Strach

Teraz, ked som v pokojnom stave mysle a do usi mi bzuci prijemna metalova hudba, uz mozem jasne povedat, z coho mam strach.

raz som mala velmi silny pocit strachu, isla som domov, po nasej ulici, a v tom vidim z dialky, ze pri nasom rodinnom dome zastavila sanitka...moj otec ma niekedy problem so srdcom, a hned mi napadlo, ze co ak .. :lol: zrychlil sa mi tep, zacala som utekat... sanitka sa pohla, a sla dalej ulicou, az zmizla za rohom... hned ako som dosla domov, sla som skontrolovat, ci su vsetci v poriadku... vtedy by sa krvi vo mne nedorezali :)

mam strach o moju rodinu, aby nemali vazne zdravotne problemy, aby vzdy drzala pokope...

K rodicom som chladna a studena ako kamen, pocity nevyjadrujem a to ani k tym mojim najblizsim, a jeden by si myslel, ze ich ani nemam velmi rada. Pred nedavnom som si pisala s otcom - pracuje v Cechach a uz dlhsie sme si nepisali, a tak som mu konecne a pre zmenu napisala ja. Po chvilke som sa dozvedela, ze nieco nie je v poriadku... Mal iba hnacku, ale to nepovedal, len sa vyjadroval tak vseobecne - "nevedia, co mi je", "bol som v nemocnici"... Take slova si spajam s neuveritelnym strachom a v tom momente som mohla i odpadnut, co mi tak psychicky zle prislo... Uplne som spanikarila, tak som sa o neho bala.

Svoju rodinu zboznujem. Pralinka, celkom jasne poznam ten pocit. Bojim sa o svoju rodinu. O rodicov. Moje tety a tak... To je ine, mam ich rada, ale rodicia su predsa len rodicia a neuveritelne sa o nich bojim. Bohuzial onen pocit prichadza az v momente, ked uz druhi s pokojnou myslou hladaju riesenie... Holt, oneskorene reakcie mam.

Strach o rodinu, zazemie, pohodlie... Bojim sa, ze budem sama. Som schopna zit bez lasky, sexu, priatelov... Smutna predstava, to uznavam, a ani sa mi nepaci, ale som toho schopna. Ale zit bez rodicov... Bez mojho psa a macky... Zit bez tych, ktori su mi mojou rodinou... Mam z toho zimomriavky a je mi zle. Nic ine ma ani tak nemusi trapit... Strach o nich. Taky nepokoj pred skuskou, taka nervozita... Stres. Ale viem, ze aj keby som skolu nespravila, aj keby ma matka doma o stenu prizabila, nakoniec by sa prestala hnevat a riesenie by sa naslo. Nakoniec by to bolo v ako-takom poriadku a nic by sa nedialo. Ale rodina... To je pre mna zaklad.

Eventualne by som mohla povedat, ze mam strach zo smrti ako takej, z konca niecoho pevneho a silneho, zo zaciatku smutku a skutocnej samoty. :)

V skutočnosti sa najviac obávam toho, že sa zo mňa stane to, čo vidím každý deň doma a že si takýmto spôsobom (vlastnou hlúposťou a štýlom "nevnímam, nepočúvam") do.rbem celý život. Hoci sa snažím všetkými silami vyhýbať naplneniu tejto hororovej predstavy, je to ťažké. Gény nezapreš...

Čím ďalej, tým viac chápem význam množstva vtipov o svokrách... "Nadelenej výbavy" sa nedá úplne zbaviť a skôr, či neskôr sa prejaví, z čoho mám nevysvetliteľnú hrôzu, keď vidím všetky tie chyby (aj úsudku, aj charakteru), alebo skôr povahové črty, ktoré ku chybám vedú.

Rozhodla som sa, že sa tým istým povahovým črtám, čo vedú matku do sračiek a mám ich nepochybne aj ja, budem cielene vyhýbať a učiť sa radšej na cudzích zakopnutiach ako na svojich.

Hm, len či sa takýmto spôsobom už niekomu podarilo oklamať svoju prirodzenú náturu je otázne.

Bijou..

