Len tak.... o viere. V podstate dá sa začať z ktorejkoľvek strany, ale mojím detstvom bude najlepšie. Nič zvláštne, typická katolícka rodina na slovenskom vidieku s obrovským putom k svojej viere a k svojej cirkvi umocneným zákazom komunistov

praktizovať bohoslužby východného obradu,teda je samozrejme, že hovorím o Grécko-katolíckej cirkvi. V podstate v čase môjho narodenia táto cirkev oficiálne neexistovala. Kňazi boli buď pozatváraní alebo nesmeli vykonávať bohoslužby nášho obradu. Napriek tomu som bol naším pánom dekanom pokrstený, birmovaný, ale ako Rímsky katolík,pretože inak sa ani nedalo. Áno mali sme kňaza aj napriek zákazu, ale nevystupoval ako kňaz,omše robil bez povolenia a boli vždy gréckokatolícke, taktiež výuka náboženstva bola zakázana, ale robila sa tajne bez povolenia a napamätám sa , žeby na výuke chýbalo nejaké decko. A pritom nebolo to jednoduché, pretože prvé sväté prijímanie sa prelínalo so vstupom do pionierskej organizácie a jedno odporovalo druhému / nezlučiteľnosť ideológii / Ale naši rodičia vedeli poriešiť aj túto peripétiu, veď vonkoncom mnohí boli členmi KSČ iba naoko, čoho dôkazom boli aj omše a spovede na ktorých sa pravidelne zúčastňovali a tym aj kryli svojho kňaza, ktorý v podstate neexistoval. Táto symbióza trvala viac ako 18 rokov a nedá sa povedať, že komunisti by boli porazili greckoktaolicku cirkev a cirkev vôbec, opak bol pravdou. Ľudia ešte väčšmi prilnuli k svojej viere, k svojim, i ked nie na komunistickom papieri, knazom , k svojej cirkvi a napriek možným sankciam výkonnej bolševíckej moci, pretože vždy sa našla udavačská sviňa a mnohí si museli vytrpieť svoje, nestrácali sme vieru, Sväté písmo a kázne našich " neexistujúcich " knazov boli mnohokrát to jediné, čo nás držalo v presvedčení, po dlhých rokoch odriekania,tajných modlitieb, prídu dni slobody a konca útlaku. Stalo sa.

Ešte sa k tejto téme určite vrátim.