Minulosť a prítomnosť - slovom a obrazom

Martin Bormann

sa narodil 16. júla 1900 v Halberstadte. V roku 1927 vstúpil do NSDAP a ocitol sa pri Rudolfovi Hessovi ako šéf jeho štábu. Krátko potom ho riadením svojich osobných záležitostí poveril aj Adolf Hitler.

29. mája 1941 sa M. Bormann stal šéfom NSDAP s právomocami ríšskeho ministra a 12. apríla 1943 Hitlerovým osobným tajomníkom.

V noci z 1. na 2. mája 1945 sa po Hitlerovej sebevražde vybral z obkľúčeného Berlína hľadať ochranu u veľkoadmirála Karla Donitza. Cestou sa dostal so sprievodom do údajnej prestrelky a od toho momentu je jeho smrť či ďalší osud jednou veľkou záhadou.

V roku 1946 odsúdil norimberský súd M. Bormanna v jeho neprítomnosti na trest smrti.

kráľovná Viktória

Viktória Alexandra

Narodená 24. máj 1819, Kensingtonský palác Londýn – † 22. január 1901, Osborne House, ostrov Wight). Bola jedinou dcérou následníka trónu, vojvodu z Kentu a sasko-coburgskej princeznej Márie Lujzy. Keď sa mala narodiť, rodičia sa rýchlo presťahovali z Nemecka do Londýna, aby pôvod dcéry bol čo najviac anglický.Po náhlej smrti otca roku 1820 nadobudla Viktória nástupnícke právo na anglický trón. Dožívajúci kráľ Viliam IV. bol bezdetný, a tak sa zraky celého kráľovského príbuzenstva upierali práve na ňu.

Keď 20. júna 1837 zomrel kráľ Viliam IV., navštívil ju canterburský arcibiskup a premiér lord Melbourne. Okrem smutnej správy jej oznámil, že sa podľa zaužívaných zvyklostí práve stala anglickou kráľovnou.

Už 10. októbra stretla muža svojich snov. Nebol to nikto iný ako vzdialenejší bratranec, princ Albert Sasko-coburgský. Po vyše dvoch rokoch sa splnila jej túžba: 10. februára 1840 bola v Londýne veľkolepá svadba. Viktória a Albert mali vtedy dvadsaťjeden rokov. Ich manželstvo bolo šťastné, hoci od začiatku mal Albert dosť ťažkú pozíciu. Široká verejnosť ho stále považovala za cudzinca a ani britská vláda mu nedávala veľké právomoci.

Do ich súkromného života zasahovala barónka Lehzenová. V dvornej spoločnosti mala významné postavenie. Bola správkyňou kráľovskej domácnosti, kontrolovala Viktóriinu korešpondenciu, a dokonca riadila úrad kráľovskej pokladnice. Viktória barónku zbožňovala a v jej činnosti nevidela nič zlé, lenže Albert trpel. Veľmi ťažko znášal tretiu osobu, ktorá rozhodovala o mnohých maličkostiach. Spory s barónkou nečakane vyriešili parlamentné voľby v roku 1841. Víťazní konzervatívci si vyhradili právo, aby popredné dvorné dámy nahradili politici. Aj barónka musela opustiť kráľovský dvor. Manželstvo Viktórie a Alberta sa upevnilo a v ďalších rokoch žili v pokoji a v zhode.

V rokoch 1840-1857 porodila Viktória štyroch synov a päť dcér a dostala prezývku stará mama Európy.

V roku 1861 postihlo Viktóriu nešťastie. Pred Vianocami zomrel na brušný týfus manžel Albert. Tri roky po Albertovej smrti žila v izolácii, stránila sa spoločnosti, a keď zrazu vplyvná tlač začala hovoriť o abdikácii, odhodlala sa rozhodne vystúpiť v dolnej snemovni. Pred poslancami energicky zdôraznila povinnosti kráľovnej a svoj úmysel vládnuť čestne v prospech národa.

Smútok sa skončil, potom nasledovali šťastné roky. Viktória podporovala nevídaný hospodársky rozvoj a spoločenské reformy, ktoré vytvorili z Anglicka modernú priemyselnú spoločnosť. Viktoriánska epocha zrodila nový smer v umení, literatúre i architektúre.

