou načervenalou srstí bez pruhů a skvrn. Jde o mimořádně obtížně přístupnou, zoologicky téměř panenskou oblast, v níž bylo v posledních deseti letech objeveno několik nových druhů velkých zvířat, mezi nimi i mohutná lesní antilopa saola (Pseudoryx nghetinhensis) nebo obrovský i trpasličí jelen muntžak (Muntiacus reevesi a Muntiacus crinifrons).

Expedice za tajemnou šelmou

Povzbuzeni předchozími úspěchy svých kolegů, vydaly se i za tajemnou šelmou již dvě expedice. První byla francouzsko-dánská výprava, vybavená dokonalou fototechnikou. K dosažení svého cíle museli vědci proplout osm kilometrů dlouhou jeskyní pod strmou horou v pohoří Phu-Dong, což byla jediná spojnice tohoto ztraceného kraje s okolním světem.

Zatímco se jí podařilo pořídit několik skvělých záběrů do té doby neznámého muntžaka obrovského, v případě tajemné obrovské kočky tak úspěšná nebyla. Účastníci expedice však našli její stopy a jsou přesvědčeni, že je jen otázkou času, kdy ji zachytí i na video.

Druhá expedice, pátrající výhradně po záhadné šelmě, operuje ve zmíněné oblasti právě nyní. Kdoví, jaké informace přinese z příšeří tajemné nepřístupné džungle na hranicích Vietnamu a Laosu!

Možná že to ani nebude trvat dlouho, kdy budeme znát odpověď na otázku, zda legendární mantikora, zabiják lidí, byla či je skutečně reálným zvířetem.

--------------------------------------------------------------------------------

Původ jména je ve staré perštině

O původu jména mantikora uvádí Websterův slovník následující: „Manticore (také man-ti-cho-ra nebo tygří muž). Na Středním východě manticore, mantichora, latinsky mantichora, řecky mantichoras, martichoras, původem z Íránu ze staroperského martiya (člověk) a chvar (jíst) - požírač lidí.“

Slovník symbolických a mytologických zvířat odvozuje původ tohoto jména podobně: „Je odvozeno z perského mardchora, zabiják lidí.“

--------------------------------------------------------------------------------

Co tvrdí ledendy?

V mnoha pramenech uváděné popisy mantikory se v detailech liší, v hlavních rysech se však shodují. Mezi dalšími, jen někdy se objevujícími prvky popisu, jsou i dolů směřující rohy s konci ostrými jako kly kanců, odpovídající spíše velkým tesákům, tři řady vzájemně do sebe zapadajících zubů, ostny podobné dikobrazím, modré, někdy však i krvavě rudé, žluté nebo šedé oči a lidské uši. Pozdější středověcí i novověcí autoři pak již celkem volně fabulují a dodávají další znaky, které však není nutné brát v úvahu.

Všechny zprávy se však shodují v tom, že mantikora je nesmírně dravou a bleskově útočící šelmou, schopnou jak dlouhých skoků tak i rychlého běhu.Její nejoblíbenější kořistí je člověk.

Pokud jde o oblast výskytu, uvádějí různé prameny jak Persii (Írán), tak i Indii, Malajsko a dokonce Indonésii. Ve všech těchto oblastech má jít o nejnebezpečnější šelmu. Z Indie pochází dokonce ještě ze 16. století zpráva o pozorování mantikory, odpovídající zhruba uvedenému popisu. Tyto šelmy prý žijí v lesích a pralesích, nikoli v otevřeném terénu jako např. lvi. Někdy se uvádí, že pozřou napadeného člověka beze zbytku včetně částí jeho oděvu. Zmizení vesničana v pralese bez jediné stopy je prý jasným důkazem přítomnosti mantikory v nejbližším okolí.

Pro středověké křesťanství byla mantikora symbolem ďábla a nejtěžších smrtelných hříchů a byla proto častým objektem zájmu tehdejších autorů.

--------------------------------------------------------------------------------

Mantikora na koberci

Na výstavě slavné sbírky starých nomádských koberců s motivy lvů, shromážděných íránským sběratelem Parvízem Tanavolim, konané v Teheránu v roce 1978, viděl autor článku velmi zajímavý koberec. Šelma, kterou zobrazoval, byla označena jako Manticore. Neměla hřívu, na konci ocasu měla několik ostnů nebo výrazných chlupů a její barva byla červená s naznačenými skvrnami. Opravdu dost připomínala tygra.

Koberec o rozměrech asi 230 x 150 cm patřil k nejkvalitnějším (zhruba 2000 uzlíků na čtvereční dm) a nejstarším (1737 evropského letopočtu) na celé výstavě. Pocházel z provincie Fars (jihozápadní Írán) a byl důkazem, že před 265 lety byla představa mantikory stále živá.

--------------------------------------------------------------------------------

Kde leží Mantikorapur?

V souvislosti s pátráním po identitě lidožravé šelmy matikory je velmi zajímavá stará legenda z jihovýchodní Asie. Sumatránský princ proplouval se svým doprovodem Malackou úžinou, když tu náhle spatřil na pobřeží velmi podivné zvíře. Vypadalo jako lev, ale jeho barva byla červená.

Na prince šelma tak zapůsobila, že na onom místě založil město a nazval je Singapur - Lví město. Co to mohlo být za zvíře? Lvi v této oblasti nežijí a nežili ani dříve. Zcela jistě to nebyl ani tygr, kterého musel princ dobře znát za svého rodného ostrova. Staré texty hovořící o existenci mantikor právě v Malajsku napovídají v této souvislosti hodně. Mělo by být město Singapur správně nazýváno Mantikorapur?

Avebury

Avebury leží v severovýchodnej oblasti Wesexu. Pre bližšiu orientáciu je to 150 km severozápadne od Londýna a 35 km severne od mesta Swindon. Po ceste do Avebury sme sa zastavili v okúzľujúcom mestečku Malborough, kde sme obdivovali anglickú stavebnú architektúru, priestranné staré námestie s malými gregoriánskymi obchodíkmi. Zaujal nás aj renesančný kostol anglikánskej cirkvi z 15. storočia. Po krátkom cestovaní naša ďalšia zastávka bola v dedinke Avebury.

Práve v nej sú obrovské kamenné monolity z prekremenného pieskovca, ktoré vytvárajú kamenné kruhy - Stone Cirkle. Dnes je ich tam 180, ale v dávnej dobe tam bolo až 800 monolitov. Všetky vytvárali až štyri kruhy a celý komplex bol ešte ohraničený kruhovým, niekoľko metrov vysokým valom. Výstavba kruhov s kamennými monolitmi sa časovo umiestňuje do obdobia roku 2500 pred našim letopočtom, čiže do mladšej doby kamennej. Niektorí odborníci tvrdia, že boli postavené už 4 tisíc rokov pred n. l. Predpokladá sa, že v tomto priestranstve bola kedysi mohutná pohanská svätyňa a vykonávali sa v nej náboženské obrady. Slúžila civilizáciám v predkeltskom období, ale pravdepodobne aj Keltom.

