Po ukrutne dlhom čase a na druhý pokus (dúfam,že bude úspešný),som sa rozhodol napísať svojich pár zážitkov z krátkej,ale nezabudnuteľnej dovolenky v Taliansku,absolvovanej ešte v minulom storočí a keď som bol oveľa mladší a trochu krajší..

Keďže v tej dobe som sa ani do svojich abrahámovín akosi nedočkal vstupu svojej krajiny do Európy,rozhodol som sa do nej vstúpiť sám,i keď za spoluúčasti svojich kolegov a za pomoci renomovanej,ale zato úplne neznámej cestovnej kancelárie - oboje po prvýkrát. Je to relatívne blízko a relatívne lacné,aspoň som si to myslel..

Vystrojený oslnivo bielym telom,opaľovacím mliekom (ochranný faktor 15),spústou konzerv,cestovín a iných poživatín a podľa mňa neuveriteľným množstvom lír,som nadobudol dojem,že môžem ísť aj okolo sveta a na neobmedzene dlho (netušil som,ako hlboko sa mýlim).. Dojem rýchlosti,pohodlia a blízkosti talianskej riviéry poskytoval autobus značky Mercedes. Pocit istoty bezozbytku po celej trase plnili spoľahliví vodiči s dobre zásobeným bufetom,dobrou hudbou a videom. Tento pocit umocňovalo aj suché WC,ktoré sa však doporučovalo použiť len v najkrajnejšej núdzi. Z cesty si pamätám najmä slovenskú krajinu (tú som poznal aj predtým) a časť talianskej,ale tú mám vďaka rozbitým prímorským cestám akúsi rozmazanú. Najkrajšie alpské scenérie sa zrejme z nejakých ochranárskych dôvodov zásadne absolvujú v noci. Aj pri úžasnej 80-kilometrovej rýchlosti som mal pocit,že cesta v noci ubieha rýchlo,zrejme vďaka videu,pri ktorom som spoľahlivo dokázal zaspať,i keď nechápem,kde som vtedy mal uložené nohy. Nikto ma totiž pred cestou neupozornil,že keď chcem cestovať pohodlne,musím si ich dať amputovať. Po každom prebudení som tajne dúfal,že v závese ide aj vyprosťovacie vozidlo záchranného systému Slovakia. Keďže nešlo,pri cikpauzách som sa vďaka dreveným nohám vyplazil z autobusu ku kríkom až keď už všetci doňho nastupovali..

Dorazili sme do miesta relaxačného pobytu,už len tri hodiny nás po skupinkách rozvážali po našich roztrúsených apartmánoch (aby sme netrpeli ponorkovou chorobou,keby sme náhodou bývali všetci pokope),vyložili batožiny a mňa (to ma už kolegovia prezývali Meresjev),skontrolovali sme počet ľahko vymenených lír za ťažko zarobené koruny, podelili 50-imi a skonštatovali,že bohatí budeme asi tak do zotmenia,čo už nebolo ďaleko. S tými peniazmi by sme boli možno rovnako dlho bohatí aj doma,ibaže by sme nemali na čo spomínať a takto máme - na krásne more (niekto aj amore),krajinu,architektúru,nové zážitky. Biele telá sa rýchlo menili na červené,rozpálené pokožky rýchlo chladli na vrcholkoch San Marina (tam sa napodiv dalo dohovoriť aj slovensky a kupovať aj za slovenskú menu),aby sa zas rozpálili na diskotékach v Rimini,večerné talianske drinky sa ráno striedali so slovenskými šumienkami,aby nám ostalo nejaké to šampanské domov a aspoň 5 tisíc (lír) na Benátky. Posledné kávy,čaje a šumienky pred odchodom nám povylievalo zemetrasením otrasené Taliansko a my -tiež otrasení- sme "pohodlným a rýchlym" Mercedesom odjachali na poslednú atrakciu nášho zájazdu -kombinovanú lodno-leteckú nočnú prehliadku Benátok. Pôvodne to mala byť jednoduchá lodno-pešia denná prehliadka spojená s fotografovaním historických pamiatok za jasného slnečného svetla,v popredí s účastníkmi zájazdu,aby ich aj vlastná rodina mohla bez problémov identifikovať. Vzhľadom k tomu,že asi 35 účastníkov chcelo predobedom asi ešte zažiť to zemetrasenie,dvaja sa nechceli fotografovať ani náhodou a za svetla už v Benátkach boli,zostal z pôvodného dobrého plánu platný len jeden bod - lodná doprava. Pomalú autobusovú jazdu prepchatými predvíkendovými cestami vystriedalo urýchlené naloďovanie (loď mi pocitovo pripomínala Titanic) a vyloďovanie (ako spojencov v Normandii),čo malo už v úvode za následok,že jediný,kto ostal na brehu a zároveň jediný,kto plynule ovládal taliančinu,bol majiteľ cestovnej kancelárie,ktorý nám mal robiť po Benátkach aj sprievodcu..