Co si clovek denne v hlave nosi a nechtiac "opakuje" to si ho doslova pritiahne a zhltne. Je to akoby si davala svojmu podvedomiu "program". On si ho vezme za vlastny a to,coho sa najviac obavas,to pritiahnes. Ano ,na takomto principe funguju "geny". Co oko cele roky zaznamenava v rodine,to si prenasas do svojho zivota. :lol: Je jasne,ze sa da celit takymto veciach. A je velmi spravny postup od teba,ze tomu chces celit :) Bijou drzim palecky

žijem v strachu... a tento týždeň len budem čakať na telefonát od matky z onkológie...

často sa mi stáva, že sa zobudím v noci a počujem kroky a som si istá, že otec prišiel domov...aj keď s nami už cez 3 roky nebýva...vždy ma pri tom prepadne ten známy pocit strachu..bojím sa a mám problém znovu zaspať

len sa prehadzujem v posteli :lol: :)

Aika,ma to spojitost s tvojimi snami. Obavy...

Niekoľko posledných týždňov mám strach /opodstatnený/ pri každom zazvonení telefónu.

Už som párkrát aj váhala, či vôbec to sluchátko zdvihnúť, čo ak ...

A pred pár dňami sa stalo, že sa prihlásila nejaká "anketárka", či sa môže opýtať pár viet,

... ale keďže som z toho zvuku taká "vyklepaná", tak som na ňu len "zhúkla", že NIE!!!

a zhodila som sluchátko dolu.

Je mi jasné, že dotyčná osôbka za nič nemohla, a že som sa, aj keď týchto anketárov nemám v láske mala zachovať slušnejšie, ale volala v nesprávnom čase, a tak si to "zlizla" v plnom rozsahu.

Určite netušila, prečo tá reakcia bola taká, aká bola

... a to, čo si pomyslela ona, asi by som si tiež zarámovať nedala.

Strach je prirodzenou súčasťou aj môjho života. Najviac mám strach o našich synov, o svojho manžela, brata, otca, mamu, priateľov..

ale aj o všetkých tých, ktorí trpia chorobami, tí, ktorí sa ocitli v rôznych ťažkých životných situáciach ..

zažila som strach aj o seba( pud sebazáchovy)..aj mám strach aj o svoj život, lebo veľmi rada žijem a myšlienka na prípadný odchod nenadchýna..túžim žiť ešte dlho, lebo mám sa ešte čo učiť a dúfam, že aj "odovzdať"..

Čo ma veľmi teší, naplňa je to, že napriek strachu v živote, existuje ešte niečo väčšie, silnejšie a to je nádej, ktorú máme a tam kde je nádej.. je aj láska. Láska prevýši nad všetkým.:rolleyes:

leg evidentne si nepochopil

je rozdiel spravit nieco pre niekoho a spravit nieco pre seba, ale tak aby tym uspokojil niekoho nahonene ego

 

typicky priklad, rodic ktory chcel byt super tenista ale nevyslo mu to tlaci svoje decko do toho aby hralo tenis, bavi ho to, ale ked sa mu nedari tak nie je smutne z toho ze sa to nepodarilo, ale z toho ze sklame rodica ktory ma prehnane ocakavania

 

tak ja som bola presne také decko, že som sa bála, že mamka nebude spokojná. celé detstvo som sa snažila neznepáčiť sa jej, lebo ona si myslela, že jej dieťa, t.j. ja , je génius, chodila som na výberovú školu, ale to nestačilo, mohol otec hovoriť, čo chcel, u nás bola 2 zlá známka. A tak som sa snažila nie pre seba, ale pre strach z trestu. ono tá mamkina mánia asi pramenila z toho, že ona v 15 rokoch odišla z domu, urobila si školu, nahnala do školy aj svojich mladších súrodencov a postarala sa im aj o bývanie, a tiež bola veľmi aktívna, všade a vťždy v popredí, veľmi ctižiadostivá, a také chcela mať aj svoje deti. Nuž, keď som sa sama naučila v 4 rokoch čítať, nebolo viac treba. Už som bola zaškatuľkovaná, a keď som na druhom stupni začala nosiť aj tie dvojky, bolo zle nedobre. Ešte aj segru som musela učiť as keď ona dovliekla nejakú horšiu známku, mamka potrestala aj mňa že ako ju to učím.

verím, že to myslela dobre, ale robila to veľmi zle. lebo celý čas som bola pod tlakom: nezlyhám?