Kráľovná Viktória bola medzi verejnosťou veľmi obľúbená. Vždy dokázala vystupovať ako vážená a uznávaná kráľovská autorita. Najväčšie ovácie zažila v roku 1897 pri oslavách šesťdesiatročného panovníckeho jubilea.

Herodotos

Herodotos

(* okolo 484 pred Kr., Halikarnassos (Malá Ázia) – † 430 pred Kr., Thúrioi (južná Itália) alebo Atény) bol grécky historik a filozof dejín, „otec dejepisu“. Mladosť strávil na ostrove Samos, poznal Atény v období Periklovej demokracie. Navštívil (azda už pred aténskym pobytom) Egypt, Prednú Áziu, Čiernomorie i africkú Kyrénu; koniec života prežil v južnej Itálii (Thúrioi). Poznatky z ciest uplatnil v diele „Hisoriés Apodexis“ (9 kníh), ktoré koncipoval ako odveký boj Grékov s barbarmi. Zmysel dejín videl v úsilí o neustálu rovnováhu. Herodotos preniesol ťažisko záujmu na politické dejiny.

Jerome Klapka Jerome

Jerome Klapka Jerome 2.5.1859 - 14.6.1927

Jerome Klapka Jerome se narodil roku 1859 ve Walsallu, Staffordshire. Jeho otec byl laický kazatel a jmenoval se Jerome Clapp Jerome. Jméno ovšem nemělo se jménem Klapka žádnou souvislost. V Anglii žil v té době v exilu maďarský revolucionář, generál vynikajících schopností vojevůdcovských, György Klapka (mezi jehož předky byl patrně nějaký Čech), a s tím se rodina Jeromova do té míry spřátelila, že na jeho počest dala svému synovi toto neanglicky znějící jméno. Po několika letech se Maďarsko s generálem usmířilo a dovolilo mu návrat do vlasti.

Jerome Klapka Jerome neměl bezstarostné mládí. Jeho otec vydělával pramálo a nedočkal se vysokého věku. V patnácti letech J. K. J. osiřel a živil se jako úředník na dráze, jako ochotnický herec a jako začínající spisovatel. To se však radikálně změnilo, když mu bylo třicet. V roce 1889 přinesl do redakce časopisu Home Chimes rukopis s titulem The Story of the Thames. Měl to být jakýsi průvodce po dolním toku Temže, připomínající historické události na jejích březích. Redaktorovi se rukopis líbil, doporučil však autorovi, aby historické pasáže podstatně zkrátil a aby se mnohem více věnoval veselým příhodám, vzpomínkám a vyprávěním tří veslařů. Ten návrh se Jeromovi zamlouval, poslechl, a tak pod novým titulem Three Men in a Boat to Say Nothing of the Dog) začal vycházet příběh, který autora okamžitě proslavil. Časopisecký seriál se brzy proměnil v knihu, která se jen v Anglii do dnešních dnů dočkala stovky vydání a byla přeložena snad do všech světových jazyků. A Temže se dlouho po prvních vydáních hemžila mladými muži, kteří se toužili opičit po Jeromovi, Harrisovi a Georgovi.

Za nedlouho se Jerome Klapka Jerome ke svým třem postavám vrátil a vylíčil jejich cyklistický výlet do Německa. I toto pokračování slavné knihy se řídilo řadou předvídavého redaktora časopisu Home Chimes, jen ke konci se autorův humor silně zabarvuje nelibostí a rozhořčením nad některými obyčeji.

Jeromovo dílo čítá 29 titulů - povídek, novel, esejí, úvah, vážných románů, divadelních her, ale žádná kniha se už nestala takovým bestsellerem jako Tři muži. A přitom napsal řadu věcí pozoruhodných a půvabných (zvlášť mám rád novelu Malvína z Bretaně), které zcela neprávem upadly v zapomenutí.

Když vypukla první světová válka, přihlásil se Jerome do armády, ale nebyl přijat, protože mu bylo už pětapadesát let. Rozhodně se však chtěl zúčastnit boje proti potlačování svobod a práva, nabídl tedy své služby francouzskému Červenému kříži a jezdil po bojištích jako řidič ambulance. Po těchto otřesných zkušenostech už nic veselého nenapsal. Zemřel 14. června 1927 v Londýně a je pochován pod Chilternskými vrchy ve vesnici Ewelme.