Úcta ku kameňom nadobudla vo vedomí ľudí obrovské rozmery a zachovala sa dodnes. Na jej potlačenie nepomohli ani mnohé kresťanské obmedzenia. V 18. storočí poverčiví dedinčania z Avebury značne poškodili mnohé monolity a celú svätyňu a kamene využili na výstavbu svojich príbytkov a hospodárskych zariadení. Aj samotná dedinka sa začala stavebne rozširovať smerom do prostredia svätyne a kamenným monolitom. Chýbajúce kamene boli postupne nahradené umelými stĺpikmi z betónu.

Neďaleko od Avebury v lokalite Silbury Hill je najväčší praveký násyp - mohyla pyramidálneho tvaru. Jeho význam aj napriek rozsiahlym vykopávkam, naďalej ostáva záhadou. Mohyla bola postavená z kriedových kvádrov pravdepodobne v roku 2750 pred našim letopočtom. Mohyla zaberá plochu 2 hektáre a dosahuje výšku 40 metrov.

Pri návšteve kamenných kruhov v Avebury nás zaujalo aj pasenie oviec okolo kamenných monolitov a to dodávalo celému okoliu neopísateľné čaro. Na záver nášho pobytu sme si prezreli aj vzácny kostolík anglikánskej cirkvi z roku 1000.

Lemúria

Lemúria

Lemúria bola údajne vôbec prvým krajom sveta, akousi rajskou záhradou, a niektorí bádatelia ju považujú za „druhú Atlantídu“, o ktorej sa vraví, že existovala na západ od Južnej Ameriky niekde v Pacifiku alebo pri Austrálii, ktorú považujú poniektorí za pôvodne oveľa väčšie súostrovie než dnes - vyvýšeninu kedysi rozsiahlejšieho komplexu pevniny a ostrovov. Obyvatelia Lemúrie boli údajne zameraní na poéziu, literatúru, telepatiu, meditáciu, zatiaľ čo Atlantíďania skôr na technológiu. Atlantída bola osídlená z Lemúrie, vraví sa – pravdaže, tieto dohady sa zatiaľ črtajú iba v imaginatívnej rovine. Nejedna skutočnosť uvedená v Platónovej rozprave Critias potvrdzuje tropickú povahu opísanej Atlantídy. Ďalej nesmieme zabudnúť ani na poslednú dobu ľadovú, ktorá sa skončila približne v čase zániku Atlantídy, teda asi pred dvanásťtisíc rokmi. V dobe ľadovej bolo počasie v oblastiach viac na sever či juh studenšie než dnes. Topenie ľadov mohlo aktivovať i rôzne geologické transformácie.

O Lemúrii píše nejeden autor – napríklad W. Scott-Elliot, John Algeo - Atlantis and Lemuria (1991), David Hatcher Childress - Lost Cities of Ancient Lemuria and the Pacific. Je teda možné, že profesor dos Santos so svojou teóriou o Južnom čínskom mori sa dotýka práve existencie druhej Atlantídy – Lemúrie.

Na Lemúriu sa môžeme pozrieť aj "odspodu" Srí Lanky. Táto historický veľmi bohatá oblasť skrýva v sebe už aj výpovede jedného z najstarších eposov na svete – epos Ramajána, kde prebieha veľký boj medzi nebeskými a pozemskými silami. Podľa niektorých názorov, o ktorých píše aj autor stránky o indickom Bohu Muruganovi Patrick Harrigan, Srí Lanka kedysi predstavovala oveľa väčší kus pevniny a niektorými jej tajomstvami sa vážne zaoberajú aj vedci či nadšenci teórií o Lemúrii. Patrick Harrigan uvádza príbehy Sindbáda, ktorý sa v oblasti Srí Lanky dostáva do nádherného kráľovstva v podzemí. Ďalej treba povedať, že hinduizmus verí v štyri veky: Satya yuga, Treta yuga, Dvapara yuga a Kali yuga (vek temna). Udalosti v Ramajáne sa odohrávajú v Treta yuge, ktorá trvala viac ako 1,7 mil. rokov.

Teóriu o Lemúrii navrhol geológ William T. Blandford (1832-1905) ako prostriedok pre vysvetlenie prítomnosti identických permských kameňov, ktoré možno nájsť v južnej Indii (Gondwana) a v Južnej Afrike. Geológovia dospeli k názoru, že vrstvy permu v Indii, Južnej Afrike, ale i v Austrálii a Južnej Amerike (cca 260 mil. rokov v minulosti) boli identické. Usadeniny rovnako obsahujú charakterovo identické fosílie rastlín a zvierat, ktoré nemohli prekročiť otvorené more, tak niektoré geologické názory pre vysvetlenie tohto javu sa opierajú o hypotetickú existenciu veľkého kontinentu, ktorý sa kedysi veľmi dávno potopil. V roku 1864 anglický zoológ Philip Lutley Sclater (1829-1913) navrhol pre tento údajný "kontinent" názov - Lemúria, ktorý sa uchytil. Nemecký biológ Ernst Häckel (1834-1919) zas prišiel s teóriou o lemurovitých cicavcoch, ktorých existenciu v Afrike, Indii a na Madagaskare tiež vysvetľoval prítomnosťou veľkého dávneho "kontinentu" v Indickom oceáne, ktorý sa pravda mohol tiahnuť až do Čínskeho mora. Slovo "Lemúria" teda etymologicky vychádza z vedeckých hypotéz, nie z pomenovaní prehistorických ľudí. Popri Atlantíde, ktorú popísal Platón, ani pojem Lemúria nie je výmysel psychotronikov či šarlatánov.

Srí Lanka sa považuje za súčasť dávneho kontinentu aj samotnými domorodcami na Srí Lanke. Prví arabskí námorníci verili, že Srí Lanka leží na mieste, kde bola rajská záhrada Eden. Kataragamu na Srí Lanke - posvätné miesto v džungli so svätyňou Boha Murugana - považujú aj samotní jogíni a svätci za miesto, pod ktorým je "podzemné kráľovstvo", "podzemná univerzita". Prečo Ptolemaios, otec modernej geografie, považoval Lanku alebo Taprobane za oveľa väčší ostrov než dnes, ostane záhadou.

