Fakt pozoruhodna poznamka - nemam zivot.

Skusim sa nejako predstavit a priblizit dnesnu problematiku :lol:

Vitajte v mojom trapnom blogu, pretoze on trapny fakt je. Som Eien... Zjavne. A konecne mi napadlo, o com by som mohla pisat, avsak narozdiel od tych mnohych blogov, ktore som uz kdekade videla, sa nebudem hrat na mudrlanta a nebudem sem capat dlhe a zlozite slova, neskutocne prirovnania, siahodlhne pribehy, jazykolamy a hrat sa na nieco ine. Nemam na to trpezlivost :lol: A nejde ani o to. Plus, ako sa hovori: V jednoduchosti je krasa.

Dnes mi nieco napadlo. Chvilu som premyslala nad mojou starou strednou skolou a ci mi fakt este chyba - miestami mavam totiz ten pocit, ze by som sa tam rada vratila, ale ten pocit vzdy coskoro sam odide. Predsa len by mi ta slobodu aku mame na VS znacne chybala.

Pamatam si, ako som sa raz pocas prestavky bavila s mojou spoluziackou - predstavte si peknu stihlu kuceravu blondinku. Sprosta nebola nikdy, ani nejako prudko inteligentna, ale v hlave nieco mala, len to clovek musel z nej dolovat. Prosto proste fajn baba.

Prisla rec na to, co robime vo volnom case. Ona rada chodievala von - zurky, diskoteky, chalani, alkohol a vsetko s tym spojene. Ja som radsej trcala doma pri pc, surfovala na nete a bavila sa. Ked som jej toto povedala, zvreskla po mne nasledovne:

"Natalia, ty nemas zivot!"

Dakujem, Nikol, zlatko, dakujem. Ak nemam zivot, co mam? Nezivot? Nie, potom by som bola mrtva. Ale stale dycham a atd... Takze som nemrtva? :w00t: Hoci ma tieto fantazijne nemrtve priserky vzdy zaujimali, nie je to mojou dnesnou temou.

Otazka je jasna - mam ci nemam zivot? A ako sa da charakterizovat "mat zivot?"

Nikol to zobrala lahko - chodila von medzi ludi, medzi skutocnych ludi, zatial co ja som volila pohodlie domova a virtualny svet, a to bolo pre nu zjavnym znakom, ze ja nemam zivot.

Dalsi problem; vzdy, ked som pred spoluziakmi spomenula kamaratov z internetu, hned ma zdzubali, pretoze podla nich neexistuje nieco take ako internetove kamaratstvo. Takze nemam kamaratov a ani zivot. Aka depresivna predstava, asi sa idem obesit :spiteful:

Ako je vidno, fakt ma to netrapi. Nebudem tu robit okolky a na vlastnu recnicku otazku si odpoviem okamzite.

Mam zivot a zijem si ho podla vlastnych predstav. Zijem, dycham, existujem. Moji internetovi kamarati mi casto dali viac ako ti ostatni, pretoze prave ten internet nas spojil. Skrz internet sa mi viac podarilo spoznat mojich spoluziakov a s niektorymi sa fantasticky kamaratim. Nie je to ubohe, fakt nie. Casto nemam tolko moznosti sa porozpravat s ludmi - vsetci v skole sme rozbehani po celom okoli a debatime akurat tak o skole, uciteloch, ulohach. Nemame cas a chut sa snazit zistit viac o tom druhom a mozno nemame ani tu inspiraciu. A na svete je tolko ludi a tolko som ich spoznala.

Nemozem povedat, ze tie skusenosti boli vzdy uzasne a plne kvietkov, mediku, vceliciek a vone jari a inych infantilnych srandiciek. Ale dali mi nieco. Nevidim nic uzasne na tom, ked sa clovek vonku oziera a usilovne bali to druhe pohlavie a, bohuzial, sposob, akym to Nikol opisovala, mi vyznel presne takto. Samozrejme, ze viem, o co jej islo.

Pre nu je "mat zivot" ked clovek nieco robi, zije, dokazuje ostatnym, ze je tu, ze nieco robi a podiela na skupinovych zabavach, povedzme. Povedzme.

Nemozem povedat, ze jej to zazlievat, vlastne tomu celkom rozumiem a je to mienka znacnej casti ludi na tejto planete a proti tomu nic nemam.

Ale nech mi ona a ani nikto iny nehovori, nech sa neopovazuje mi tvrdit, ze JA nemam zivot. Nie, nechodim medzi ludi a popravde mi to nechyba. Nemam rada ludi, nemam. Proti gustu ziaden disputat a mne spolocnost nesmakuje. Sem-tam zatuzim po normalnom kontakte, zvycajne sa vsak tomu snazim vyhnut, pretoze zaroven viem, ze v spolocnosti ludi som nervozna, je mi psychicky zle a mavam neprijemne vykyvy nalad. Nezamienam skutocny svet za virtualny.

Ja som len sikovne vsunula ten virtualny do toho skutocneho, spojila ich za rucicky a teraz sa oba tieto svety hraju na hojdackach. A moji virtualni kamarati? Je zaujimave, ze mnohi ludia akosi zabudaju, ze i na druhej strane dratu je clovek a ten dycha, mysli, preziva, ma vlastne pocity a nazory (aspon vacsinou). Sposob, akym o nich hovoria,je taky arogantny a plny opovrhnutia.

Jo, dik, ale moji virtualni kamosi su ludia. Nenazyvam ich svojimi kamaratmi len preto, ze sme si cez ICQ prehodili per pesniciek, parkrat sme sa zasmiali a teraz nase duse trsaju do rytmu YMCA. Mam na to svoj specificky dovod, pretoze na vsetko mam svoj dovod a nech to ludom znie akokolvek divne, je to predsa len moj dovod. Necitim nijaky hnev voci tym, ktori mi hovoria taketo veci... Aspon momentalne nie. Inak by som sa s nimi rada pohadala, akurat ze oni vacsinou pichnu brady do nebies a odkracaju s nosom niekde pri slnku. Mile.

Takze takto: Mam zivot, dakujem velmi pekne. A mam kamaratov - aj virtualnych, aj tych "realnych", akurat ze ja sa ich nesnazim nejako rozdelit a kazdy jeden z nich je moj kamarat a to nezaleziac od toho, ci sme sa stretli, alebo nie. Niekedy to stretko treba, niekedy nie, ale zvycajne po par mesiacoch vykecavania cez net viem naozaj posudit, ci som s tou osobou na rovnakej vlnovej dlzke alebo nie. A po tych niekolkych mesiacoch... na tej vlnovej dlzke uz sme :)

Dakujem za pozornost.

:w00t: :spiteful:

PS: :hufi: Pretoze to by som nebola ja, keby sa aspon raz nezvalim na zem :D