Klaniam sa Ti básnik verš, pero Tvoje už dopísalo,no Ty slovom svojím

v srdciach našich navždy ostaneš.

Roky dlhé svet kol seba si na na papier nepopísaný dával,pocity,obdiv,lásku

perom svojím vo verš generáciam zaznamenával.

Nie, nebol si obyčajný kronikár času verš,i mĺkvotou svojou, keď iní táraním šplhali do výšin,

Ty iba v poznámkový blok vzal si, i myšlienku zapíšeš.

Je tomu už štyridsať liet, prameň, a dovolím si prevrátiť list Tvoj a citovať Ťa. Čo je báseň?

"Položiť na stôl presné ako chlieb.Alebo medzi dva prsty soli.To je báseň.A nestúpať si pritom

na päty.Tým menej na špic.Mať čas.Z hlboka vytiahnuť okov a rovno na prameni si nepostaviť

krám, ba ani chrám. Až budú pstruhy tiahnuť Jordánom nekúpiť prút a vedieť,že sa rieka neskladá

z rýb. Že o to je jej viac, o čo je báseň väčšia od slova. Nie kameň. Socha. Žena Lótova-

-to je báseň. "

Poctu nielen ja ti vzdávam, je nás mnoho, i slov v obrazy dúha farieb príjemná, i keď nie vždy,

a sem tam aj pocitom prevládne čierna.Tak akosi býva i v živote,deň plný slnka lúč, a čas krátky

mračná,blesky,hromy , nami lomcuje žlč.Aj toto vyjadriť si vedel presne,stačilo iba slovo krátke,

niekdy i tá čiarka, výkričník, a predstavovali pointu tvojej básne.

Zbohom buď poet. Nie, ty navždy s nami si, to iba telo tvoje svet pozemský opustilo,slovo však

naveky sa nami ostalo.