Ak pôjdeme ešte ďalej na juh, zistíme že Austrália tiež ukrýva svoje taje. Asi sto kilometrov severne od Sydney sa našli egyptské hieroglyfy ako aj kresba egyptského boha Anubisa. Znamená to, že by dávnovekí ľudia v Egypte mali oveľa lepšie vedomosti o navigácii v mori, než si myslíme dnes? Alebo Platónov popis Atlantídy potvrdzuje vedomosť dávneho veku o existencii „ostrova“ v Atlantiku, čiže kontinentu dnešnej Ameriky? Plavili sa Egypťania šírym morom až tak ďaleko, že to ani netušíme? Alebo azda naozaj existovala Lemúria - Atlantída, resp. Eden, z ktorého Egypt prebral svoje písmo a božstvá?

Na obrázku vidieť fotografiu zo satelitu (NASA) - most medzi Srí Lankou a Indiou, o ktorom sa hovorí už v epose Ramajána. Podľa legendy bol most postavený pre Ramu, hlavného hrdinu Ramajány, aby mohol zachrániť svoju ženu - Situ.

Luigi Cascioli

Luigi Cascioli, autor knihy Favola di Cristo

Taliansky historik Luigi Cascioli, ktorý sa súdi s katolíckou cirkvou v Taliansku. Vo svojej knihe La Favola di Cristo (Mýtus o Kristovi) tvrdí, že Ježiš nie je ničím iným ako vymyslenou konštrukciou vytvorenou falzifikátormi v 2. storočí.

Kniha La Favola di Cristo je súbor argumentov pre súdny spor proti katolíckej cirkvi a jej predstaviteľom. Autor v nej zhromaždil právne dôkazy, ktoré poukazujú na to, že osoba Ježiša je iba manipuláciou a falzifikáciou dokumentov, ktoré v skutočnosti hovorili o Jánovi z Gamaly, synovi Judáša Galilejského a synovcovi rabína Ezechia, priamom potomkovi rodu Asmonitov.

Cascioli zakladá svoje tvrdenia na výsledkoch päťročného intenzívneho a trpezlivého výskumu, štúdia tisícok spisov, ikonografie, rukopisov, ktoré boli nájdené v Kumráne v Palestíne, racionálneho výkladu Biblie, ako aj všetkých dokumentov o pohanských náboženstvách a ich kultoch, ktorých je kresťanstvo dokonalou reprodukciou. Nemalý priestor venuje aj nezrovnalostiam v jednotlivých evanjeliách. Najočividnejšie sú podľa neho rozdiely v počte a menách apoštolov v evanjeliách podľa Marka, Matúša, Lukáša či v Skutkoch apoštolov. Po prvýkrát v histórii ľudstva sa tak stalo, že náboženstvo je priamo súdne stíhané. Tento súdny spor by mohol skončiť verdiktom o zneužívaní dôvery ľudí (článok 661 talianskeho Trestného zákonníka) a o zámene osôb, resp. identity (článok 494 talianskeho Trestného zákonníka), na čo sa Cascioli odvoláva. Ten obvinil predstaviteľov katolíckej cirkvi zo „šírenia falošných faktov vydávaných za pravdu“. Súdny spor tento taliansky historik inicioval v roku 2002 zaslaním formálnej sťažnosti proti katolíckej cirkvi. V súdnom podaní pritom zdôraznil, že jeho sťažnosť sa netýka kresťanskej viery a náboženstva ako princípu. Slobodu vyznania v Taliansku ochraňuje zákon. V Cascioliho sťažnosti je napádaná skutočnosť, že cirkev prezentuje nehistorické fakty ako fakty historické. Podľa neho napríklad neexistuje historický dôkaz o tom, že Ježiš bol synom Jozefa a Márie (Jozefa Mária sú podľa neho úplne vymyslené osoby) a že sa narodil v Betleheme a vyrástol v Nazarete, ako tvrdí cirkev. Súdu predložil dôkazy o tom, že Ježiš Nazaretský z Nového zákona bol v skutočnosti Ján z Gamaly, obyvateľ Nazaretu. Meno Ján bolo podľa neho nahradené menom Kristus (z Kristos - pomazaný), a napokon menom Ježiš až v roku 180, čo dokazuje aj kniha platónskeho filozofa Celsa „Proti kresťanom“ z konca 2. storočia, teda doby, keď prví kresťania zostavovali „Skutky apoštolov“: „Ten, ktorému ste dali meno Ježiš, bol v skutočnosti len vedúcim skupiny banditov. Zázraky, ktoré mu boli pripísané, boli len prejavom magických a ezoterických trikov.“ Meno Ježiš po prvýkrát použil Origenes vo svojej knihe „Contra Celsum“, ktorá bola odpoveďou na Celsove obvinenia. Odvtedy sa začalo používať označenie Pán, Kristus či Mesiáš.

Podľa Cascioliho priaznivcov sa tak skončili všetky diskusie trvajúce stáročia o existencii Ježiša, o tom či bol len mýtom alebo skutočnosťou, o tom, či mal tmavé alebo svetlé vlasy, či bol pekný alebo škaredý, či bol ženatý alebo slobodný.

„V knihe Favola di Cristo sú jasne zobrazené a vysvetlené všetky falošné fakty, ktoré sa katolícka teológia nikdy neodvážila predložiť na diskusiu,“ uvádza Cascioli.

Bartolomejská noc

Bartolomejská noc

Iný názov: Parížska krvavá svadba

Náboženské vyvražďovanie hugenotov. Uskutočnilo sa na príkaz kráľa Karola IX. v noci z 23. na 24. 8. 1572 (deň sv. Bartolomeja) v Paríži. Bolo zabitých viac ako 3000 ľudí.

Uskutočnilo sa pri príležitosti svadby sestry kráľa. Udalosti, ktorá mala byť výrazom zmierenia hugenotov s katolíkmi. Rozkaz k masakru dal Karol IX. na základe rady svojej matky, Kataríny Medicijskej. Vraždení boli hlavne poprední hugenoti. Dôsledkom Bartolomejskej noci boli pogromy hugenotov v celom Francúzsku, pri ktorých zomrelo 5 až 10 tisíc ľudí.

Bartolomejská noc zakončila obdobie zrovnoprávnenia hugenotov a katolíkov, ktoré bolo zaručené Saint-Germainským mierom z roku 1570.

Krištáľová noc

Nástupom nacistov k moci sa každý Žid v Nemecku stal personou non grata. Židia to náležite pocítili, odpor voči nim sa prejavoval takmer každodenne. Napriek tomu správy z 10. novembra 1938 svet šokovali: tisícky Židov odvlečených do koncentračných táborov, desiatky mŕtvych, miliónové majetky zavalené troskami zničených budov. Začala sa cesta k tomu, čo Adolf Hitler nazval „konečným riešením židovskej otázky“, čím nemyslel nič iné ako masové vyvraždenie miliónov z nich. Nacistické šialenstvo vstúpilo do dejín ako Krištáľová noc. Uplynie od nej 65 rokov.

