Jedného dňa nás nečakane navštívil páter so žiadosťou o výpomoc pri rekonštrukčných prácach v kostole. Bol to zvláštny človek. Taký, o ktorom máte pocit, že ho už odkiaľsi poznáte. Možno z predchádzajúceho života... Dokázal osloviť naše srdcia hneď pri prvom stretnutí: „Nechcem, aby ste robili zadarmo. Dám vám slobodu. Na území farnosti sa môžete voľne pohybovať.“ A tak sa aj stalo. S radosťou sme prijali páterovu prosbu aj keď sme ešte presne nevedeli do čoho ideme a s akou pomocou môže prispieť bývalý boxérsky šampión a sprostredkovateľ predaja kancelárskych potrieb. –Tak tu je vaše náradie. Zložil nám na zem krompáč, lopatu a metlu. Páter sa taktiež postaral o naše občerstvenie. Hubert sa dobrovoľne ujal krompáča, ale poznamenal: „Však my sa vystriedame, aby ťa neodfúklo. “So súhlasom som prikývol a vzdialil som sa so svojím náradím do prvej lavice. Počkal som kým rozdrtil kachličky a vyslobodil zakliesnený oltár spod zeme. Frčal na šošovici, ktorá obsahuje viac železa než špenát. No i tak ma udivoval. Hap-či! –Na zdravie, zaželal som Hubertovi. –Ja som to nebol. Bolo to zvláštne, mysleli sme si, že sme sami v kostole. Napadlo nám, že nás niekto sleduje. (Alebo sme začali byť iba paranoickí po Burnsových terapiách). Hubert uchopil pevne v strede oltár a vyniesli sme ho na dvor. Vonku bolo nádherné počasie, svietilo slnko a hladina mojich endorfínov sa zvyšovala k stavu blaženosti. A vtom bác! Prišlo to ako blesk z čistého neba. „Osral ho holub“ ozývalo sa z úst detičiek idúcich okolo z neďalekej škôlky. Nemyslel som si, že by mi ešte niečo dokázalo urobiť radosť. A predsa. Otec Manolo k nám pribehol zadychčaný z prokuratúry s tou najlepšou správou: „Chlapi ste slobodní!“ Hubert: „Ale to ste nám už povedali otče. Dovolili ste nám sa tu slobodne prechádzať, za čo sme aj vďační. Vložil nám do rúk osvedčenia. –Inak som to myslel, čítajte! Novozvolený prezident vám udelil milosť, ste voľní! Začítal som sa: Osvedčenie o udelení amnestie pre Mauricia Brandsdorfera a Huberta Engelheartha. Od radosti sme začali vyskakovať a vytískali sme aj otca Manola... „Mauricio, ostaňme tu“ požiadal ma Hubert. Páter toho spravil pre nás veľa a dokončime už čo sme začali. Kývol som. Napadlo mi: „Patre, ak dovolíte, vybrali by sme si dva dni voľna.“ Tiež prikývol. Požičali sme si duchovného bicykle a vydali sme sa na cyklotúru na Váh. Mračilo sa a vietor nám vial do vlasov, sem-tam ešte vykuklo slnko. Zastavili sme sa pri základnom kameni termálneho kúpaliska neďaleko športovej haly. „Hm, kameň,“ vzdychol si Hubert. Nasadli sme na bicykle a frčali sme ďalej popri kórejskej dedinke pri Kolónii. Pustili sme sa z kopca pri betónovke neďaleko latino osady. „Sokeres chuapi,“ vybehol neviem z čiej matere Potapač. Tak som sa zľakol, že som sa mu nestihol zastaviť skôr až v rozkroku. Hubert: „Nebudeš mať vajcia“ Ešte dobre, že som si pred odchodom pritiahol brzdy. –No, čo chceš. Pedro nás chcel varovať pred výskytom vtáčej chrípky na okolí: „Čiriklo spadlo na auto“ –Poďte radšej čuklo pekla, pozýval nás. –Nie, ďakujeme, už sme jedli. Hubert: „Počkaj, čo je to čukel?