Samovražda

Ja som nad samovrazdou - ako vykonat este nepremyslal. Ja sa mam(az velmi) rad. Mozno to u mna nie je mozne. Ani nechapem ludi co to spravili , a mam tiez blbe obdobia. Ja sa neviem ani rozhodnut ci kupit auto, nie to nad samovrazdou a to auto so mnou niekam napalit.

Nevravim, ze som bezcenny - ani sa tak necitim. Ale nechapem preco tak vela schopnych ludi to spravili. Cenny nado mnou je mozno kazdy jeden. A nebudem menovat - lebo ich nepoznam.

Samovrahov je tak trochu treba rozdelit na tych, ktori to planuju a tych, ktori skoncia so zivotom v okamihu skratu. Vtedy nejde o to, ci sa mas alebo nemas rad. Mat rad sam seba je pre ludi ako druh pomerne samozrejma vlastnost, takze o tom to nie je. Moj spoluziak bol velmi sebecky a samoluby, bolo to o nom zname a nik by nepovedal, ze to urobi. Urobil to, pretoze len on sam sa poznal najlepsie a len on sam citil, co sa v nom deje.

Urobil to, pretoze len on sam sa poznal najlepsie a len on sam citil, co sa v nom deje.

nevies preco to urobil. ked niekedy ja budem pisat o samovrazde - pripomente mi ten bicykel okolo sveta.

Je to utek od problemov, od zivota aky si zil a co mas - je to ale utek pred smrtou. Snou sa ja tak stretneme. Inak pripravu na taku cestu okolo sveta si robia - velmi sebavedomi a zivota schopni ludia. Ale kto sa na to odhodla a spravi prvych 500km neverim ze ich nieco zastavi. Nieco ako forest gump. 500 km su tri dni.

Priklad nechapem.

http://zvolen.sme.sk...polocnikov.html

co si ten humusak to nestrelil do gebule. Humusak je len kvoli tomu ze tam tu gulku nema. keby ju mal ,Ok stava sa.

Ti traja ci 99 ho kludne mohli obrat o peniaze - ale preco sa dal zadrzat? Naco ho zivit? gulka do hlavy.

Zmaril tri zivoty ci zakoncil a dostat dozivotie je trest?

Ani clanok ani diskusiu som necital. Fer by bolo ked ich odpravil mal aj seba - nenechavat to na spolocnost - je to neslusne. Aj ked aj spolocnost mozno za to moze - pravo a sudy - ale nechcem spekulovat - neviem o co ide Ani sa mi to nechce citat.

Ja mávam obdobia, keď na samovraždu myslím pomerne často...ale vždy si poviem, že som natoľko zbabelec, že sa ešte aj toho bojím. Možno v podvedomí stále dúfam, že sa isté veci pohnú...no neviem.

tiborco,

to ... chcela som napísať, že to je normálne.

ono vlastne je.

aj tie myšlienky, aj to ucuknutie.

myšlienky sú typické pre trudnomyseľnejších ľudí, občasné depresie si to priam vyžadujú ... je to niečo ako možnosť úniku z trápenia sa, z niečoho, z čoho človek nevidí cestu von, ... ale aspoň v mysli je to cesta, ako si pomôcť

zdravá časť, tá nie trudnomyseľná, tá človečia a dúfajúca, nepodliehajúca depresii, tam vidí svetielko v tmách ...

podľa mňa nie je zbabelstvom ani jedno, ani útecha úniku, ani útecha toho, že môžem žiť.

pre človeka, ktorý je na vážkach, trápi ho život a kdekto a kdečo, je to takto vyvážené.

myslím, že to poznáme viacerí ...

Ja ako rodic si ani samovrazdu nemozem dovolit.

Ale cital som aj ine hluposti. Ze rozvod kvoli peniazom. Ja si ani to nemozem dovolit. na co je to dobre?

Ale zas dnes mam vcelku dobru naladu(vcerajsok bol v istom zmysle pruser,kazdy den je iny). Aj som nieco spravil(pracu,robotu) aj nieco vyriesil. Aj som si vypil a zahral karty. Na to aky je den(3 dni do terminu) uplne super. Aj auto budem mat.

tiborco, dá sa na to pozerať aj naopak, je zbabelé uniknúť, zdrhnúť, a treba odvahu na to zostať a riešiť svoje problémy... niektoré problémy sa dajú riešiť ľahko, niekedy treba roky trpezlivosti, kým sa vyriešia ďalšie, pred niektorými problémami sa dá ujsť na konec sveta a pred niektorými problémami človek neujde... ale podľa mojich skúseností sa oplatí vydržať a nereagovať zbrkle, to, čo sa mi jeden deň zdalo ako veľký neriešiteľný problém, na druhý deň sa zrazu zmenilo na čosi zanedbateľné...

