Bývali sme v 4 hviezdičkovom hoteli na pláži Kuta na ostrove Balli, mali sme polopenziu so švédskymi stolmi, naše chuťové poháriky boli šteklené tými najvyberanejšími jedlami, niekedy si človek nevedel vybrať s prehýbajúcich sa stolov plných najlepších jedál. Slovák v cudzine to je hotové ,,hovädo“ naberie si na tanier ako keby to bola jeho posledná večera, a až potom zistí, toto mi nechutí, toto nie je také dobré ako vyzerá atď. má množstvo výhrad voči jedlu, izbe, klimatizácii, upratovaniu atď. Nosili nám nápoje rovno do bazénu a ešte sa nám Slovákom nepáčilo... Nedá sa vyhovieť každému, ale ja som bol spokojný, pre mňa bolo všetko tip-top. Môj priateľ je aj dušou vegetarián veľmi prísny , jemu bolo naozaj ťažko vyhovieť.

Jedného pekného rána po obligátnych raňajkách sme sa vybrali do mesta iba tak , túlať sa po úzkych uličkách , dostali sme sa mimo turistického ruchu, chceli sme vidieť aj domorodý svet. Prechádzali sme z uličky do uličky, z obchodu do obchodu a ani sme nezbadali že je 2 hodiny po obede ale mi sme ešte nič nejedli !! hovorím, hoci sme v tej tropickej klíme dodržiavali pitný režim, ochutnávali sme na každom rohu tu ananás vylisovaný na šťavu, tu trstinovú šťavu, tu mangovú šťavu bolo ich nespočetné množstvo čo sme ochutnali a každá chutila vynikajúco lebo bola robená s čerstvého dozretého ovocia a to je iné ako keď si vytlačíte pomaranč doma.

Ale chceli sme aj niečo zjesť ale reštaurácie tam na blízku neboli, aspoň nie také na aké sme boli zvyknutý. Ale také malé pouličné vývarovne pre domorodcov s ich tradičným jedlom sme stretávali na každom rohu, ale bolo ale, tá hygiena tá nás odrádzala od čoby len ochutnania nejakého pokrmu.

Ale skúsenosti nám šuškali toto by si mal ochutnať, keď si meral takú cestu a ty to ani len neochutnáš? Veď máš v batohu slivovicu ,tak čo... A tak sme zakotvili asi do tej najšpinavšej ,,akože“ reštaurácie, asi to tak chcel osud, boli sme hladný a hotovo.

Akože reštaurácia bola to iba širšia chodba dlhá asi 8m kde sa tiesnil pult so skoro hotovými jedlami a 2 stoly s 8. stoličkami, tie stoličky boli o niečo nižšie na aké sme zvyknutý a tak som sa cítil ako v škôlke. Bola prázdna a tak sme do nej vošli, začali sme si vyberať , neviem po Indonézsky tak som iba zrakom hľadal jedlo pre moje chuťové poháriky, ale v tom prídu dvaja mládenci hovoria peknej slečne že toto chcú a toto chcú a toto k tomu a navrch toto. Začala im pekná Balijčanka robiť jedlo na objednávku, hovorím priateľovi, počkajme, možno sa nám to bude pozdávať. Asi za 3 minúty bolo jedlo hotové a už si mládenci plné taniere odnášajú k voľnému stolu. Ich tanier pozostával z ryže , ktorá bola restovaná s postrúhanou kapustou a koreninami, k tomu boli rolky s mäsom a ryžou zabalené v ryžovom papieri a boli vyprážané na oleji, k tomu kuracie mäso a nejaká omáčka ktorá nevyzerala lákavo a na to ešte kopec zeleniny.

Ja som sa odvážil, hneď som ukázal na tanier ktorý práve dokončila, v okamžiku ako keby sme nemali čas sa ma pýta ,,spicy or not spicy“ zistil som že vie anglicky, samozrejme že som povedal že pikantné, to som netušil aké!! A tak za pár minút mám prekypujúci tanier Indonézskej špeciality s ryžou kuracím mäsom, obalovaným tofu, zeleninou od výmyslu sveta, ešte mi na cestu dala košík s fľaštičkami s ich domácich omáčok. Môj kamoš si dal to isté iba bez mäsa veď je ,,vegetarián“, mali sme problém sa usadiť na tie malé plastové stoličky, ale hlad všetko urovnal tak sme sa pustili do jedla. Prvé sústa jedla v nás prebudili úžas nad chuťou, pozreli sme na seba v okamihu sme naraz skonštatovali, je to tak vynikajúce, aj keď to horelo, vychutnával som to ako ,,Francúzky gurmán lanýže“, chute boli napriek pálivosti vyvážené, pre nás dovtedy nepoznané, prvú porciu som spratal za pár minút a ešte som si išiel pre jednu, bol som nenažranec ako keby som týždeň nejedol, aj tú druhú porciu som zjedol s veľkou chuťou, hoci som už nevládal, tieklo so mňa aj preto že bolo okolo 35ºC, jedlo bolo pálivé ale aj že som sa ,,nažral“ ale takú žranicu predsa nenechám túlavým psom, ktorý hladno zízali do reštaurácie či sa im niečo neujde.

Bola to naozaj žranica so všetkým aj s ich vynikajúcim ovocným kokteilom. Najedli sme sa do prasknutia s pocitom blaženosti. Najväčšie prekvapenie nás čakalo pri platení, to som nechcel veriť že v prepočte za 2 doláre sa tak dobre najem. Na Indonézsku ,,obyčajnú ľudovú kuchyňu“ nedám dopustiť a považujem ju jednu z najlepších čo som ochutnal! Bol to gurmánsky zážitok.

Asi po hodine trávenia a túlania sa po úzkych uličkách som vysmädol, zbadal som domorodú predavačku predávať ananásy, mala plnú prútenú nošu ananásov, žltučkých na slnku dozretých, pristúpim k nej, objednávam si jeden ananás, zložila nošu , ukázala mi na ananásy aby som si vybral ktorý chcem, ukazujem na ten najzlatší aký som tam videl. Vybrala a z poza pásu vytiahla pól metrovú mačetu s ktorou mi začala čistiť ananás, najprv vrchné zelené listy zrezala do kužeľa tak aby som mohol ananás držať ako zmrzlinu, potom začala presnými rezmi orezávať tvrdú šupku, a nakoniec urobila špirálovité zárezy na odstránenie ostatkov nechutnej šupky. Podala mi ho do ruky ako zmrzlinu, bol asi ¾ kilový, zaplatil som 4000 rupií čo je asi pól dolára, prvé zahryznutie ma ostriekalo sladkou šťavou, ale chuť bola neopísateľná, taký ananás u nás nikdy neochutnám, bol sladučký, aromatický, plný šťavy.