Nemecká vláda prezentovala udalosť ako spontánnu reakciu nemeckého ľudu na správu o vražde nemeckého diplomata Ernesta vom Ratha, ktorého 8. novembra v Paríži zabil mladý poľský Žid Herschel Grynszpan.

Skutočnosť však bola iná. Celú akciu nacistická strana dlhšie plánovala a Rathovu smrť využila ako zámienku. Označila ju za súčasť židovského sprisahania proti Nemcom a ich pokus o vyvolanie nepriateľstva medzi európskymi štátmi.

Vražda vom Ratha – nepodstatného úradníka nemeckej ambasády – bola omylom. Sedemnásťročný Grynszpan, ktorý žil v Paríži od roku 1936, chcel podľa neskorších vlastných vyjadrení pôvodne zabiť veľvyslanca. Motiváciou k takémuto činu bola októbrová deportácia asi 15-tisíc poľských Židov z Nemecka, medzi ktorými bola i jeho rodina.

Noc rozbitých okien, ako sa tiež tejto udalosti hovorí, bola logickým vyústením Hitlerovej protižidovskej politiky. Začal ju uplatňovať ihneď po nástupe do kancelárskeho úradu. Nikdy sa totiž netajil odporom k národu, ktorý pokladal za nepriateľský voči Nemcom. Preto sa všemožne usiloval urobiť mu život v Nemecku natoľko nepríjemný, aby ho prinútil k opusteniu krajiny.

Už 1. apríla 1933, teda len dva mesiace potom, ako sa Hitler stal kancelárom, sa uskutočnil jednodňový bojkot obchodov patriacich Židom. Príslušníci SA osobne predajne kontrolovali s cieľom uistiť sa, či akcia prebieha tak, ako má.

Bol to len začiatok, nepriateľstvo voči nim sa každým dňom stupňovalo. Nebolo výnimkou, že Židov odmietli obslúžiť v reštauráciách, plagáty s nápismi „Vstup Židom zakázaný“ alebo „Židia vstupujú len na vlastné riziko“ sa bežne objavovali po celom Nemecku. V niektorých regiónoch dokonca nemali prístup do verejných parkov, na kúpaliská či do prostriedkov verejnej dopravy.

Niet divu, že mnohí odmietli za takýchto podmienok v Nemecku žiť. Počet emigrujúcich sa zvýšil hlavne po schválení takzvaných norimberských zákonov z roku 1935, ktoré Židom odobrali práva nemeckých občanov.

Okamžite po Rathovom postrelení sa preto v nemeckých mestách objavili sporadické protižidovské akcie. O dva dni, práve v čase, keď nacistickí pohlavári oslavovali v Mníchove 15. výročie neúspešného pokusu o získanie moci, diplomat zomrel. V prejave k „starým bojovníkom“ vystúpil šéf propagandy Joseph Göbbels, a s Hitlerovým požehnaním im oznámil, že je „tá správna hodina na akciu proti Židom“. Hoci Göbbelsova iniciatíva mnohých prekvapila, v priebehu niekoľkých minút sa rozkazy rozniesli po celej krajine.

Začalo sa skutočné nacistické besnenie. Hitlerovi stúpenci pod vedením jednotiek SA ničili, rabovali a podpaľovali synagógy, židovské domy, obchody. Ulice zasypali trblietajúce sa kopy sklenených črepín z výkladov, okien a lustrov – odtiaľ pomenovanie Krištáľová noc.

Nacisti okrem toho zatkli 30-tisíc Židov, špeciálne vybraných podľa vplyvu i bohatstva, a previezli ich do pripravených koncentračných táborov v Dachau, Buchenwalde a Sachsenhausene.

Početné boli aj obete, podľa neskorších oficiálnych informácií ich bolo 91. Hrôzu vyvolávali aj ďalšie čísla: 267 zničených synagóg a 7500 obchodov a bytov.

Novembrové dianie znepokojilo väčšinu vlád západných štátov. Najostrejšie zareagoval americký prezident F. D. Roosevelt, keď nariadil stiahnutie diplomatického zástupcu USA z Berlína (Nemci to označili za nevhodné zasahovanie do vnútorných záležitostí svojej krajiny).

Protižidovské vyčíňanie sa však napriek tomu neskončilo, práve naopak. Najhoršie chvíle holokaustu mal svet ešte len pred sebou.

Noc dlhých nožov

Noc dlhých nožov

Reinhard Heydrich patril k najbrutálnejším aktérom akcie 30. júla 1934, ktorá vošla do dejín pod názvom „noc dlhých nožov“. Hitler vtedy zúčtoval so svojimi bývalými najbližšími spolupracovníkmi, medzi nimi napríklad s Ernstom Röhmom, náčelníkom nacistických milícií SA. Bez nich by sa Hitler nikdy nedostal k moci. Navyše Röhm bol jediný človek v Nemecku, s ktorým si Hitler tykal. V SA sa sústredili tí, čo brali veľmi vážne nacistickú propagandu o „národnom socializme“, navyše populárny Röhm chcel zlúčiť SA s nemeckou armádou do akýchsi „ľudových ozbrojených revolučných síl“. Lenže namiesto jednej teroristickej organizácie nastúpila ešte krutejšia – SS.

Himmler a Heydrich počas likvidácie náčelníkov SA plnili nielen Hitlerovo želanie, ale zväčšili aj svoju moc. Meno Heydrich široká nemecká verejnosť vtedy nepoznala, ale tí, čo ho poznali, ho začali vyslovovať pošepky. Počínal si tak ukrutne, že to aj na brutalitu navyknutých nacistických veteránov naplnilo strachom.

Ernst Röhm a Reinhard Heydrich

polárna noc

Polárna noc je obdobie, počas ktorého Slnko zostáva viac ako 24 hodín pod horizontom. Nastáva na miestach so zemepisnými šírkami vyše + 66,5°. Na póle trvá pol; roka a na polárnom kruhu 1 deň.

Veľká noc

Veľká noc alebo Veľkonočné sviatky, tiež Pascha (z latinského Pascha, po grécky πάσχα pascha) či pesah/pesach (po hebrejsky פסח pesach) je najvýznamnejším kresťanským sviatkom, ktorý pripadá na marec alebo apríl (pozri Výpočet dátumu Veľkej noci). V kresťanskom poňatí je Veľká noc oslavou vzkriesenia Ježiša Krista zmŕtvych (po jeho smrti na kríži). V židovskom poňatí je Veľká noc pamiatkou vyslobodenia Izraelitov z Egyptského otroctva, z ktorého ich vyviedol Hospodin prostredníctvom Mojžiša .