Dnes sa bojím chorôb, zlých ľudí, vojny, a najnovšie aj svojej ďalšej existencie. čo ak mi nevyjdú plány s tým podnikaním, do akého sa chcem pustiť, čo ak mi jedny plány zhatí ŽÚ a čo ak sa mi nebude dariť v druhých plánoch a nebude záujem o moje služby, atd...

zijeme v spolocnosti strachu a negativnych emocii, casto umelo vyvolanych. dennodenne sme vystavovani mnozstvu neg. informacii a niet divu, ze ich vztahujeme na seba. tieto neg.emocie nas budu sprevadzat cely zivot, nezmiznu co vsak mozme ovplyvnit je kvantita prijmu neg.informacii a taktiez sebareflexiou dosiahnut ako take vysledky. ja osobne sa takisto bojim o zdravie o svojich blizkych o zamestnanie atd. proste kopec veci. upokojujem sa tym, ze si stale pripominam, ze som tu na zemi aby som sa ucil a pochopil mnohe veci. ze i ked zomriem, moja existencia bude pokracovat dalej i ked v inej forme a to iste plati aj pre mojich blizkych, tiez su tu aby zili svoje zivoty a ja to velmi ovplyvnit nemozem, preto sa snazim chovat ku nim slusne a pripadne im pomahat. narodil som sa a vtom momente mi boli pridelene urcite karty vo forme telesnej konstitucie, povahovych crt a sklonov atd. mnohe z toho moze clovek ovplyvnit. v ramci sebareflexie postupne zistuje ako na neho reaguju ludia a ako posobi na druhych a na seba. vola sa da pestovat, inteligencia zvysit. postupne som pochopil ze ocakavania druhych su pre mna negativna motivacia pretoze to prinasa strach zo zlyhania a preto sa ucim ( nemam to este zmaknute) sledovat reakcie svojho tela na to co robim a aky mam z toho pocit. tiez si hovorim ze vzdy existuje niekolko rieseni a ako povedal Nietzsche:"Pomyslenie na samovrazdu mi pomohlo prezit niekolko bezsennych noci!" A nakoniec predsa vsetko tu uz bolo rozne formy zlyhani, strata zamestnania, choroby smrt a predsa ludska spolocnost existuje dalej .

A klasicka rada na zaver: yoga, cchi kung, sport, sex neuskodi, naopak pomoze .

Ak prestava mat strach clovek sam zo seba, je akoby sa vzdaval...myslim, ze nepoznam nic horsie...strach je prirodzena obrana vlastneho "JA" a ak prestale celkom fungovat, je to akoby clovek siel kazdym okamihom na "popravu"

Hmm, strach... určite občas zažijem... ako tu už viacerí prísali, aj strach zo zlyhania - ale ani sa vlastne nebojím zlyhania, ale tých následkov, že niekto mi to bude tvrdo vyčítať...

Ale tie najreálnejšie strachy prežívam ako fyzické strachy zo smrti - napríklad pri pohľade z výšky a pri predstave, že spadnem dolu. Alebo, keď idem do zákruty autom a v istom okamihu mi príde, že idem prirýchlo - vtedy ten strach prejde bleskovo komplet mojou bytosťou.

A raz som mal čosi, čo sa asi dá nazvať strachom - zbaral som niečo na projekte za nejaký milión Sk... a keď mi to došlo, vec už bola vyrobená a teraz že ČO S TÝM? To boli desiatky minút hľadania východiska... ktoré napokon bolo ľahké a uľavilo duši - priznať vlastnú chybu. A bolo po strachu. 

Strach je dobré mať nablízku, ako korektor nášho jednania. Ale nesmie byť príliš blízko, lebo potom zväzuje ruky.

V poslednom čase je mojou hlavnou zbraňou proti strachu myslenie. Proste premyslieť všetky možnosti, ktoré sa mi ponúkajú, prípadne aj premyslieť, že odkiaľ ten strach pramení, čím sa kŕmi.

Myšlienkové svetlo je podobné slnečnému, i keď je slabšie.

A napokon jedna myšlienka z "After Earth": "Nebezpečenstvo je reálne, ale strach je vec voľby". - Kiež by to bolo tak ľahké.

ako to tu niekto spomenul, nie jednoducho strach, ale možno úzkosť.

neviem, či existuje človek, okrem psychopatických osobností, ktorý necíti strach.

strach pred skúškou, pred zlyhaním, alebo ako sme to radi volali v škole, tréma, to bolo niečo, čím som trpela hodne. dosť to vyplývalo z mojej introvertnej povahy, vystupovať či prehovoriť pred čo len dvomi ľuďmi bola skúška ohňom, úzkosť a strach zo zlyhania, koktanie, červenanie a v lepšom prípade úplný blok.

to sa mi stávalo ešte dlho, dávno po detstve.

dnes sa trochu ten strach premenil, dnes mám strach skôr z toho, čo neviem ovplyvniť, alebo viem ovplyvniť len málo: strach o to, čo príde, ako bude, ako dopadne práca pre syna, kto bude jazdiť po cestách ako cvok, ako bude s mojou rodinou, čo bude s mamou, s prácou, chorobami. toto sú dnes najväčšie strachy ... alebo úzkosti.