Posledné dni je to u mňa dosť blbé...už keď idem spať, tak sa desím zo seba. Problémom je, že ja sa aj malého problému bojím, som veľmi netrpezlivý a nepozorný...a už často neviem čo mám robiť, komu a čomu veriť. Proste absolútne ma nebaví život, z ničoho nemám tú pravú radosť...áno, občas sa zasmejem, ale že by som mal fakt z niečoho potešenie...

keď je veľmi zle, treba ísť za svojim psychiatrom a vybaviť si hospitalizáciu aspoň na dva-tri týždne.

sahara má svätú pravdu, ak ti robí problém zvládať bežný život, je na čase vyhľadať pomoc...

Priznám sa že aj ja nad tým niekedy rozmýšľam ale vždy mi to vyjde tak, že aj prázdny život je lepší ako nič.

sahara, zaskocila ma tvoja nocna reakcia...preco tak zrazu? Samovrazda obcas skutocne preleti hlavou aj ludom, o ktorych by ste to nikdy neocakavali. Nedavno ma zaskocila jedna moja mladunka kolegyna.... prestava jest, je to tiez isty sposob ako zist zo sveta 

sahara,
toto ani nebolo treba dávať do spoilera ...

toto mi raz ktosi povedal pekne naplno: ´iste, podrezať si žily pekne v pokoji a dok.....ť  život ľuďom okolo seba, aké pohodlné´

hm, odvtedy nad tým premýšľam aj z tohto hľadiska

myslím, že každému myšlienka na samovraždu preletí hlavou. alebo je tam uhniezdená viacmenej nastálo.

som presvedčená, že aj tým, ktorí vehementne tvrdia, že nikdy ...

prečo? lebo aj také veci majú svoje "pravidlá". a prečo to zisťovať na vlastnej koži, keď si to možno prečítať... a prečo spoiler? aby to niekto nechápal nejako nesprávne.. napríklad. 

Nuž, pravdivé....u mňa je to ako na hojdačke. Mám obdobie, keď častejšie uvažujem nad samovraždou, inokedy ani nie. Teraz momentálne nie, aj keď nemám najlepšie obdobie

Pred pár rokmi som mal tiež také pocity. Každá hodina bola utrpením, absolútny nezáujem o všetko.To sa už ani nedá porovnať s dneškom. Ostal iba pocit miernej únavy, ktorá mi ale vôbec nebráni v aktivitách, aké ma bavia. Dlho trvalo, kým som odhalil hlavnú príčinu toho stavu, ale potom výrazné zlepšenie nastalo.

mozno take utopenie v oceane by splnilo body 1 a 2. su fakt rozumne

preplavat par sto metrov (ziadne slane more, nadnasa)

asi by to bolo par minut najvacsej paniky, ale bez bolesti.

mala pravdepodobnost  ze niekto najde tvoju mrtvolku, takze mozes oznamit ze chces najst sam seba v tibete

Zhruba pred dvomi týždňami si sused uviazal takú peknú mašľu a potom si ju prevliekol okolo krku...

a keďže bol vždy pedant aj toto si pripravil dôkladne, aby odišiel s čistým stolom. chystal sa odhadom mesiac, možno dva, všetko drobné nenápadné kroky ktoré si nikto takmer ani nevšimol, a ucelený obraz dali až keď to urobil. dva dni pred tým som sa s ním rozprával a ani v najmenšom náznaku by ma vtedy nenapadlo čo chystá.

už som to tu tuším písal že považujem za každého osobnú vec čo spraví so svojim životom, a do istej miery ho viem aj pochopiť keď sa na to pozriem z jeho uhla pohľadu, ale aj tak mám s toho stále taký divný pocit.

bol to rovný chlap. R. I. P.

Kto samovraždu takto plánuje, je s tým vyrovnaný už dávno predtým ako to učiní a berie to ako normálnu vec. Odhaliť úmysly takýchto ľudí je prakticky nemožné.

včera ma ten clovekov príspevok dostal.  svojím spôsobom ma donútil, z mojej strany úplne dobrovoľne donútil, prečítať si kompletne celú tému.
je to strašne ťažká téma,  potrebná, pretože či chceme či nie, samovraždy sú súčasť života, a každý, kto sem napísal, mal bližšie skúsenosti minimálne s jednou ...

alebo myšlienkami na ňu.

niekto to tu nazval vnútorná bolesť ...