Neni to bohvieaký sympaťák

William Faulkner

Wiliam Faulkner

25 septembra 1897 - narodil sa americký prozaik William Faulkner, zakladateľ americkej južanskej literatúry 20. stor.

Patril k "stratenej generácii".

Diela: Augustové svetlo, Nepremožení, Divé palmy, trilógia Mesto, Dedina a Panské sídlo, filozofická novela Medveď. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1949). Zomrel 6. júla 1962.

Rudolf Nurejev /Ňurejev/

Rudolf Nurejev (1938 -1992)

Ruský baletný tanečník a choreograf. Už ako slávny v Kirovovej baletnej spoločnosti utiekol roku 1961 do západnej Európy pred komunizmom. Stal sa trvalým hosťom v Kráľovskom balete v Londýne, kde sa začalo jeho slávne partnerstvo s Margot Fonteynovou. Zomrel na chorobu spojenú s AIDS roku 1992.

Creed

Creed

je americká rocková skupina, v ktorej od roku 1995 do roku 2004 hrali Scott Stapp (spev), Mark Tremonti (gitara), Brian Marshall (basgitara) a Scott Phillips (bicie). Skupina Creed sa preslávila v roku 2001 hlavne piesňami ako One last breath, What If, Facelles man a iné.

Diskografia

1997 - My Own Prison

1999 - Human Clay

2001 - Weathered

Robert Redford

Charles Robert Redford Jr. (* 18. august 1937, Santa Monica, Kalifornia) je významným americkým hercom, režisérom a producentom.

Po absolvovaní strednej školy získal v roku 1955 baseballové štipendium od University of Colorado a začal popri štúdiu hrať za školský baseballový tím. V tom istom roku však jeho matka náhle zomrela, čo ním veľmi otriaslo. Jeho výkon v škole aj v športe rapídne poklesol. Začal piť, vynechávať školu, aj tréningy a preto ho vyhodili z tímu a stratil aj štipendium. S ašpiráciou stať sa maliarom sa zamestnal v petrolejárskej spoločnosti, aby si zarobil peniaze na cestu do Paríža, kde chcel navštevovať umeleckú školu. Nakoniec ukončil cestu po Európe vo Florencii, kde študoval maliarstvo. Nebol však so svojimi pokrokmi spokojný a tak sa v roku 1958 vrátil do Los Angeles. Ten istý rok sa zoznámil a oženil s Lolou Van Wagenen, ktorá ho povzbudzovala v snahe zanechať alkohol a pokračovať v úsilí o umeleckú dráhu. Manželia sa presťahovali do New Yorku, kde Redford začal študovať divadelný dizajn v Pratt Institute a zároveň začal brať hodiny herectva na prestížnej Americkej akadémii dramatických umení (American Academy of Dramatic Arts).

Prvú malú divadelnú úlohu dostal v roku 1959 na Broadway a bol to záskok za iného herca. Nasledujúcich niekoľko rokov sa Redford striedavo objavoval v menších úlohách na javisku na Broadway a zároveň v televízii. Jeho filmovým debutom bol Vojnová naháňačka (?) (1962). Kritika film ocenila, ale nemal kasový úspech. V roku 1963 dostal na javisku prvú hlavnú úlohu v hre Bosé nohy v parku. Hra sa stala veľkým hitom, ale Redforda unavovala každodenná drina na javisku a preto sa rozhodol zamerať sa na filmy. Nebolo to však jednoduché, pretože jeho prvých 5 filmov sa nestretlo s veľkým záujmom publika. Znechutený Redford dokonca odišiel na dva roky do Európy a vážne tam uvažoval o svojej ďalšej kariére.

V roku 1967 sa vrátil do Hollywoodu, kde si zopakoval hlavnú úlohu vo filmovej verzii hry Bosé nohy v parku. Film sa stal hitom a Redfordovi sa ním konečne podarilo preraziť. Stal sa zaujímavým nielen pre divákov, ale aj pre filmových tvorcov. Prelomovou úlohou, ktorá ho urobila hviezdou, sa stala postava Sundance Kida vo filme Butch Cassidy a Sundance Kid (1969). Ďalšie dva veľké úspechy - filmy z roku 1973 Takí sme boli a Podraz z Redforda urobili jednu z najviac žiadaných filmových hviezd a film Podraz mu vyniesol nomináciu na Oscara.