Po príchode na námestie Marca Pola bola náhradnou vedúcou výpravy stanovená až 15-minútová prestávka,čo v pohode umožňovalo ísť jedným ľubovoľným smerom 12 minút a nazad 3 minúty intenzívne utekať. Vedúca blahosklonne pridala 2 minúty,nakoľko vychádzkovo obuté účastníčky zájazdu na ihličkových opätkoch to jednoducho v stanovenom limite nezvládli. Ten,kto chcel mať aspoň rozmazané čiernobiele fotografie,musel v danom smere predbehnúť udychčanú skupinu a odfotiť hocijaký starý člnok,aspoň vzdialene pripomínajúci gondolu. Architektonické pamiatky fotiť v noci malo asi taký význam ako u nás fotiť vypálenú dedinu. V zúfalom pokuse nájsť spiatočnú cestu povolila stále svieža vedúca potkýňajúcej sa skupine ešte jednu 5-minútovú prestávku v trvaní 3 minúty,ktoré od hladu umierajúci kolega okamžite využil na objednanie hamburgera v akejsi predajni,predavačka však nemala ani najmenšiu šancu nás dobehnúť. Umierajúci kolega tajne dúfal,že keď tadiaľ znova pobežíme nazad,že mu ten hamburger možno aj zadarmo vyhodí cez dvere,ale keď sme aj fakt tadiaľ bežali znova,bolo už zatvorené. Rýchlejšia bola len jedna skupina bežiaca oproti nám,ale neviem,či to boli tiež Slováci,lebo na slovo sa nezmohli a tváre mali rozmazané. Ešte že sme sa tam nezrazili,lebo sanitka by sa tam už nezmestila a záchranné člny by tam museli doniesť ponad hlavy.Tú sanitku vzhľadom na miestne geografické podmienky vlastne tiež. Názorovo sme sa vzhľadom na pokročilý čas rozdelili najprv na dve,potom na tri skupiny podľa toho,ako pribúdali noví vedúci dielčich výprav. Po dvoch hodinách absolvovania tých istých uličiek oboma smermi sme založili opäť len dve základné skupiny pod pracovným názvom Rýchle šípy a Jednotka rýchleho nasadenia Ministerstva vnútra. Menej početná skupina Rýchlych šípov sa elasticky odpútala a úspešne dorazila do cieľa. Ako bývalý vojak som sa pridal k elitnej jednotke,čo som samozrejme nemal robiť. Niektorí členovia ovládali rôzne jazyky okrem taliančiny a pod stále zdatným vedením dokázali ešte zvýšiť tempo presunu až natoľko,že výklady obchodov pripomínali okná rýchlikov a hosťom v záhradných reštauráciách odlietali zo stolov servítky. Keď sme dupali cez akýsi mostík už štvrtýkrát,čím sme značne narušili jeho statiku,z pod ním plávajúcej gondoly vypadli milenci,gondoliérovi vlasy a mne plomba. Na jedných schodoch som dvakrát zaregistroval rozbité vajce,z našej bojovej skupiny však stratu nikto nehlásil. Konečne po ďalšej hodine a úspešných rokovaniach našich polyglotov s japonskými a nemeckými pokojne kráčajúcimi turistami a študentom z Ríma sme s rachotom vydávaným nami stlačeným vzduchom vpálili medzi nič netušiace obyvateľstvo intenzitou šiesteho stupňa Richterovej stupnice presne v tom istom rohu námestia Marca Pola,v ktorom sme ho pred troma hodinami opustili. Rozkývali sa všetky zvony,sfúklo všetky sviečky,tlaková vlna rozbila pouličné a lodné osvetlenie,tsunami sa rútila na brehy bývalej Juhoslávie a terajšej Afriky,v diaľke bolo počuť výkriky karabinierov. Keďže väčšina z nás prezieravo minula posledné líry na suveníry a cesta peši bola zarúbaná,nastalo delenie na chudobných a chudobnejších,čoho výsledkom našťastie bolo,že sme po absolvovaní stovky benátskych kilometrov všetci nasadli opäť na loď..i keď by sme najradšej niekoho zasa nechali na brehu. Ten však vlastne ostal na brehu už na začiatku.

Nazad sa mi už cestovalo pohodlne - nohy ako keby som už ani nemal. Koniec dobrý,všetko dobré. Suveníry sme si doviezli,folklór sme tam doviezli. Akurát ma trochu trápi svedomie,či sme tam nedoviezli aj to zemetrasenie. Na druhej strane,v Benátkach sme aspoň všetci naplno pochopili,čo je to ten relaxačný pobyt. A o tom to je.. :spiteful: :spiteful: