Povolávací rozkaz si prebral na národnom výbore, keď mu tajomník nechal odkaz po bačíkovi od susedov, ktorého cestou z krčmy oslovil :"Šándor bači pošlite susedovie najstaršieho chlapca nech príde za mnou, mám pre neho povolávací rozkaz." Šándor starý podrypák a už aj pod čapicou ho mal najprv zašomral:" To mi radšej čierna mačka mohla cestu zkrížiť, ako tento novopečený z večera do rána bolševík." Dobre pán tajomník odkážem, reagoval Šándor, ale myslel si svoje :" Čo ho nenechajú na pokoji, však si svoje odslúžil i zápaľ pľúc chytil, skoro vykapal a títo šľaktrafení komunisti ho tam znova ženú. " A čo tajomník varí zabudli páni dôstojníci, však on už slúžil. Čo si neurgoval nech nechajú chlapca na pokoji, však živí celú rodinu. " Čo by si urgoval, ty chceš mať u súdruhov na okrese očko, celý a akýsi veľký by si sa im do zadku strčil. " A čo si vy myslíte báči, že je to také jednoduché? " No nehovorím, na všetko pritakne, a toto vraj má byť ľudový predstaviteľ obce, pán Boh s nami a zlé preč. Len veriť, že táto bolševícka šľepäť čo najskôr vykape. Báčik ešte potichu zahrešil:" Parom by ťa vzal, ty niktoš! " ... a šomral po celej ceste na dolnú ulicu.

Nerátal s tým, ale nový režim nič nenechával len tak. Ak je vojenská služba povinná, tak pre každého a nikoho nezaujíma,či si slúžil a koľko slúžil predtým. Teraz budeš slúžiť ľudovému režimu a basta.

Odvod mal prebehnúť už v 1946 , ale povojnové problémy posunuli celé ročníky vojenskej služby na neurčito. Nakoniec predsa začiatkom roka 1947 prebehli odvody meškaných ročníkov,dlhodobo slúžiacich ešte z vojny poslali do civilu, ponechali iba dôstojníkov. Prvý odvod prebehol v priebehu niekoľkých týždňov po udelení občianstva ČSR a zmene národnosti. Odvodová komisia pod taktovkou postaršieho dôstojníka v uniforme Československej armády sa nijako nebabrala a odvedenci jeden po druhom vyletovali z miestnosti, išlo to ako na bežiacom páse a všetci bez rozdielu mohli venovať svoje mladé roky povojnovej vlasti. " Schopní, schopní, schop.... " bolo počuť až na chodbe poschodovej budovy, ktorá do príchodu Rusov slúžila ako hotel a kaviareň , počas bojov tu sídlil štáb Wermachtu.

Z miestnosti sa hlasito ozvalo " ďalší. " Vysoké dvojité dvere otvoril rázne a tak isto ich aj zavrel. Ešte stále v negatívnych dojmoch, keď bol u inej komisii, ktorá udeľovala štátne občianstvo a podľa svojej ľubovôle menila národnostnú príslušnosť pozdravil v svojom rodnom jazyku. Predseda komisie sa pozrel na mladíka a odpovedal taktiež jeho jazykom:" Jó reggelt kivánok " a pokračoval už v slovenskom jazyku " Vy neovládate slovenský jazyk? Vaše doklady." Dôstojník nalistoval zoznam a hlasito opakoval meno:" Hmmm, takže vy ste už bol vojak? Podľa zápisov ste slúžili už ako sedemnásťročný u Maďarskej kráľovskej armády. Vy ste boli dobrovoľník?" Dôstojník si dal dole okuliare a pozrel na odvedenca. Iba prestúpil z nohy na nohu , aj napriek jasnej, priamej otázke mlčal, v miestnosti zrazu ostalo ticho, uprené pohľady čakali odpoveď. Neodpovedal, už x krát všade možne vysvetľoval ako to bolo a nemal vôbec náladu ani chuť tejto odvodovej fraške popisovať všetké tie udalosti lebo jedným dvoma vetami sa to nijako nedalo. Po chvíli ticha odpovedal:" Nie ."

/ Poznámky./