Úsmevné príhody

hehe, bud mate malu chladnicku, alebo velku mikrovlnku... ale s tvojim synom je veselo ;)

mimochodom, odkial vybral to mlieko ? z mikrovlnky ??? :D

alarm mi pripomenul príhodu spred mnohých rokov ... :)

syn bol malý, mal tuším 6, a presťahovali sme sa - my pre zmenu komplet, iná republika, iný kraj, iné mesto, iný byt ...

prvá noc na cudzom mieste - syn v noci vstal na vecko, a išiel poslepiačky, ako pavlovov pes, navyknutý na trasu - a v poslednom momente sme ho chudáka malého zastavili pred čúraním do smetného koša ... :)

Jedna moja teta žila sama, rozvedená, bezdetná, ale mala svoje kamarátky, s ktorými sa stretávala, dali si kafíčko, cigaretku, pokecali a tak. jedna z tých kamošiek bola milovníčka zvierat a prikrmovala a starala sa o mačky v okolí baráku, kde bývala, ako najlepšie vedela. Jedna z týchto miciek raz ochorela a zahynula, a tá dobrá pani zobrala teda mŕtvu mačku, zavinula ju do niečoho a dala do kabely, a s tou mojou tetou sa vybrali, že zvieratko niekde v lese pochovajú.

Nastúpili do električky, električka bola plná, horkoťažko sa z nej dostali von, a keď vystúpili, tá pani zistila, že na ramene už má z kabely len uši...skrátka, niekto si dal tú námahu a odrezal kabelu a ukradol jej ju aj s obsahom...

vilmuš, tak toto je príbeh, rada by som vidieť tvár toho zlodeja, keď otvoril svoj lup :D

to by sme boli radi videli všetci, čo sme obe tieto tetušky poznali...úlovok, aký nemá páru!

toto sa príbehu s úlovkom nevyrovná, ale tiež sme sa pobavili.

Dcéra už ako škôlkárka spievala v detskom súbore. Vtedy tam bola nová a najmenšia, to na dokreslenie situácie. Ona už ako malá bola dosť zodpovedná, a tak aj na skúškach sa s ňou pani zbormajsterke dobre pracovalo, a tak ju zaradila aj na vystúpenie zboru na koncerte. A prišiel deň D.

Zbor nastúpil, naša malá vpredu, keďže bola najmenšia...a klaviristka spustila, deťúrence sa pridali...všetky, okrem tej našej...tá si chvíľu sústredene vŕtala v nose, potom zdvihla sukničku a škriabala sa v zadku...všetko okolo mňa sa uškŕňalo, hanbila som sa jak pes...

Také boli jej začiatky v zborovom speve...

Syn  dnes medzi rečou  porozprával príhodu z  víkendu. Bol  za kamarátmi na Morave, okrem iného zastavili sa s kamarátmi aj v reštauráciii na pizzu. Pri vedľajšom stole sedela mladá rodinka so 4r. dvojičkami, dievčatká.

Zrazu jedno dievčatko prišlo k nášmu synovi a začalo s ním komunikovať, prisadlo si k nemu, prialo si,  aby si ho syn zobral na koleno   :) za chvíľku mal už obidve dievčatká na kolenách.  Boli vraj zhovorčivé,  povedali mu ako sa volajú..  boli zvedavé aj na jeho meno... Bolo to vraj riadne prekvapko, všetko také spontánne..

Rodičia boli tiež prekvapení zo svojich detí.. ako si obľúbili nášho syna, keď sa lúčili priali si zaplatiť synovi pizzu.

Syn, keď to rozprával usmieval sa..,   tiež cítim  šťastie. :)

Som Polepetko.  Práve mi písala priateľka, že ďakuje za prianie na Nedeľu, aj keď dnes je Sobota. 

Od rána žijem v tom , že je Nedeľa, to asi preto, že dnes  cestujeme na slávnosti. Navarila som nedeľný  obed, chystám si šaty... Ešte že už viem, že Sobota...

Pokial sa nedobíjaš ako ja, do BILLY cez štátny sviatok a deň procovneho kludu, tak si dobrá...

Pokoj a smiech sú kľúčové. Úsmevné príhody mám rada, počas života ich zažívam tiež požehnane s vďačnosťou. Tie najkrajšie, najvtipnešie, píše sám život. Človek si aj po  dlhom čase rád na ne zaspomína a zasmeje sa. 

Pred niekoľkými rokmi.  Vonku silný dážď. Utekám k nášmu autu. Vidím siluetu, farbu auta. Prisadnem si k manželovi a namiesto neho úplne cudzí muž. V sekunde šok, adrenalín a napokon smiech oboch prítomných. Neznámy pán bol pohoďák a vzal to s humorom... 

Vozil som do práce kolegiňu a manželku. Tiež zastalo auto pri ceste, nastupila a potom prekvapené pohlady.

Ešte zopár spomeniem spred niekoľkých rokov.

Možno som už aj spomínala.

Volala som manželovi cez mobil.

Pýtam sa: „Kde si?“ – „V Kremnici.“ – „Čo tam robíš?!“ – „Som v práci.“ – „Kedy po mňa teda  prídeš?“ – „Po práci.“  

Smiech. Nebol to manžel. Bol to omyl.

Tiež sa mi  stalo, že som si zmýlila poslanca s taxikárom. 

Keď sme ešte bývali v rodnej dedine, na omšu sme s manželom prišli po omši. Zmena času.

V dave ľudí som chytila omylom popod ruku jedného pána v seniorskom veku.

V rodnej dedine sa mi stal milý omyl, ktorý ma zahrial pri srdci.  Stretla som starenku a vyobjímala som ju. Krásne sa usmiala a spýtala sa ma: „A čia si, moja zlatá?“ Jaj, vy nie ste tá tetka? To nie ste vy... Nakoniec sme sa rozlúčili s radosťou a láskou.

Ako dieťa som sa u kamarátky schovala pod posteľ tak dokonale, že som tam zaspala. Kým ma kamarátka a neskôr aj domáci v panike hľadali, môj úkryt stroskotal na jedinom detaile – prezradil ma hlasný chrapot spod postele.

S nami sa hral otec na schovavačku. Tento kusok som použil aj na moje deti a fungoval... Mali sme klasické rolety na oknách. Otec vyliezol na parapet, za roletu a my traja surodenci sme skoro rozobrali byt, ale nenašli sme ho. Ani mňa moje deti.

A raz som sa zaprel nohami a chrbtom o stenu v záchode, ale nad dverami, nechal som otvorene dvere a zhasnute svetlo. Behali podo mnou, ale hore nikto nepozrel. Keby som to mal urobiť dnes, asi ma zlomí.

Otcovia - superhrdinovia.

Môj otec bol veľmi láskavý človek, mal skvelý zmysel pre humor a hrejivý prístup k životu. Prijímal život s nadhľadom, humorom a bez zbytočného sťažovania sa. Rada s láskou a úctou spomínam na otca.

Napr. otec mi povedal: „Dcérka, veď ty ma už vekom dobiehaš.“

                             Alebo: „Mám už aj ja bandasky,“ pričom myslel botasky.

Keď som sa otca spýtala, ako sa má, odpovedal: „Výborne.“ Bol veľmi statočný.