často to tak je, keď sa spomína vec xx, celkom určite sa vzápätí objaví a spomína niekde tiež.

dnes sa objavil "strach" v knihe, ktorú čítam (J. Deaver: Zapadákov)

poznatky jednej postavy a prednášok zo psychológie kdesi v USA:

... Psychologie. Fascinovalo jej, když se dozvěděl, že existuje pouze pět základních kategorií strachu.

           

Vezměme například strach ze žraloků, který jej velmi zajímal. Je to pouze podtřída strachu ze zmrzačení, strachu, že utrpíme vážné poškození, nebo dokonce ztrátu některé části těla. V širším smyslu mluvíme o strachu ze zranění.

           

Další čtyři základní kategorie jsou: strach z fyzické smrti, strach ze smrti našeho ega (stud, zahanbení), strach z odloučení (od maminky, od drog, na nichž zoufale lpíme, od milenky či milence) a strach ze ztráty autonomie (od klaustrofobie na fyzické úrovni po zneužívání dominantním partnerem).

strach zo straty zamestnania, strach zo staroby, strach z nepotrebnosti, strach o bezpečie a uplatnenie detí, strach o zabezpečenie budúcnosti sa zmestí vlastne pod jednu kategóriu

no čoho sa asi tak dnes môže človek báť? Obávam sa, že po zmene vlády prídu riťolezi západu a potom si sem pustíme tisícky mohamedánov, ktorí nám tu postupne nastolia svoje poriadky...čo moje dcéry, zať, moja malá vnučka...obávam sa, čo bude potom s nimi. radšej na to ani nemyslím. A radšej ani správy moc nepočúvam.

V podstate by som povedal, že všetok strach je jednej kategórie a to "strach z nepoznaného". Špekulujem všelijako, ale stále mi vychádza, že keby neexistoval prvok nepoznania, tak nemôže existovať ani strach. Keď poznáme veci, o ktorých vieme, že prichádzajú a poznáme aj všetky ich súvislosti a ich následky pre nás, nemáme strach. Potom môžeme mať napríklad hnev či radosť, ale nie strach.

Aj strach zo smrti je strachom z toho, že nevieme, ako to prebehne a čo bude nasledovať.

A strach je v úzkej spojitosti so slobodou. Kto sa bojí, nemôže byť slobodný.

A aj k tomu sa môže viazať veta: Poznajte pravdu a pravda vás oslobodí

:)

pravda oslobodzuje, ale nevieme a nikdy nemôžeme vedieť všetko. je to nielen nemožné, ale nerealizovateľné.

na druhej strane, alebo pre tú druhú stránku strachu je platné to staré dobré " lepšie je báť sa, než sa zľaknúť "

aj na poznanie sa jej lepšie sa pripraviť, aspoň niekedy iste.

a je hromada vecí, ktoré nezáležia len na nás a našom poznaní ... preto ten strach.

a niekto je úzkostlivejší než niekto druhý ... to je ťažko zmeniť, akokoľvek poznáme nepoznané, vždy je tam väčšia kopa nepoznaného :)

V podstate by som povedal, že všetok strach je jednej kategórie a to "strach z nepoznaného". Špekulujem všelijako, ale stále mi vychádza, že keby neexistoval prvok nepoznania, tak nemôže existovať ani strach. Keď poznáme veci, o ktorých vieme, že prichádzajú a poznáme aj všetky ich súvislosti a ich následky pre nás, nemáme strach. Potom môžeme mať napríklad hnev či radosť, ale nie strach.

Aj strach zo smrti je strachom z toho, že nevieme, ako to prebehne a čo bude nasledovať.

 

A strach je v úzkej spojitosti so slobodou. Kto sa bojí, nemôže byť slobodný.