“ –Nechci vedieť, uisťoval som kamaráta. Šlapali sme ďalej k artézke a konečne sme sa dostali aj na Váh. Čakalo nás prekvapenie vo forme umelých ostrovčekov vyčnievajúcich z vodnej hladiny, ktoré boli zastavané luxusnými reštauráciami. Sprístupnené boli pre verejnosť vďaka uviazaným člnom na pobreží. Zahádzali sme si zopár žabiek po hladine do hostí na ostrove. Potom sme sa zdržali chvíľu v bufete. Vypili sme si tu aj s Rasťom Kopinom, ktorý tu bol tiež na tour-e. „Hapčí, hapčí,..“ ozývalo sa čoraz hlasnejšie. „Na zdravie“ skrížili sa naše pohľady a pomaly sa obrátil náš zrak smerom k oblohe. „Boom, boom“ zazneli výstrely. S davom ľudí sme vybehli po hrádzi, aby sme sa presvedčili, že čo sa deje. Na pobreží stál poľovník a strieľal na kŕdeľ kýchajúcich labutí. –Nestrieľajte do labutí, kričal Rasťo, čo ho podnietilo vydať nový album. Po ceste domov, Hubert stále opakoval, že sme na niečo zabudli. Z recesie sme vošli dovnútra kaštieľa cez šachtu na uhlie ako za starých čias. Zaspávalo sa nám oveľa kľudnejšie s pocitom, že nás prepustili. „Dobrú noc“, zaželal som Hubertovi. –Bicykle, odpovedal mi. – Nie, na dobrú noc sa odpovedá rovnako, dobrú noc, pripomenul som mu. –Bicykle, zabudli sme na bicykle! V tom som sa udrel do čela: „Máš pravdu, zajtra sa po ne vrátime, ale teraz už poďme spať. “Ráno som sa prebudil na šuchotanie a videl som už len Huberta ako zamyká za sebou dvere. Bolo mi len čudné, že si zobral so sebou aj svoj batoh. Ale na také detaily som sa o piatej ráno vykašlal. Obrátil som sa z boku na brucho a spal som ďalej. Snívalo sa mi o tom, ako nás prenasledovali s penou v ústach agresívne labute. Pripadalo mi to zábavné, lebo som nebol aktérom deja, len jeho pozorovateľom. Keď som sa prebudil, tak nadomnou stál Hubert a čumel mi do tváre: „Si normálny?“ To isté som sa ho chcel opýtať skôr, než som ho poslal do riti. Hubert: „Keď som sa vrátil, tak si ešte spal. Otočil som sa na chvíľu, aby som si schoval batoh do skrine a ty sa začneš nahlas smiať. Vieš ako si ma vyľakal?“ Pri raňajkách som mu povedal o mojom sne: „Snívalo sa mi o včerajšku. Zrejme preto som sa rozosmial v spánku.“ –Ách, už chápem. Ľudia sa s tými deravými člnmi ani nemohli ďaleko dostať a ešte aj tie labute ich doďobali. –A vôbec, kde si bol tak skoro ráno a ešte k tomu s batohom? Šibalsky sa usmial, no iba mlčal. Nevedel som, či si už teraz mám baliť kufre späť do basy... Hubert konečne prehovoril: „Vrátil som sa po duchovného bicykle a ukázal na jeden pod pomarančovníkom. Ten druhý som nenašiel“ Lokálne pirátske rádio Partyzan Sky: „A teraz tu mám smutné oznámenie pre Galanťanov. Drahí lokálpatrioti! Kvôli krádeži (Hubert stíšil rádio) základného kameňa termálneho kúpaliska, sa dokončenie jeho výstavby odkladá na neurčito. Moje Feng suej mi nedovoľuje, aby som páchateľom zaželal niečo zlé, ale verím, že ich primeraný trest neminie a že ich budú hrýzť pavúky po celý rok!! Ale nezabudnite, že sa vám zajtra hlásim od mixážneho pultu pod pultom v papučiach v Papuči a dáme si Barry ́s night s karaoke! Poďme Zuzka, do tanca..“