zrazu môže byť všetkého priveľa ... a už stačilo, človek už nemá silu počkať, aby prišiel ďalší deň, ktorý by bol možno jasnejší

keď práve vtedy, keď človek čaká, že ho niekto podrží, ten niekto ešte pridá za lopatu ... veď prečo nie ... to si radi robíme
keď človek má pocit, že nech robí či povie či koná v živote hocičo, vždy niečo pokazí, vždy sú očakávania iné, než čo práve dáva ... či s dobrým úmyslom, či nepozornosťou, neschopnosťou, prílišnou snahou alebo len strachom z ďalšieho zlyhania  ... vždy niečo pokazí, nejde to, nech robí čokoľvek ... a bolí to.

náhly impulz, a konať ... alebo premýšľanie o samovražde ...

myslím, a nielen myslím, viem, že sú stavy, keď s myšlienkou na možnosť samovraždy je občas ľahšie žiť. myšlienka, že nemusím byť za každú cenu za hrdinu, tá myšlienka mierne ukľudňuje ... bojujem, ale nemusím, len preto, aby ma ktosi, kto nemá šajn, nepovažoval za zbabelca, že som ešte netrpel dosť.

vnútornú bolesť skutočne nie je vidieť.

také veci sa nedejú "zničoho nič". aj zdanlivo skratová reakcia má svoj začiatok v (skôr dávnejšej) minulosti, pričom stresová situácia stále trvá, hoci pre okolie nemusí byť viditeľná. potom už stačí najmenší impulz, ktorý ani s problémom nemusí súvisieť a je hotovo. niekto to vyrieši za 5 minút, iný za mesiac. blbé je, že ľudia z okolia , ktorí vedia o možnom pokuse o samovraždu sú postavení pred otázku, či to ten dotyčný myslí naozaj alebo nie. lebo niekoho len tak zbaliť a odviezť na psychiatriu, alebo zalarmovať políciu, nech ho idú hľadať, to je vážna vec a nikto z nej nebude mať radosť. väčšina ľudí, vrátane najbližších príbuzných sa nakoniec rozhodne, že nechcú nič vedieť, nič vidieť (ani sa im nečudujem) a už len čakajú ako to dopadne.

Na případě sebevraždy chtěl Durkheim ukázat, že sociální fakty jsou jedincům vnější. Využil k tomu velmi individualistický krok – sebevraždu. Vyeliminoval biologické (i rasové), psychologické a socio-psychologické faktory, neboť jsou konstantní. Odmítl i Tardův princip nápodoby (lidé v zemích hraničících se zeměmi s vysokou sebevražedností by museli páchat sebevraždy také často, což není pravda).

Durkheim argumentoval, že různé společnosti mají odlišné kolektivní vědomí a reprezentace, které produkují odlišné sociální vědomí. Individuální zájmy mohou být uspokojovány jedině v souladu s normativně ustavenými požadavky společnosti, proto musí být hodnoty a normy přesně stanoveny a dodržovány. Když tomu tak není nastává chaos, zmatek, stav anomie, vedoucí k pocitu osamocenosti, strachu.

Jde o patologický stav „sociální nemoc“. Sebevražda může být: fatalistická, egoistická, altruistická, anomická – v důsledku porušení sociální rovnováhy (otřesení životního standardu při krizi i konjunktuře, když se rozpadá soudržnost skupiny). Anomie je stav vyvolaný rozpadem hodnotových normativních systémů. Komplementární k ní je podle Durkheima sociální integrace. Anomie je symptomem toho, že určité formy sociální života jsou zastaralé a neživotné a je třeba je změnit.

 

http://cs.wikipedia.org/wiki/%C3%89mile_Durkheim

hmm...na samovraždu som nepomyslela ani v období, keď som sa cítila akoby som bola po uši v sračkách a po vystrčení hlavy na nadýchnutie ma tam pekne krásne silná ruka zatlačila nazad a ešte ma aj nanovo osrali...ani vtedy nie.

Viem pochopiť človeka, ktorý je nevyliečiteľne chorý a vie, že lepšie už nikdy nebude, už bude len horšie a horšie a už trpí - a rozhodne sa pre rýchly koniec. teraz síce môžem hovoriť, že v takom prípade by som asi aj ja volila rýchly koniec, ale či by som to naozaj urobila, to neviem, a dúfam, že sa to ani nikdy nedozviem.

Ale považujem za vrcholnú bezohľadnosť akt ľudí, ktorí si pustia plyn a vyhodia do luftu celé okolie a zničia život kope iných, ktorí sa ani zmrzačiť, ani zabiť a ani prísť o strechu nad hlavou nechystali. na tých som riadne naštvaná, či už mali alebo nemali sami so sebou problém. Ako keby neexistovali aj iné spôsoby, keď už tak veľmi chcú odísť. (to som si spomenula na Pelíšky, ako ten fešáčik sa trávil v elektrickej trúbe    :janie: )