Kresťanské oslavy Veľkej noci sa v Novom zákone nespomínajú, najstarším svedectvom o Veľkej noci je Veľkonočný preslov Melita zo Sárd z 2. storočia. Oslavy Veľkej noci sa teda v cirkvi objavili veľmi skoro.

Sviatky Ježišovho vzkriesenia sú významovo previazané so židovskou oslavou pesahu a dodnes v sebe nesú prvky tejto židovskej oslavy. Ježišov prechod smrťou a vzkriesenie je chápané ako naplnenie starozákonného obrazu prechodu Izraelitov Červeným morom pri odchode z Egypta.

Veľkonočné oslavy sa podľa regiónov líšia. Pretože sa časovo zhruba prekrývajú s pohanskými oslavami príchodu jari, ľudové tradície prevzali z predkresťanských dôb mnoho zvykov a obyčajov.

Raši

Raši

Rabi Šlomo ben Jicchak (hebr. רבי שלמה בן יצחק, iné varianty: Šlomo Jicchaki, Šlomo Jarchi) (* 1040, Troyes – † 13. júl 1105, tamže) známejší pod hebrejským akronymom Raši (hebr. רש"י), bol stredoveký židovský rabín, najvýznamnejší komentátor Biblie a Talmudu.

Narodil sa v Troyes v kraji Champagne v rodine vinohradníkov. V roku 1055 odišiel študovať na v tej dobe slávne ješivy v Mainzi a vo Wormse. Po návrate do svojho rodiska okolo roku 1064/65 sa živil vinohradníctvom a obchodom s vínom. V roku 1070 založil v Troyes vlastnú ješivu, ktorú financoval z príjmov, ktoré mu vynášali jeho vinice. Podľa niektorých bádateľov vznikli jeho komentáre na základe odpovedí na otázky, ktoré mu kládli jeho študenti. Komentáre k Biblii a Talmudu, ktoré písal až do svojej smrti, okamžite prijali aškenázske aj sefardské židovské komunity a stali sa "povinnou" súčasťou všetkých vydaní Talmudu. Komentár k Tóre bol prvou hebrejskou tlačenou knihou vôbec (Taliansko, 1475)

Po Rašim je pomenovaný druh hebrejskej kurzívy

Stephen King

Stephen Edwin King se narodil roku 1947 v městečku Portland ve státě Maine, USA. On a jeho bratr David prožili většinu svého dětství mezi Fort Wayne v Indianě (kde žila rodina jejich otce) a Massachutsetts v Maine s jeho matkou a její rodinou. Nakonec se bratři usadili u jejich matky v Durhamu ve státě Maine, kde chlapci navštěvovali školu. Vychovávala je hlavně jejich matka, otec jednoho krásného dne odešel pro balíček cigaret a už se nikdy nevrátil.

King dokončil střední školu v roce 1966, poté odešel na universitu v Oronu v Maine. Na koleji poznal svoji budoucí manželku Tabishu Spruce, oba spolu pracovali v knihovně ve Folger Campus. V roce 1970 King dokončil studia a o rok později se oženil se slečnou Tabishou.

King nemohl nikde najít práci jako učitel a spolu s Tabishou žily z toho co vydělal jako laborant v průmyslové prádelně a z Tabishiných studentských půjček a úspor. Příležitostně King prodal nějakou krátkou povídku, která přinesla nějaké peníze. Bylo to však až po mnoha odmítnutích za strany vydavatelů. Jeho první publikovaná povídka se jmenovala "I Was a Teenage Grave Robber" (Byl jsem mladý vykradač hrobů) která vyšla v časopise "Comics Review" v roce 1967. Tvrdá práce a nepřetržité psaní se nakonec vyplatilo, King začal vydávat povídky častěji , hlavně v pánských časopisech. Později vyšlo mnoho z nich ve sbírce "Night Shift " (Noční směna).

Stephen King začal v roce 1971 učit na vysoké škole v Hamden Public ve státě Maine. Psal po večerech a o víkendech. Stále produkoval krátké povídky a romány. Žádný z románů však nebyl přijat k vydání, až do jara kdy se mu to konečně podařilo s románem "Carrie". Román "Carrie" přinesl Kingovi finanční úlevu a umožnil mu odejít ze školy a věnovat se plně jen psaní. "Carrie" byl obrovský úspěch a následující dlouhý seznam románů a povídek udělal brzy jméno Stephen King známé po celém světě.

La Scala

La Scala

Divadlo La Scala bolo založené v Miláne z vôle vládkyne Márie Terézie, nasledovne po zbúraní vodcovského divadla kráľovstva, 22. februára 1776.

To, čo dnes chápeme ako operu, sa zrodilo v Taliansku na začiatku šestnásteho storočia. Niet divu, že najslávnejšie operné divadlo sídli v rovnakej krajine. Už od založenia v roku 1778 patria všetky premiérové predstavenia v milánskej La Scale k najsledovanejším svetovým udalostiam a otvorenie sezóny je umelecko-spoločenským rituálom.

Keď sa turisti ocitnú na milánskom námestí Piazza della Scala, väčšinou neveria tomu, že nenápadná malá budova s neoklasicistickou fasádou je domovom najznámejšej opernej scény na svete. Že sa nenachádzate na obyčajnom mieste, si uvedomíte, keď zaregistrujete čestnú stráž mestskej polície a karabinierov v slávnostných uniformách. A len čo vojdete do obrovského hľadiska v tvare podkovy s kapacitou 3600 divákov a piatimi poschodiami, dýchne na vás najlepšia tradícia opery.

Začalo sa to v 18. storočí, keď v Teatre Regio Ducale slávil úspechy najmä Mozart. Divadlo však v roku 1776 vyhorelo. Miestna šľachta sa rozhodla postaviť divadlo nové a touto myšlienkou nadchla aj cisárovnú Máriu Teréziu, ktorá projekt podporila veľkorysou sumou.

Už od začiatku bola La Scala nielen významným umeleckým, ale aj spoločenským a politickým centrom. V časoch boja za nezávislosť boli všetky lóže vybavené zaťahovacími závesmi, za ktorými vplyvní a bohatí Milánčania okrem počúvania hudby hodovali, hrali karty, uzatvárali svadby a obchody, vášnivo diskutovali o politike, alebo sa oddávali milostným hrám. Stále však išlo predovšetkým o hudbu. Keď v La Scale spieval Peter Dvorský, spomínal po rokoch, ako ho po zhasnutí svetla fascinovalo, že v lóžach sa zapálili malé lampičky a diváci sa pohrúžili do „kontroly“ predstavenia podľa partitúry.