Časopis Empire Magazin (VB) v roku 1997 zaradil Roberta Redforda na 29. miesto v zozname 100 najväčších filmových hviezd všetkých čias.

Robert Redford sa okrem herectva venuje aj réžii a produkcii. Hneď svojím režijným debutom Obyčajní ľudia získal Oscara za réžiu v roku 1981. Ďalším jeho filmom, ktorý bol nominovaný na Oscara za réžiu, bol Otázky a odpovede (1994). V roku 2002 získal Oscara za celoživotné dielo.

Robert Redford sa oženil v roku 1958 s Lolou Van Wagenen, s ktorou mal štyri deti. Rozviedol sa v roku 1985.

Filmografia

* 1962: War Hunt (Vojnový hon)

* 1965: Situation Hopeless… But Not Serious (Situácia je zúfalá, nie však vážna)

* 1965: Inside Daisy Clover (Súkromie Daisy Cloverovej)

* 1966: Štvanica (The Chase)

* 1966: This Property Is Condemned (Zakázaný majetok)

* 1967: Bosé nohy v parku (Barefoot in the Park)

* 1969: Butch Cassidy a Sundance Kid (Butch Cassidy and the Sundance Kid)

* 1969: Downhill Racer (Zjazdár)

* 1969: Willie Boy (Tell Them Willie Boy Is Here)

* 1970: Little Fauss and Big Halsy (Malý Fauss a veľký Halsy)

* 1972: The Hot Rock (Ukradnutý diamant - TV)

* 1972: The Candidate (Kandidát - TV)

* 1972: Jeremiah Johnson (- V)

* 1973: Takí sme boli (The Way We Were)

* 1973: Podraz (The Sting)

* 1974: Veľký Gatsby (The Great Gatsby)

* 1975: Veľký Waldo Pepper (The Great Waldo Pepper)

* 1975: Tri dni Kondora (Three Days of the Condor)

* 1976: Všetci prezidentovi muži (All the President's Men)

* 1977: A Bridge Too Far (Vzdialený most - TV)

* 1979: Elektrický jazdec (The Electric Horseman)

* 1980: Brubaker

* 1980: Obyčajní ľudia (Ordinary People) - réžia

* 1984: Prirodzený talent (The Natural)

* 1985: Spomienky z Afriky (Out of Africa)

* 1986: Orli práva (Legal Eagles)

* 1988: The Milagro Beanfield War (Fazuľová vojna v Milagre - V) - réžia

* 1990: Havana (Havana - TV)

* 1992: A rieka tečie / Kadiaľ tečie rieka - TV (River Runs Through It) - režisér a producent

* 1992: Špehovia / Sliediči - TV (Sneakers)

* 1993: Nemorálna ponuka / Neslušný návrh - TV (Indecent Proposal)

* 1994: Quiz Show

* 1996: Intímne detaily (Up Close & Personal)

* 1998: Zaklínač koni (The Horse Whisperer), tiež režisér a producent

* 2000: Legenda o slávnom návrate (The Legend of Bagger Vance) - réžia

* 2001: The Last Castle (Posledná pevnosť - TV)

* 2001: Spy Game

* 2004: The Clearing (Únos)

* 2005: Skutočný život (An Unfinished Life

Howard Carter

Howard Carter

Britský archeológ Howard Carter (1874-1939) objavil faraónovu hrobku v decembri 1922.

Howard Carter sa narodil v rodine kresliča roku 1873 v anglickom Kesingtone. Roku

