Práca v hámroch bola ťažká, ale dobre platená. Všetko potrebné k životu a práci po vojne chýbalo,pulty zívali prázdnotou nielen v konzumoch, ale aj v železiarstvách. Našťastie železa,ocele bolo dosť,pozostatky vojny mimo munície končili vo fabrikách, ale i hámroch. Voda bola na sporáku, vyzliekol sa do trenírok , bratia mu namydlili chrbát a hrnčekmi naberali teplú vodu z veľkého hrnca i zmývali penu, v lavóre si umyl aj nohy. Dal si čistú košeľu, nohavice, ponožky a medzi tým mu sestra zohriala večeru. Pri jedle si otvoril knihu a jeden z bratov zapol rádio, veľké nástenné hodiny od žida ukazovali siedmu. Každý deň rovnaký, budíček o piatej, v robote do večera, hygiena,večera,rádio,kniha a spať. V sobotu pracoval do jednej, stretol sa s priateľmi na pive alebo muzike. V nedeľu do kostola a po obede znova s priateľmi buď na futbal alebo do okolitých lesov. Súrodenci viackrát prehrabovali jeho veľký drevený kufor, ale samé knihy,časopisy i farebné a všetko v jazyku ktorému nerozumeli. On o tom vedel, ale mal ich veľmi rád , aby im niečo vytkol. Deväť milimetrovú pištoľ i s muníciou mal schovanú na takom mieste, ktoré by ani otec nenašiel, ale napriek tomu a pre istotu každý deň skontroloval, či je skrýša nedotknutá. Aj premýšľal, že ju hodí do tajchu, však načo by mu bola, ale predsa bol to svojím spôsobom dar, aj keď nezvyčajný, no v tej dobe potrebný. Kamaráti po prechode fronty boli vyzbrojení tak, i čata granátnikov by sa potešila. Určite pre nich zbrane boli vzácne, dovtedy sa na ne mohli iba pozerať a ktorého chlapca by nelákal ten naleštený kov , drevo, cvaknutie záveru a poistky, výstrel,vyhodená nábojnica z komory, zápach zhoreného pušného prachu.

Klopanie na kuchynské dvere bolo intenzívne, zažal petrolejku a pozrel na hodiny, pol tretia. Naboso prešiel kuchyňou a po tichu sa opýtal:"Kto je ?" Odpoveď: "Máme pre vás povolávací rozkaz " bola prekvapujúca. Na prahu stali dvaja v uniformách Československej armády. Formálne zistili jeho totožnosť, pričom ich upozornil aby boli potichu, pretože vedľa spia jeho šiesti súrodenci. Rozhovor sa zmenil na šepkanie. " Čo horí, veď je ešte noc, to nemohlo počkať?" Máme svoje rozkazy, odpovedali. Zbalte si najnutnejšie veci o päť minút vyrážame. V krátkosti vysvetlil rodičom o čo sa jedná, ani sa nerozlúčil s bratmi. Na dvore stál jeep s plátenou strechou ,jeden z dôstojníkov sadol za volant. " Tak toto je sila, prídu si nočnou hodinou, strčia mi pod nos zdrap papiera, toto je povolávací rozkaz, kde nie je uvedené ani

kde, kam a na koľko a jednoducho okamžite idete s nami i teraz mlčia. Veď regrúti vedia niekoľko dní dopredu, že narukujú a kam narukujú, toto nie je normálne." Môžte mi vysvetliť čo to znamená? Prídete v noci len tak mirnix dirnix

vystrašíte celú rodinu, poviete máme svoje rozkazy. A to je všetko? O čo sa vlastne jedná? Veď nevypukla tretia svetová. Dokonca, veď ja nie som ani vojak a pre armádu nič neznamenám. Dôstojník vytiahol z kabáta krabičku Chesterfildiek , ponúkol obidvoch, škrtol zapaľovač a podľa typického zvuku poznal, že sa jedná o Zippo. Oheň odmietol:" Na lačno nefajčím, ale ameriku si shovám na neskoršie."

/ Z poznámok./