Stať sa miláčikom domáceho publika, rozmaznaného svetovými špičkami, je pre interpretov jedna z najväčších výziev. Až do roku 1972 bolo nemysliteľné, aby sa v hlavnej úlohe objavil niekto, kto nebol talianskeho pôvodu. Dvestoročné embargo ukončila až Američanka Lou Ann Weyckoffová vo Verdiho Maškarnom bále.

Otvorenie sezóny patrí k najsledovanejším udalostiam svetového šoubiznisu. V súčasnosti sa rituálny obrad odohráva 7. decembra, na sviatok svätého Ambrózia. Ulice okolo divadla sa uzavrú a pred historickou budovou sa tlačia tisícky ľudí, ktorí túžia vidieť umeleckú a spoločenskú smotánku z celého sveta. O lístku na galapredstavenie sa väčšine smrteľníkov môže len zdať – cena dosahuje v prepočte viac než 50-tisíc korún. Sezóna trvá do júla a nadväzuje na ňu obdobie letných koncertov.

Slávna minulosť je v La Scale snáď všade. Len Verdiho relikvií tu opatrujú toľko, že máte pocit, akoby tu najznámejší a Talianmi najmilovanejší operný skladateľ dlhé roky býval. Trojica jeho slávnych diel Nabucco, Othello a Falstaff (1893) mala svetovú premiéru práve v Miláne. Dnes jedna z najbližších ulíc nesie Verdiho meno. Domáci ju familiárne volajú Via San Giuseppe.

V La Scale boli prvýkrát uvedené aj mnohé ďalšie významné diela ako napríklad Mephistoteles alebo Madame Butterfly. Druhým svätcom okrem Verdiho tu však nie je skladateľ, ale dirigent. Arturo Toscanini, ktorý viedol opernú scénu La Scaly niekoľko desaťročí, sa totiž najviac pričinil o špičkovú úroveň scény. Jeho koncert v roku 1946, ktorý oddirigoval po návrate z amerického exilu pri príležitosti znovuotvorenia budovy, patrí medzi najlegendárnejšie udalosti hudobného života v 20. storočí. Po Toscaninim orchester viedli ďalšie osobnosti ako napríklad Herbert von Karajan, Claudio Abbado či Leonard Bernstein. Dnes stojí na jeho čele Ricardo Muti.

O zásadnom význame divadla svedčí, že jeho povojnová prestavba bola čiastočne financovaná futbalovými fanúšikmi. K vstupnému na zápasy milánskych mužstiev vtedy automaticky prirátavali prirážku na obnovu opery. Takmer nikto nereptal, pretože opera a futbal sú pre Talianov rovnaké božstvá.

Francúzsky spisovateľ Stendhal po návšteve La Scaly v roku 1916 napísal: „Nič väčšie, nádhernejšie, dojemnejšie a modernejšie som si ani nedokázal predstaviť. Jedinou nevýhodou je, že sa mi už v žiadnej inej opere nebude páčiť.“

Soho / London /

Soho je londýnska štvrť v obvode Westminster. Hranice Soho tvoria na sever Oxford Street, na západe Regent Street, na juhu Piccadilly Circus a Leicester Square a na východe Charing Cross Road. Oblasť na západ od Soho sa nazýva Mayfair.

V oblasti, ktorá sa teraz nazýva Soho, boli kedysi pastviny. V roku 1536 boli zabavené kráľom Henrichom VIII., ktorý z nich vytvoril park pri paláci Whitehall. Názov Soho sa prvý krát objavil v 17. storočí. Označovalo pôvodne jeden konkrétny dom, zrejme hostinec, ktorý navštevovali lovci, ktorý poriadali v parku polovačku. Slovo „soho“ bolo používané ako lovecký pozdrav. Iná, rozšírenejšia, verzia hovorí, že názov vznikol zo slov South of Holborn (angl.: južne od Holborn), pričom Holborn je štvrť na severovýchod od Soho.

V priebehu 17. storočia pozemky rýchlo menili svojich vlastníkov. V každom prípade sa však začalo s výstavbou obytných domov. Navzdory dobrým úmyslom bohatých vlastníkov vytvoriť tu atraktívnu oblasť pre majetných podobnú susedným Bloomsbury, Marylebone a Mayfair, sa tu usadzovali skôr chudobní prisťahovali, napr. Hugenoti z Francúzska. Soho sa teda nikdy nestalo atraktívnou štvrťou pre zámožných, namiesto toho sa stávalo zanedbanou, divokou a kozmopolitnou.

Po roku 1700 sa aristokrati bývajúci na Soho Square a Gerard Street odsťahovali a do ich domov sa začali sťahovať herci a umelci. V polovičke 19. storočia už boli všetky vážené rodiny vysťahované a ich miesto zaujali prostitútky, hudobné kluby a malé divadlá. Na počiatku 20. storočia sa tu objavili lacné jedálne ponúkajúce kuchyne rôznych národností a tak sa Soho salo obľúbeným miestom stravovania pre intelektuálov, spisovateľov a umelcov. V období 30. až 60. rokov boli krčmy v Soho každý večer plné opitých spisovateľov, básnikov a umelcov, ktorí väčšinou ani nestihli vytriezvieť aby dosiahli nejaký úspech.

V roku 1854 vypukla v Soho epidémia cholery. Lekár John Snow skúmal výskyt cholery v oblasti a zistil, že príčinou šírenia nákazy je vodná pumpa na Broadwick Street. Snow uzavrel pumpu a zastavil tak ďalšie šírenie ochorenia. Kópia tejto pumpy a pamätná plaketa teraz stoja na mieste pôvodnej pumpy, neďaleko pamätníka Johna Snowa.

Alcatraz

Alcatraz

Ostrov Alcatraz (alcatraz – po španielsky vták sula biela) sa nachádza v strede zálivu San Francisco v Kalifornii. Kedysi bol používaný ako vojenský trestný tábor a neskôr ako väzenie s najvyššou ostrahou. Dnes je ostrov historický areál.

Na ostrove sa nachádza dnes už opustené väzenie, najstarší fungujúci maják na západnom pobreží Spojených štátov, staré vojenské opevnenia a prírodné zaujímavosti, akými sú napríklad jazierka v pobrežných skalách, kolónia morských vtákov a jedinečné výhľady na pobrežie.