1900 ho prijali do zamestnania u egyptológa Newbweryho. Neskôr sa stal členom Egyptského výskumného fondu. Napriek tomu, že nemal univerzitné vzdelanie, riaditeľ Egyptskej pamiatkovej starostlivosti ho vymenoval za inšpektora pamiatok v Hornom Egypte. Roku 1907 ho zamestnal bohatý anglický šľachtic lord Carnarvon. Keď im nástupca zakladateľa Egyptského múzea v Káhire podpisoval koncesiu s právom kopať v Údolí kráľov, kde sa nachádzala aj hrobka tajomného faraóna, zároveň vyjadril presvedčenie, že je úplne zbytočná, pretože „doslova každé zrnko piesku bolo v Údolí tri razy preosiate a prevrátené a nemožno už nič nájsť “. Na začiatku vlády 18. dynastie faraónov v polovici 16. storočia pred Kristom sa hlavným mestom znovuzjednotenej Novej ríše stal Veset (Théby). Pyramídy nahradili skalné hroby, všetky však boli vyrabované. Nad Údolím kráľov návštevníka i dnes zaujme asi 500 metrov vysoký vrchol al-Kam, ktorý sa ponáša na pyramídu. V Údolí je asi 60 hrobov, z nich 25 kráľovských, ďalšie patria hodnostárom a kráľovským príbuzným, ostatné dosiaľ nie sú identifikované. Manželkám je vyhradené Údolie kráľovien. Začiatkom novembra 1922 robotníci a Carter sa prebúrali do predsiene hrobovej komory a uvideli množstvo pokladov. Ešte 5 rokov trvalo, kým neobyčajne zložitý výskum hrobky dokončil. Faraónovu múmiu odkryl až koncom októbra 1925.

Hugo de Payens

V roku 1118 zakladá rytier Hugo de Payens spolu s rytiermi Rossalom, Godefroiom de St. Omer, Geffroiom de Bisot, Pagernom de Montdidier, Archimbaudom de St. Amand, Gundemarom a Andrejom z Montbardu skupinku, ktorá si spočiatku kladie za cieľ starať sa o pútnikov. Z týchto skromných začiatkov povstane rád, ktorý na dve storočia popri johanitoch, ktorí majú podobné poslanie, vstúpi ako významný politický a ekonomický činiteľ do dejín nielen stredovekej Palestíny, ale i celej Európy.

Ich oficiálny názov znie „Pauperes commitiones Christi templique salomonici“ (Chudobní rytieri Kristovi a Chrámu Šalamúnovho). Chudobní preto, lebo spočiatku naozaj bratia Hugo a Godefroi museli jazdiť na jednom koni. Chrámu Šalamúnovho preto, lebo jeruzalemský kráľ Balduin II. im vymedzil sídlo v miestach, kde kedysi skutočne stál Šalamúnov chrám. Verejnosti sú však známi pod označením tepmlári.

Na začiatku je rád veľmi malý a slabý, a preto Hugo žiada opáta z Clairvaux, sv. Bernarda, aby mu pomohol a dodal nových členov. Ten však, namiesto nových rytierov, vydáva „Chválu nového vojenstva“ a v roku 1128 spracováva veľmi prísnu regulu rádu, do značnej miery založenú na už existujúcich zvyklostiach, ktorá je chválená na koncile v Troyes v roku 1129. Stal sa aj prvým Veľmajstrom tohto rádu.

Kto chce o tom viac :

http://www.valka.cz/newdesign/v900/clanek.php?id=790

Priorstvo Sionu

Priorstvo Sionu

– organizácia, ktorá je od roku 1956 spájaná s viacerými konšpiračnými teóriami. Založil ju Pierre Athanase Marie Plantard. Mnohými je považovaná za „polotajnú“ až tajnú organizáciu, ktorá má záujem ovplyvňovať chod dejín západnej civilizácie.... veľmajstrami boli okrem zakladateľa Jeana de Gisors v minulosti takí významní muži ako Isaac Newton, Victor Hugo, či Jean Cocteau ... a vraj Leonardo da Vinci...

vyčlenili sa z rádu templárov, ktorý bol zničený Filipom pekným, a mali byť strážcami svätého grálu ...

o tom, že Mária Magdaléna mala s Ježišom dieťa, s ktorým ušla svojho času na územie Francúzska a kráľovská vetva Merovejcov pochádza odtiaľto, sa už dlhý čas hovoria legendy...

O týchto udalostiach majú hovoriť tajné dokumenty chránené Sionským priorstvom, skupinou oddelenou od templárskeho rádu v roku 1188. Ide o prvotné evanjeliá zavrhnuté kresťanmi na podnet cisára Konštantína Veľkého vo štvrtom storočí. Imperátor mal vo svojom úsilí o vytvorenie štátneho náboženstva zničiť viac ako osem desiatok evanjelií opisujúceho Ježiša predovšetkým ako muža a smrteľného človeka, čím chcel navždy zamlčať tradíciu spojenú s Máriou Magdalénou a uctievaním božského ženstva, čím démonizoval úlohu ženy v Ježišovom učení a zničil jeho skutočnú podstatu.