 

A aj k tomu sa môže viazať veta: Poznajte pravdu a pravda vás oslobodí

:)

ale pendrek - kebyže mi - alebo niekomu z mojej rodiny - napr. diagnostikujú nejakú ošklivú chorobu, tak pozanie by som mala a vedela by som aj probližne, čo ma -ho/ju čaká - ale aj keby mi iné neostalo ako sa s tým zmieriť, aj tak by som pociťovala strach. Asi by som sa usilovala, aby to nebolo vidieť, svojmu okoliu by som sa s tým asi nepriznala, ale hnusná neviditeľná ruka by mi stláčala brucho a krk, niekedy viac, niekedy menej, ale nezbavila by som sa jej.

Ale s tou smrťou súhlasím, okrem tých, čo ušli hrobníkovi z lopaty, to nevieme, a preto z toho máme strach. To je prirodzené.

mala by si obavy, a nie strach...

strach je obava z nepoznaneho

coho sa bojis, na to si siahni

 teraz momentálne mám strach, čo bude po voľbách s nami, s naším spôsobom života, keď sa vymení vláda, tak aby sme učinili zadosť Bruselu, tak prijmeme kvóty a budú nám sem posielať kadekoho bez rozdielu, a bude sa u nás diať to, čo v Kolíne a podobne, vytvoria sa tu štvrte mohamedánov, kde sa náš človek ani neodváži vojsť...tiež sa bojím toho, že v USA vyhrá Trump, a to bude pohroma pre celý svet...a tiež sa boiím, čo bude s firmou, kde robím, či bude nový projekt a teda aj peniaze, alebo nie a potom bude zle nedobre, teraz nie sú prachy na nič, divím sa, že dostávame ešte výplaty, malé, ale lepšie ako vechťom po papuli.

A nechcem myslieť na zlé veci a na veci, ktoré mi naháňajú strach, nechcem sa zvyšok života prebáť. len som nenašla recept na to, ako si na tie zlé veci ani nespomenúť.

Vilma

...toto u teba uz nie je strach, ale diagnoza...nemyslim to ako urazku.

no, mat to ako Vilma, tak sa bojim rano zobudit... a odmontujem luster z plafona, lebo aj ten by mohol na mna padnut

ja asi tak mozem mat strach z toho, ze dnes nebudu mat v "Šestke" na obed v ponuke nic take, co by mi zasmakovalo...

Vilma, himbajz, trochu zivota do toho umierania ! a tie "strachy" nechaj koňovi, ten ma vacsiu hlavu ;)

strach nas posuva, takze je to v poriadku :) v poslednej dobe si neuvedomujem strach, asi su to len starosti premenene  na strach,aj to je nieco

veď to, starosti premenené na strach dokonale stačia na pekne rozvinutý strach ... : )

ten nakoniec pomaly už ako strach ani nedokážeme precítiť, žiť v permanentnom strachu ani nejde, buď človeka otupí, alebo je v jednom kŕči a bojí sa hnúť ...
tie starosti sú zvyčajne strachy o deti, o zajtrajšok, o to, či a čo a ako. taký ten strach.

D´Ady, ale veď ja zasa nežijem len pod nejakým strachom, ja sa nebojím furt a každú sekundu, to by som musela úplne zblbnúť. Ani v noci, ked sa zobudím, ma nezmárajú hororové vízie. To len občas ma pochytia obavy, čo s nami všetkými bude. Ale zvládam to, nie som typ, ktorý si priam rochní v hrôze, naopak, presne podľa toho, že nechaj to koňovi...atd. Väčšinu času som úplne v pohode, teším sa zo života, z vnučky, z práce, z pekného počasia, z toho, keď má môj otec dobrú náladu, keď mi hoc aj Flinstone večer načistí jablká, ked sa mi podarí niečo urobiť, čo som čakala, že pôjde horšie, tiež občas sa nazlostím a vypením - skrátka úplne normálny a bežný život. A v lete sa určite nehodlám triasť pred nejakou pohromou, ale zobrať si dlhú dovolenku a užívať si leto. 

otázka bola, čo nám naháňa strach. Mne to, čo som tam napísala. Ale určite na to nemyslím furt. Zapodievam sa aktuálnymi vecami, ktoré musím riešiť a riešim. A vedľa mňa je neviditeľný kôň, čo má tú väščiu hlavu... :)

Teraz momentálne sa obávam, či ma na služobke v Tatrách nezožerie nejaký ten chlpatý obrovský mišo na večeru (to je samozrejme, fór).