História : Alcatraz bol v rokoch 1850–1933 vojenskou pevnosťou. 12. októbra 1933 Poriadkové kasárne Spojených štátov (United States Disciplinary Barracks) na ostrove nadobudlo ministerstvo spravodlivosti USA. Ostrov sa stal federálnym väzením 1. januára 1934. Počas 29 rokov, kedy bolo v prevádzke, tu zadržiavali takých známych kriminálnikov, akými boli Al Capone a Robert Franklin Stroud, prezývaný Birdman of Alcatraz (= vtáčí muž Alcatrazu). Väznicu zatvorili 21. marca 1963, pretože jej prevádzkovanie bolo oveľa drahšie ako prevádzkovanie iných väzníc tej doby. Bolo ľahšie postaviť nové, tradičné väzenie na súši ako platiť údržbu a podporu, ktorú väzenie Alcatraz potrebovalo.

V priebehu dvadsaťdeväťročnej prevádzky väznica nezaznamenala žiaden oficiálny úspešný pokus o útek. Všetky pokusy boli buď neúspešné alebo skončili tragicky, pričom utečencov zastrelili, alebo sa utopili v ľadových vodách zálivu San Francisco. Traja utečenci, Frank Morris a bratia John a Clarence Anglin, zmizli zo svojich ciel 11. júna 1962. Tento pokus, spopularizovaný vo filme Escape from Alcatraz (Útek z Alcatrazu) bol najzložitejším pokusom, aký bol kedy vymyslený. Hoci sa našlo len zopár dôkazov, že pri ňom zahynuli, oficiálne sú evidovaní ako „nezvestní a pravdepodobne utopení“. Je veľmi pravdepodobné, že pri pokuse o útek skutočne zomreli, pretože sa po všetkých tých rokoch nenašiel nik, kto by tvrdil, že je jeden z nich, alebo že aspoň utečencov videl.

Ostrov Alcatraz v zátoke San FranciscoV roku 1969 sa skupina domorodých Američanov (Indiánov) pokúsila získať územie späť, tvrdiac, že federálna dohoda z roku 1868 dovoľovala domorodým Američanom používať všetky federálne územia, ktoré vláda aktívne nepoužívala. Po skoro dvojročnom obývaní ich však vláda donútila odísť.

Ostrov je známy aj pod názvom The Rock (skala). Film s rovnakým názvom Skala natočil v roku 1996 Michael Bay so Seanom Connerym, Nicolasom Cageom a Edom Harrisom v hlavných úlohách.

Alcatraz je pokrytý signálom mobilných operátorov.

Fort Knox

V pevnosti Fort Knox v štáte Kentucky je od roku 1938 uložený zlatý poklad Spojených štátov Amerických. Zlato je uložené v železobetónových trezoroch v budove, ktorá je odolná voči bombovým útokom a chránia ju stráže ozbrojené samopalmi.

Omaha Beach

Omaha Beach

Operácia Overlord:

OMAHA

VÝSADKOVÉ SEKTORY: Dog Green, Dog White, Dog Red, Easy Green, Easy Red, Fox Green

VÝSADKOVÉ DIVÍZIE: Americký V. zbor - 1. pešia a 29. pešia divízia + prápory č.2 a 5 zvláštnej skupiny rangers Pláž OMAHA sa rozkladala medzi riekou Vire a Port -en- Bessinom. Za plážou sa nachádzali strmé svahy, ktoré na oboch koncoch prechádzali do vysokých skál. Z pláže vybiehalo 5 úzkych východov(D-1, D-3, E-1, E-3, F-1) a tak ako spojenci tak aj Nemci vedeli o kľúčovom význame týchto východov. Táto oblasť bola bránená 352. divíziou, čo bolo pre útočiaci V. zbor, na ktorého čele bol generálmajor Leonard T. Gerow, veľké prekvapenie, lebo tam očakávali len posilnený prápor a nie dva pluky. Počas vyloďovania sa väčšina tankov a diel potopili a to buď kvôli vlnobitiu alebo narazili na mínu. Mnohí vojaci boli zanesení prúdmi ďaleko od ich cieľov a tak sa ocitli v úplne iných podmienkach než na aké boli cvičení. Prichádzajúce člny vítala ťažká paľba a vojaci z nich museli vyskakovať do vody, na niektorých miestach hlbokej až po krk, a mnohí sa v nej kvôli ťažkému výstroju utopili. Ďalšie jednotky nachádzali na plážach zmätených mužov pribitých k pláži. Nemcom sa podarilo zatlačiť útočníkov až k morskej hrádzi a zátarasám. S postupujúcim časom museli spojenci čeliť ďalšiemu problému a tím bol príliv. Morská hladina začala stúpať o 1,2 m za hodinu a ak sa zranení nestihli, alebo nemohli odplaziť, utopili sa. Situácia sa začala lepšiť po tom čo niekoľko torpédoborcov riskovalo narazenia na plytčinu a z malej vzdialenosti začalo páliť na viditeľné ohniská nemeckého odporu. K nim sa potom pridali aj aj zvyšné tanky a kryli mužov, ktorí útočili na obranné línie. Nakoniec sa spojencom podarilo vytvoriť úzke prieniky v obrannej línii Nemcov- po dve v sektore každého pluku. Keď delostrelecká paľba z torpédoborcov zriedila počty obrancov tí sa začali sústreďovať na obranu východov. To zapríčinilo, že celé pásy svahov nad plážami ostali nechránené a spojenci tak mohli začať postupovať do vnútrozemia. Pláže však ostávali pod silnou paľbou a okolo poludnia sa bitka rozdelila na tri súboje a to o Vierville, St. Laurent a Colleville. Tieto mestá boli dôležité kvôli tomu, že ovládali prístup k vyvýšenine, ktorá bola dôležitá pre prežitie prípadných protiútokov.