Priorstvo Sionu však po stáročia bdelo nielen nad súborom tajných evanjelií hovoriacich o posvätnom ženstve, hrobkou ukrývajúcou relikviár Márie Magdalény, ale aj nad potomkami Ježišovej dedičnej línie. K tým, ktorí boli zasvätení do tajomstva Ježišovho manželstva a otcovstva mal patriť aj Leonardo da Vinci, ktorý zobrazil Máriu Magdalénu na svojej „Poslednej večeri“ a odkazy na pravdu o nej rozmiestnil aj v iných umeleckých dielach....

tu sa už pletú skutočnosti a legendy a fikcie... a ktovie, ako to vlastne je ... ale fascinuje ma to ...

Pierre Plantard - vraj veľmajster Priorstva Sionu / okolo r. 1960 /

Isaac Newton

Isaac Newton (1643-1727)

Je jednou z najväčších postáv v dejinách ľudského poznania a od neho sa vlastne počíta fyzika ako novodobá veda. Newton nadviazal na výsledky svojich predchodcov, presne sformuloval základné zákony mechanického pohybu, dal im podobu matematických rovníc a vytvoril diferenciálny a integrálny počet, pomocou ktorého vieme tieto rovnice riešit. Až od čias Newtona sa stalo možným vypočítať pohyby planét, predpovedať presné termíny zatmenia Slnka a Mesiaca, čas návratu periodických planét (hlavne známej Halleyovej kométy), a dokonca vypočítať i polohu a pohyb doteraz neznámych telies. Tak bola v minulom storočí predpovedaná existencia niektorých planétiek a novej planéty Neptúna, ktoré potom hvezdári na oblohe skutočne našli. Newtonov gravitačný zákon umožnil určiť hmotnosť nebeských telies a sily pôsobiace medzi nimi, odvážiť zemeguľu. Newton dokázal, že nie je rozdiel medzi zákonmi pozemských a nebeských pohybov, ako sa domnieval Aristoteles, ale že sila, ktorá spôsobuje pohyb planét okolo Slnkaje tá istá, ako sila, ktorá spôsobuje, že padáme zo schodov.

Newton sa ako skutočný vedec pridržiaval len pozorovaných faktov a výsledkov experimentov a nepúštal sa do nepodložených špekulácií. Vedel, že ešte nemôže vysvetliť príčiny a podstatu gravitácie a vyhlasoval, že hypotézy si nevymýšla. Bol si pritom vedomý, do akej miery vdačí za svoje výsledky svojim predchodcom a napísal, že ak videl ďalej ako ostatní, bolo to preto, že stál na ramenách obrov. Zároveň si uvedomoval, že čím viac veda poznáva, tým viac sa rozširujú i obzory nepoznaného a prirovnával sa k malému chlapcovi, ktorý sa len hrá s peknými kamienkami a mušličkami na brehu nekonečného oceánu poznania. V

Napriek oprávnenej sláve, ktorou je Newtonovo meno obostreté, nebol on sám ako človek bez ľudských nedostatkov a jeho život, ktorý prebiehal v nepokojných časoch anglickej histórie, sa neobišiel bez výkyvov. Newton mal obdobie, kedy sa dokázal hlboko sústrediť a plodiť jeden geniálny objav za druhým a pritom, ako to u vedcov býva, sa nestaral o svoje okolie, ani o životosprávu a telesne a duševne sa vyčerpával. Potom sa zase dlhé roky vedeckej práci nevenoval, vyžíval sa v osobných a prestížnych sporoch, zaoberal sa pochybnými činnostami v oblasti alchýmie, hľadaním kameňa mudrcov, mytologickými letopočtami, a dokonca prežíval aj roky vyslovene duševných kríz a porúch. A bol tiež veľmajster Priorstva Sionu. Pochovaný je vo Westminsterskom opátstve.

Bastila

Bastila

francouzsky Bastille), byla pevnost a nechvalně proslulá věznice v Paříži, známá dříve jako Bastille Saint-Antoine. Bastille znamená ve francouzštině hrad nebo pevnost.

Dobytí Bastily 14. července 1789 znamenalo začátek Velké Francouzské revoluce. Tato událost se dodnes slaví jako francouzský národní svátek (franc. Fête Nationale).

Dějiny Bastilly

Při popisu dějin Bastilly je nutné se vrátit hluboko do historie a popis osudů této městské pevnosti nelze oddělit od dějin Paříže a Francie samotné. V období středověku byly jménem „la bastille“ označovány ve Francii opevněné věže postavené před hradbami nějakého města, v jižní Francii se používala jazyková varianta „la bastide“. Město Paříž mělo na začátku 14. stol. na východní straně před tzv. Svatoantonínskou branou dvě věže tohoto typu po obou stranách cesty, která vedla do brány, věže tedy nade vší pochybnost zpevňovaly obranu městské brány. Hugo Aubriot, který zastával funkci prévot de Paris, dal v roce 1367 za vlády Karla V. přistavět k těmto původním dvěma věžím ještě další dvě a všechny čtyři věže spojil dohromady v jeden celek mohutnými hradbami. Tímto způsobem vznikl de facto čtyřvěžový městský hrad, který dostal jméno „le chateu de la Bastille“. Obecný pojem se tedy stal vlastním jménem (názvem) pro tento konkrétní objekt. Aubriot původní stavbu naplánoval ještě rozšířit o další čtyři věže, které však byly dokončeny teprve roku 1383. Celkově tedy pevnost sestávala z osmi věží, nejvyšší z nich měřila 22 m, propojených vysokými hradbami, tento komplex jádra hradu byl doplněn nižší vnější (obvodovou) zdí a hlubokým příkopem, na jižní straně se nacházelo opevněné předhradí, kde bylo sídlo velitele pevnosti a také hospodářské budovy sloužící jako sklady zásob. Bastilla plnila až do 17. století výrazně vojenské účely, k ovládnutí Paříže bylo nutno dobýt Bastillu, protože jinak rozsáhlý pevnostní komplex zajišťoval dostatečný prostor k úkrytu silné vojenské posádky. V této době byla Bastilla používána jako státní vězení jen velmi výjimečně, teprve za vlády Ludvíka XIV. (1643-1715) se Bastilla stala pravidelným státním vězením. Právě období panování Ludvíka XIV., v době neomezené královské moci, v době častých dvorských intrik a afér získala Bastilla svou tajuplně hrůzostrašnou pověst, ačkoliv státních vězení podobného typu existovalo na území tehdejší Francie větší množství do historických románů a širšího povědomí se dostala především pařížská Bastilla. Na základě zatykačů vydaných přímo králem (velký vliv měl pochopitelně i hlas ministrů typu kardinála Richelieu) tzv. lettres de cachet bylo možné zmizet v tomto typu vězení bez jakéhokoliv soudního procesu. Životní podmínky vězňů se značně lišily, nejhorší pověst měly podzemní kobky (cachots) a také kobky hned pod střechou (calottes), většina vězňů se ovšem těšila mnohem lepším podmínkám, zejména v porovnání s hrůzami, které vládly v Bicetre (jiné vězení). Paradoxem dějin je fakt, že tuto funkci v době vlády Ludvíka XVI., tj. již dvacet pět let před začátkem Velké francouzské revoluce přestala víceméně plnit, v době před červencovým povstáním byla dokonce vnější dvorana přístupná veřejnosti. Obraz Bastilly 18.století ve smyslu děsivého vězení je tedy spíše obrazem literárním, než skutečností. Dobytím Bastilly 14.7.1789 bylo osvobozeno sedm vězňů a ani jeden nebyl vězněn z důvodů politických (čtyři byli padělatelé odsouzení v právoplatném soudním procesu, dva byli blázni a brzy opět skončili ve vězení-blázinci a posledním byl hrabě de Solages, který stejně jako hrabě de Sade skončil ve vězení za uvolněnost mravů na přání své rodiny), ostatně primárním důvodem útoku na Bastillu podobně jako krátce před tím na Invalidovnu, byla snaha získat zbraně a střelný prach. Dobytí Bastilly také nebylo žádným výrazným aktem vojenským, po krátkém odporu se velitel pevnosti (správce – gouverneur) Bernard-René de Launay rozhodl pevnost vzdát (pevnost měla skromné zásoby potravin a žádný samostatný přívod vody, posádku tvořili především penzionovaní veteráni) za podmínky volného odchodu posádky, což mu bylo přislíbeno, ale obránci pevnosti byli nakonec zmasakrováni. Vznik legendy o dobytí Bastilly a její přerod až do symbolu národní ideologie republikánské Franci, lze uvádět jako příklad ideologické práce s historickými fakty a způsob vytváření státní ideologie a státní identity. Prvním schopným obchodníkem s mýtem Bastilly byl Pierré-Francois Palloy, který skutečnou Bastillu boural a její ideologizovanou podobu následně prodával a vyvážel do všech koutů Francie. Občanská společnost, republikánské zřízení a parlamentarismus či liberalismus by jistě příliš neocenily zrod formou krvavého masakru na základě porušení čestného slova, v tomto ohledu je jistě zajímavé studovat ohlas tvorby této ideologie za Lamanšským průlivem v dílech anglických filozofů a politiků zabývajících se státním zřízením a politickou filozofií obecně. Již v roce 1789 byla Bastilla jako symbol královské moci a zvůle zbořena, ze zdiva byly vyráběny miniaturní Bastilly a prodávány jako suvenýr. Na místě původní Bastilly se nyní nachází náměstí „la place de la Bastille“, po roce 1830 zde byl postaven bronzový sloup, na jehož vrcholu je umístěn pozlacená socha symbolizující svobodu.

