Smrť

ak je pri zomierajúcom niekto, kto ho má rád, uľahčí mu aj on  prechod na druhú stranu

iskra prečítala si si článok?  

Ty to odkiaľ vieš, že je to tak? Môže to tak byť, ale aj nemusí. 

flora, áno, prečítala som si  článok

:) odkiaľ to viem, že je to tak?  .. zo života, zo životných skúseností, poznania ? pravda,   mnohému aj nerozumiem, čo sa deje,    ale snažím sa, prijímam..   s Božou pomocou to zvládam

áno,  môže to tak byť, ale aj nemusí.   záleží asi na vzťahu medzi  zomierajúcim človekom a tým druhým človekom, aké puto ich spája, dôvera, energia, súzvuk

okrem toho sú minimálne dva typy ľudí podľa takého veľmi hrubého delenia...

nebudeme teraz brať do úvahy klinickú smrť, to je o inom, skutočnú smrť si každý môže odskúšať len raz.

keď pôjdeme pre príklady k chorobám, ťažkým stavom, operáciám: sú ľudia, ktorí sú pri chorobe radi obklopení ľuďmi a nechajú sa obskakovať, a sú ľudia, ktorí sa stiahnu do svojho brloha ako choré zvieratká a ľutovanie a obskakovanie im prekáža... potrebujú svoj kútik, kde si lížu rany a prežívajú svoje trápenie po svojom.

podobne to bude aj s definitívnym koncom života... naša kultúra urobila zo smrti viac alebo menej bubáka, čo považujeme za peknú alebo nepeknú smrť je myslím úplne naopak.

a všetci sme iní - niekto cíti potrebu držať za ruku, niekto nie.

pre príklad: mamička jednej mojej kolegyne bola hlboko veriaca osoba, ale dosť akurátna, robotná, ale dosť obmedzená a generál, a platilo len to, čo pravila starenka - dcéra a vnučka ju ovšem milovali, ale to je v poriadku.

starenka celý život razila myšlienku, že ona by v žiadnom prípade nechcela umrieť ako jej švagor, ktorý večer zaľahol a ráno sa už nezobudil, považovala to veľmi striktne a radikálne za veľmi škaredú a nepríjemnú smrť... že nemal čas rozlúčiť sa, že odišiel ako pohan, bez pomazania, nepovedal rodine zbohom, a mala ešte celú hrsť námietok.

potom po rokoch prišli vážne choroby a vek... a starenka sa nakoniec dostala do nemocnice, na dlho... a dlho umierala. a nepekne. ťažko a bolestivo.

a keď sa dcéra naposledy s ňou dokázala aspoň trochu porozprávať, že ešte vnímala, veľmi nenápadne naznačila dcére, aby sa za ňu modlila, aby už mohla v pokoji zomrieť... nepovedala to.

ona nikdy nemenila názor. pritom sa bála smrti... a neveľmi pomohli ani dennodenné návštevy a držanie za ruku... bolo to zložité.

ale nakoniec prišla na to, že ten švagor sa preniesol na druhý svet... ináč. krajšie.

tak by som sa chcela raz preniesť ja. a sama, vo svojom brlohu. tam sa utiekam aj s bolesťami, dajte mi všetci vtedy svatý pokoj, neľutujte ma, akceptujte to.

hovoríme o tom s kamarátkou celé roky, prichádzame na spústu vecí, ona a jej dcéra /obe bývalé kolegyne/ sú hlboko veriace ako ich matka a babička, žiaľ nad jej smrťou je tu stále, len dokáže o nej rozprávať triezvejšie. potrebovalo sa to usadiť.

tak,  ako si napísala game,

a všetci sme iní - niekto cíti potrebu držať za ruku, niekto nie.

môj otec, keď vážne onemocnel, nenechával sa obskakovať, ani ľutovať, ale prial si, bol rád,  že som bola  v jeho blízkosti,  držala ho za ruku, pohladkala,  rozprávala sa s ním.

bol statočný.  odišiel pokojne. keď zomrel,  vyzeral akoby len spal. vyžaroval z neho pokoj.

keď nám zomieral pred x rokmi v nemocnici otec môjho manžela boli sme ho rodina navštíviť.  oči mal zatvorené, povedali nám, že už nekomunikuje   s okolím.

otec  otvoril oči,  aj  vnímal,  povedali sme mu s manželom  zopár pekných viet, pohladkali, a on pri rozlúčke nám  dokonca pootočil hlavu a našpúlil ústa. rozlúčili sme sa.

mala som rovesníčku M. ešte zo základnej školy, ja som chodila do A. ona do B. triedy. dospeli sme, vydali sa. ja som sa odsťahovala do mesta. po rokoch som sa späť prisťahovala do rodnej dediny. na novej ulici sme sa stali susedkami...ona bola už   vážne nemocná,  najprv  bola na vozíku, postupne sa jej zdravotný stav ešte viac a viac  zhoršoval. 

navštívila som ju.. potešila sa,  rozprávala som sa s ňou, ocenila ju, aj  pohladkala.

v noci sa mi  prisnil sen, že M. stojí pri mne pri posteli a studenou rukou mi hladká líce

na druhý deň nám  suseda povedala, že M. zomrela.

prorocký to sen...

mne ked sa sníva o zuboch, vypadnutých, či vytrhnutých či vylomených, vždy niekto z blízkych umrie, nikdy ma toto neoklamalo. Aj predtým ako svokra umrela, som si vylomila vo sne zub.

veru, každý sme iný...ja som vtedy, ked je mi pod psa, rada, ked mám pokoj, nikto ma nenúti ku konverzácii, nikto nado mnou neochká, ale niekedy sa aj poteším krátkej návšteve, takej, čo nado mnou nezalamuje rukami, a nechce odo mňa spoločenskú debatu. Ale veru neviem, čo si budem priať pri odchode z tohoto sveta. najradšej by som odísť že zaspím a viac sa nezobudím...a v dobrom, relatívne dobrom stave pri ako tak zdravom rozume a ako tak dobre fungujúcom tele.

Môj dedko umrel na plavárni ako tuším 87 ročný...

a padáme.

práve som dostala správu, že naša voľakedajšia líderka triedy, dáma, ktorá sa celý život angažovala v politike, bol to jej život, po ťažkej chorobe, už druhej za pár rokov - z jednej sa dostala, druhú nezvládla - včera zomrela.

z našej voľakedajšej štiavnickej triedy je to už 6. jednoznačne vedieme. ostatných 7 tried nemá dokopy toľko mŕtvych. :(

jeden článok, ktorý je prevzatý z jednej dlhodobej štúdie v skratke, ale pokiaľ niekto sem tam myslí na smrť, je zaujímavý.

hovorí, že pocit bezvýchodiskovej porážky a beznádeje môže byť smrtiaci.

človek, ktorý stratil vôľu žiť, skutočne môže skonať do troch týždňov.

Keby bol Tomáš v piatom štádiu, stačilo by mu ukázať kebab a hneď by vyskočil ako srnka.

Irónia osudu.

V pondelok som s mamou vybavovala vrátenie svadobných šiat, vyplatenie zvyšných veci.

Otec so svojou sestrou vybavoval pohreb ich brata :(

Najkrajší dar od neho, vydržal do mojej svadby.

Po rokoch som bola na pohrebe, na pohrebe blízkeho ako dieťa, takže to si moc nepamätám.

Je to hrozné. Jeden deň sa rozprávame, druhý deň tu už ten človek nie je :(

doll: čo sa mu stalo, bol chorý, či nejak nečakane? 

Od marca ležal v nemocnici, zápal na chrbtici, silná cukrovka, dialyza, atď..

Nečakala som však že by nás mohol opustiť.

Zradilo ho srdce.

Dávno už rezignoval, nebavilo ho tak žiť. Je mu teraz asi lepšie..

aj mu rozumiem, také diagnózy, to je naozaj ťažký život. nech mu je zem ľahká.

S úctou, láskou a vďačnosťou spomíname na tých, čo nás predišli do večnosti.

Kto v srdci žije, nezomiera.

my sme boli s Flinstonom na mojej mamky hrobe, ale oko ma bolelo a tak sme neabsolvovali aj ďalší cintorín. Vlani sme vzali aj otca, teraz s ním musí segra, ja kvôli tej spropadenej žltačke ešte stále obmedzujem kontakt s ohrozenými osobami. Mali tam ísť dnes, tak dúfam, že aj šli.

Flinstone načal milú dišputu, že čo necháme my so sebou spraviť, keď sa pominieme, a hlavne kam s našimi pozostatkami. On silou mociu chce ísť tam, kde má on rodičov pochovaných, ale ja ten cintorín nemám rada, pôsobí na mňa pošmúrne. Tak ja že by som radšej tam, kde je moja mamka, ale nie do toho istého hrobu, ale spopolniť a  do urnového hájika. Nuž, Flinstone chce ešte aj pochovaný byť so svojou mamkou. Čo už s ním. navrhla som mu, že veď sa dohodnime, čo by deckám nyjlepšie vyhovovalo, nech si nás dajú hoci aj doma do vitríny. Myšlienku poradiť sa s babami zavrhol. Ale ja nechcem byť s jeho mamičkou pochovaná.

 Ale ja nechcem byť s jeho mamičkou pochovaná.

nuz, tak sa musis snazit, aby si Flinstona prezila, lebo ak nie, tak si nebudes moct vyberat...

nuz, tak sa musis snazit, aby si Flinstona prezila, lebo ak nie, tak si nebudes moct vyberat...

:)

čo už ja budem môcť do toho hovoriť...budem mať asi dosť roboty, lebo je veľa dobrákov, ktorých budem každú noc chodiť strašiť.  :crazy:  :vystraseny:

nad ránom o 5:10 zvonil telefón... práve zomrela svokra.

po krátkej vážnej chorobe, tri týždne bola v nemocnici, operovali, trápili hadičkami, už na vianoce ju chceli poslať domov, doma nakoniec pobudla tri dni.

zomrela v spánku v pokoji, ako žila celý dlhý život - kľudná, usmievavá, dobrá žena, pomohla, kde mohla,  bárs by boli všetky svokry také.

úprimnú sústrasť..

game, úprimnú sústrasť. Aspoň že to mala predsa len kratšie ako starenka, ktorú spomínaš v jednom z príspevkov tu v tejto téme. Dobrí ľudia by si zaslúžili odísť ľahko a dobre...

ja som sa takto pred vianocami dozvedel, že môj bývalý šéf, s ktorým som roky nebol v kontakte pred dva a pol rokom dobrovoľne odišiel zo sveta.

ďakujem/e.

mám taký divný pocit, že nám to s veľkou prestávkou dochádza... celý deň je to niekde v podvedomí, ale až teraz začíname tak skutočne vnímať skutočnosť.

nie je to nové... zrejme je to aj tým, že odjakživa čítam krimi, ale chodí mi po hlave myšlienka...
napadlo mi to samozrejme aj pred rokmi, keď som začala chodiť po neskutočnom množstve kdejakých bazárov po nete... starí rodičia, rodičia odchádzajú, a naškrečkované porcelány a sklá, čo bola kedysi priam povinnosť vlastniť, sa po bazároch predávajú na tony...

môj otec bol neškrečok... samozrejme niečo po ňom zostalo, ale v podstate málo, a vyriešilo sa nám to samo... v podstate komplet všetko dostala jedna cigánska rodina z vchodu, ktorá kedysi mala, manžel už vtedy pracoval aj v zahraničí a mali všetko, ale potom sa žena zjašila... ženská tam prechlastala všetko, okamžite predávala v krčme čokoľvek, a jej syn sa práve ženil a dostal všetok nábytok, bol tešivý ako šteňa... nemal z domu nič.


takže dá sa žiť tak, že je človek pripravený na smrť?
iste to ide aj duševne, myslím to všeobecne... mať okolo seba poriadok. taký, aby po smrti nemátalo, že po mne zostane niečo, za čo by som sa ako človek mal hanbiť, čo som tu zanechal za bordel a aké čudné veci po mne vyhadzujú... nj. t je tak, keď človek premýšľa nad hlúposťami...

tak minulý týždeň som sa dozvedela, že jeden  spolužiak z VŠ už je na druhom brehu. Všetci, čo sme spolu chystali tú stretávku, sme z toho v šoku. Posielala som mu pozvánku, a už som dostala odpoved len od jeho dcéry...to je už tretí za posledného pol roka!!! jeden z tých troch umrel pri autonehode, další zas padol z bicykla a udrel si hlavu a dostal krvácanie do mopzgu...kým konečne stretko budeme môcť zrealizovať, polovica z nás vymrie. 

taký dobrý ročník sme boli...taká super partia. Už tam máme asi 8 nebožtíkov, o ktorých vieme.

Dňa 18. 9. 2020 at 23:16, Vilma Flinstonova napísal:

 

taký dobrý ročník sme boli...taká super partia. Už tam máme asi 8 nebožtíkov, o ktorých vieme.

To je život. Na to je jediné riešenie, po 60tke robiť stretávky častejšie.