Rousseau vychádza z týchto požiadaviek (zásad) a v súlade s princípom prirodzenosti dieťaťa, majú zodpovedať

osobitné formy výchovy a vyučovanie;

výchova má mať pracovný charakter, pričom treba dbať,

aby sa maximálne rozvíjala samostatnosť a iniciatíva žiakov;

rozumovú výchovu má predchádzať

a potom s ňou paralelne ísť rozvíjanie telesných síl a zmyslových orgánov žiakov.

Nemožno však záverom nezdôrazniť, že jeho teória „prirodzenej výchovy“ je založená na nesprávnych idealistických náhľadoch, že vedie Rousseaua k mnohým nesprávnym záverom. Napríklad vedie ho k nesprávnemu hodnoteniu predchádzajúcej kultúry ľudstva, podceňovaniu pevných systematických vedomostí ako základného predpokladu výchovnej práce a rozvoja osobnosti, idealizovaniu prírody a z toho pochádzajúcemu prehnanému individualizmu.

Najväčšieho omylu sa tu Rousseau dopustil, keď myslel že výchovu dieťaťa možno uskutočniť mimo spoločnosti, že jeho individuálna voľná výchova v idealizovanej prírode ho pripravý lepšie pre spoločenský život než kolektívna výchova v spoločnosti.

Je to naozaj tak?