Chichén Itzá

Miesto Chichén Itzá sa nachádza v Mexiku presnejšie na polostrove Yucatán cca 120kilometrov od mesta Mérida. Chiché Itzá bolo až do 10. storočia po Kr. dôležitým centrom Mayov. Neskoršie keď nastúpil prces úoadku Mayskej kultúry, získali nad mestom s najväčšou pravdepodobnosťou toltécki bojovníci a premenili Chichén Itzá na väčšiu a lepšiu verziu hlavného mesta Tuly. Bohaté vykopávky, ktoré dnes možno vidieť v tejto oblasti každoročne lákajú tisíce turistov z celého sveta, sa nedajú pripísať výlučne ani jednej z týchto starovekých kultúr. Chichén Itzá bolo pravdepodobne, ale nevieme to iste hlavné mesto božského vladára Topilzina-Quetzacoatla, ktorý bol vyhnaný z Tuly a Mayovia poznali pod menom Kukulkán. Miestu dominuje pyramídový chrám El Castillo (zámok), ktorý mu je zasvätený. Deväťstupňová pyramída má na každej zo štyroch strán 91 schodov a bola postavená na základoch inej a ešte staršej pyramídy. Rozmery a tvar El Castilla sú úžasné. Počet schodov a terás symbolizuje dni a mesiace roka. Schodiská sú orientované presne na štyri svetové strany. Počas jarnej a jesennej rovnodennosti vzniká mimoriadny efekt. Tiene dopadajú tak, že slnečné lúče budia dojem, že hadí boh, ktorého hlava a chvost sú vytesané na dolnom a hornom konci pyramídy, ožíva a kľukatí sa z chrámu. Do Chrámu bojovníkov v Chchén Itzá sa vstupuje stĺpovou halou. Nespočetné množstvo bojovníkov z radu Toltékov sú uspôsobení tak, že kedysi niesli strechu. Tento spôsob sa našiel aj v Tule a vyzerá, že niesť strechu na hlavách toltéckych bojovníkov je výmyslom toltéckych staviteľov. Chrám je vyzdobený freskami a rôznymi skulptúrami. Opäť tu môžeme vidieť charakteristické motívy toltéckeho umenia orol a jaguár. V tomto objekte sa tiež nachádza jaguárov chrám, ktorý stráži kamenný jaguár. Ú Chichén Itzá je zarastené vegetáciou a nebudí pozornosť. Skrýva však mnohé zaujímavé budovy, na ktorých môžeme pozorovať toltécky vplyv. Je tu observatórium, veža na dvojitej plošine, a pyramída, kde sa našlo veľa hrobov.

V Chichén Itzá je mnoho vykopávok poukazujúcich na ľudské obete. Okolo veľkej loptovne s vyobrazeniami stínania hláv na múroch sú tri plošiny: Venušina plošina ( Zornička sa spája s bohom Quetzalcoatlom ) s náhrobkom chac.mool, ďalej plošina orla a jaguára a plošina s najväčšou pravdepodobnosťou slúžili na vystavovanie lebiek Prvé dve slúžili na dôležitú úlohu pri obetovaných rituáloch. Približne 250 metrov od Venušinej plošiny sa nachádza 23 metrov hlboká studňa a bola zdrojom čistej vody a tiež pútnickym miestom. V obdobiach sucha do studne hádzali živé obete, aby si naklonili bohov dažďu. Zvykli tam hádzať aj malé deti, ktoré pád do hlbokej studno neprežili. Dospelým, ktorým sa podarilo udržať nad vodou prechovávali ostatní v úcte pretože si mysleli, že sa im podarilo rozprávať sa s bohmi. Zo studne sa podarilo vytiahnuť aj obetné dary z drahých kovov jadeitu a cenné artefakty v podobe posvätných sošiek.

Ďalej je tu možnosť vidieť aj tzv. kláštor mníšok, ktorý tvorí veľký komplex miestností, kde sa nachádzajú niekoľko dobre zachované skulptúry. Objekt, nazývaný "Kostol", ale nemá s kresťanstvom vôbec nič spoločné, má fasádu pokrytú maskami Mayov a rôznymi mytologickými bytosťami.

Obdobie rozkvetu a dominantného postavenia Chchén Itzá bolo krátke, okolo roku 1 200 ostalo mesto opustené. Stalo sa tak pravdepodobne po zničujúcom útoku vládcov Mayapanu, iného mocného mesta na polostrove Yucatán.

Fudžisan

Fudžisan

Fudžisan (doslova „vrch Fudži“) alebo Fudžijama, skrátene Fudži, je najvyššia sopka a zároveň aj najvyšší vrch (3776 m) v Japonsku. Nachádza sa na okraji ostrova Honšú, pri pobreží Pacifiku, na západ od Tokia, odkiaľ sa dá pri dobrej viditeľnosti pozorovať voľným okom. Fudži je symbolom Japonska, je častým cieľom turistov a vďačným objektom fotoaparátov.

V okolí sa nchádza niekoľko jazier (Kavaguči, Jamanaka, Sai, Motosu, Šoji a Aši), ktoré sú spolu s horou súčasťou národného parku Fudži-Hakone-Izu.

Prvý výstup je datovaný na rok 663 neznámym mníchom. Ročne na sopku vystúpi približne 200 000 ľudí, z toho asi 30% cudzincov. Veľa výstupov je realizovaných ešte v noci, kôli sledovaniu východu Slnka na vrchole. Samotný výstup trvá 3 až 7 hodín, zostup 2 až 5 hodín.

Až do epochy Meidži bol ženám zakázaný výstup na horu. Fudži bola tiež sídlom samurajov, blízko súčasného mesta Gotemba mali svoj výcvikový tábor.

Eruptívna história mala niekoľko fáz. Prvá, Sen-komitake vytvorila andezitové jadro. Po nej nasledovala fáza Komitake, tvorená bazaltovými vrstvami, nekôr prekrytá fázou Old Fudži (pred 100 000 rokmi). Posledná fáza bola New Fudži, ktorá vyformovala súčasný vrchol hory a začala pred 10 000 rokmi.

Sopka je v súčasnosti klasifikovaná ako aktívna, ale s veľmi malou pravdepodobnosťou erupcie.

Logo firmy Atari je štylizovanou podobou Fudži.

Vyhasnutá sopka Tarnaki na Novom Zélande sa dosť podobá na Fudži, čo občas využívajú filmári (napr. Posledný Samuraj).

Popocatepetl

Popocatépetl (aztécky Dymiaca hora), skrátene aj El Popo je aktívna sopka a zároveň druhý najvyšší vrch Mexika. Týči sa do výšky 5426 m. n. m., jej vrchol je pokrytý ľadom a pri priaznivých poveternostných podmienkach je pozorovateľná aj z hlavného mesta Mexico City, od ktorého je vzdialená 70 km juhovýchodne. Na úpätí sa nachádza kláštor z 16. storočia, ktorý je zaradený do svetového kultúrneho dedičstva.

V priebehu dejín bolo zaznamenaných mnoho erupcií, najstaršie pochádzajú ešte z predkolumbovskej Ameriky. V rokoch 1994 a 2000 museli byť blízke mestečká evakuované v dôsledku výronu obrovského mraku popola, ktorý sa rozšíril do vzdialenosti 25 km.

Podľa legendy bol Popocatéplt astécky bojovník , o ktorom so rozširovala mylná správa , že bol zabitý v bitke. Po tom , ako sa to dozvedela jeho milenka Ixtaccíhuatl , zlomilo to jej srdce a zomrela. Ka´d sa bojovník Popocatéplt vrátil a našiel ju mŕtvu , bdel pri nej tak dlho , kým aj on zomre

Panteón