..... nikdy nebolo počuť, aby bol niekto opustený, kto sa utiekal pod Tvoju ochranu, a Zdrávas Mária milostiplná, i Otče náš ktorý si na nebesiach, i neprestajne dookola modlitba za modlitbou, prosby a žiadosti, nové a nové zažaté sviečky. Jedni prichádzali, druhí odchádzali, ale kostol bol stále plnší a plnší. Niet sa čo čudovať. To čo bolo verejným tajomstvom, že komunisti prevezmú všetku moc v štáte sa stalo skutočnosťou. A nik z dediny s tým nič nemohol urobiť. A ako vždy a najmä v minulosti pri hrozbe, či už epidémii cholery, moru alebo napadnutia nepriateľom,vypuknutia vojny, sa pospolitý ľud bez toho , aby bol niekto iniciátorom schádzal v kostoloch pri spoločných modlitbách, kde prosil Pána a Matku Bohorodičku o ochranu,pomoc, modlili sa tiež za neprajníkov,za múdrosť vlády a prezidenta bez ohľadu, či sú alebo nie sú veriacimi. Nikdy v tomto kostole sa nemodlilo za českého politika ,ani za Československého prezidenta, ale tento deň ako aj ďalšie boli výnimkou a v skutočnosti sa ľudia modlili za prezidenta Beneša, ktorý bol donútený ustúpiť bolševíkom a odovzdať republiku do ich moci.To ešte nevedeli,že o niekoľko mesiacov sa budú opätovne modliť, ale už za jeho dušu. Slovenský obyčajný človek tomu vôbec nerozumel, boli miesta na mape, kde v posledných voľbách komunisti nezískali ani hlas a predsa dosiahli svoje:Odo dnešného dňa je republika v bolševických rukách . Naposledy bol takto kostol celodenných modlitieb prístupný po vyhlásení vojny bolševickemu Rusku a počas Národného súdu s Jozefom Tisom od decembra štyridsaťšesť do osemnásteho apríla štyridsaťsedem a celý deň po poprave Slovenského prezidenta. A vtedy to neboli iba modlitby, ale aj procesie, petície, ale nič nepomohlo a prvého prezidenta Slovákov hanebne obesili a práve za výdatnej pomoci komunistov. A nepomohlo to ani teraz, ale veriaci sa napriek tomu modlil za múdre vládnutie ešte nevediac, že tí za ktorých sa modlia im nakoniec na dlhé roky zakážu ich cirkev,budu vnucovať aj vyhrážkami prestup do ortodoxnej pravoslávnej cirkvi, kňazom zakážu bohoslužby a tých agilnejších uväznia. Veriaci nevedeli a nemali ani potuchu, aká kalvária sa na nich valí a nie iba na gréckych katolíkov, ale na všetkých veriacich kresťanov, na celú spoločnosť.

Svätá omša a Ondrej vyzýva ľud k modlitbe za nové politické pomery, za novú vládu,za pevné zdravie a silu prezidenta Beneša, no sám bol vnútorne presvedčený aj z vlastnej skúsenosti, že naisto tieto prosby a modlitby nijako ľudu nepomôžu , ale k Bohu sa dostanú a ten už vie, ako má konať ,i keď Najvyšší rád udeľuje ľuďom rôzne skúšky a toto a tento stav a všetko nadchádzajúce tomu nasvedčujú, že eksamen to bude neľahký. Ale Ondrej ako kňaz tejto farnosti to iba naznačoval ,nechcel strašiť svojich veriacich, iba ich prosil nech vydržia v svojich modlitbách a prosbách k Bohu, k jeho Jednorodenému Synovi a k preblahoslávenej Matke Bohorodičke, ktorá nikdy neopustila tento národ a vždy bola a bude s ním až do skonania svetov. A asi aj tak ukončil svätú omšu Ondrej pred udelením požehnania.

Kňaz si uvedomil, že odhad predstaviteľov obce bol správny a vytvorenie dedinskej komunistickej strany bol asi potrebný, ale s ideológiou bolševíkov sa nijako nevedel zmieriť, i keď to bolo vraj akože na oko, aby sa poprípade vedelo pomôcť ľuďom a zabrániť škodám. No ako ukázala budúcnosť nebolo tomu vždy tak, ale to "naoko " v podstate fungovalo a plnilo účel minimálne do roku tisíc deväťstošesťdesiatosem, kedy tí členovia, akože " naoko " boli všetci do jedného vylúčení zo strany. Ale to je už iný príbeh.

Kvetná nedeľa,Zelený štvrtok,Veľký piatok, Biela sobota a Veľkonočná nedeľa 28. marca 1948 sa nijako nelíšili od tých predchádzajúcich rokov slávenia najväčšieho sviatku kresťanov, iba ak, že kňaz oveľa viac zdôrazňoval jednotu,vzájomnú pomoc, desatoro a zdôrazňoval prosby o spravodlivé,múdre vládnutie vladárov sveta a republiky.

Na zelený štvrtok bol Ondrej pozvaný k biskupovi, tak ako mnoho iných kňazov,ale s tým rozdielom, biskup si na svojho obľúbenca našiel niekoľko minút v jeho súkromí. " Tak čo Ondrej, rodinka rastie a verím, že ste všetci zdraví." Ale vo výraze tváre mal niečo zvláštne. Bolo to napätie aké u neho nebolo vídať. Pán Boh zaplať, všetci zdraví a ďakujem za opýtanie. " Ondrej poviem ti pravdu, niečo som zistil o tvojich blízkych, o rodičoch,súrodencoch, neteriach a synovcoch, ale hmmm... neviem ako by som ti to povedal. Vieš, zdroj z ktorého to mám zistené, nie žeby bol nedôveryhodný, ale je to z druhej ruky a teda bez priameho svedectva. A nerád by som robil paniku a nejako ťa z neistil. Viem viera v niečo je obrovská sila, nemusíme si to dokazovať, ja to poznám, i ty to poznáš. No z toho zdroja mám správu, že tvoja mamička i otecko nevydržali krutú cestu na Sibír a počas internácie zomreli a boli pochovaní niekde na ceste medzi Novosibirskom a Krasnojarskom . Viem, nie sú to potešujúce správy, ale po celý čas od nášho prvého stretnutia som robil všetko preto, aby som zistil niečo, i keď iba malinký náznak o tvojej rodine. Podarilo sa, ale bohužiaľ tentoraz som posol zlých správ Ondrej. " Kňazovi vyhŕkli slzy. Nezdržal sa a zavzlykal,padol na kolená a modlil sa. Stratil brata, vrahovia z NKVD ho zavraždili pred očami jeho rodiny. Nikdy sa s tým nezmieril, a teraz otec,mamka. Biskup ho utešoval. Chlapským stiskom Ondrovho ramena dal najavo: Súcitim s tvojím žiaľom. To, ale ešte nevedeli, že praktiky ruských bolševíkov a NKVD sa po februárovom prevrate udomácnia aj na Slovensku, a rozhodujúce skúšky ich iba čakajú.

/ Z poznámok .... na pokračovanie./