inkvizícia

INKVIZÍCIA

Mnohí,ktorí považujú inkvizíciu,ako najpichľavejšiu výčitku voči Cirkvi vlastne ani nevedia v čom spočívala.Okrem skromných údajov zo školských učebníc a encyklopédii,rádový čitateľ toho veľa nevie.A práve to umožnilo,že slovo inkvizícia sa stalo prázdnou,ale silnou frázou,heslom,zbraňou,ktorou nepriatelia Cirkvi útočia na veriacich,aby ich podcenili,odzbrojili a vzbudili v nich komplex viny.

Tento dôvod nevedomosti šikovne využili protikresťanské kruhy i jednotlivci.Spomeniem hnutie slobodomurárov a voľnomyšlienkárov vo Francúzku v období osvietenstva.Patria tu mená,ako F.M Voltaire,Nietze.A v neposlednom rade ateizmus propagovaný komunizmom.

Na to,aby sme pochopili podstatu inkvizície,jej vznik a jej potrebu,treba poznať spoločenské pomery stredoveku: Cirkev a štát tvorili 2 veľké bloky,ktoré niekedy kráčali spolu,inokedy proti sebe s prevahou jednej,alebo druhej strany v určitom čase a v určitej krajine.Totiž Európa stredoveku bola silne kresťanská.Na utvorenie predstavy môžeme povedať,že ateistov-tých,čo neverili v Boha sme vo vtedajšej Európe mohli počítať na 10tky.Náboženstvo bolo samozrejmosťou,ako keď dýchame pre stredovekého človeka; počnúc chudobnými roľníkmi ,až po kráľov a cisárov.Bohatí králi a šľachta sa chceli zavďačiť Cirkvi za tú,či onú službu tak,ako je to dnes.Tu niekto daroval farárovi pole,tam zrno a Cirkev bohatla až tak,že sa váhy pomali začali prevažovať.To začalo byť do očí chamtivej šľachte a tak sa stalo,že zasa na druhej starne si chcel niekto naplniť mešec.Čoraz častejšie sa stávalo,že do duchovného stavu vstupovali ľudia kôli majetkom Cirkvi.Kupovali si hodnosti a svätenia,čomu sa hovorí symónia.Tomuto tlaku zo sveta sa Cirkev ťažko bránila,lebo chtiac-nechtiac bola spojencom svetskej moci.Mnohé krajiny mali zákony,že musia ochraňovať Cirkev a tak i Cirkev,ak si chcela udržať priateľstvo , musela robiť kompromisy.Samozrejme,že sa takýto vzťah nevyvynul za niekoľko rokov,ale bol to proces niekoľkých storočí.Preto môžeme povedať,že pohoršenie,ktoré dala Cirkev v 10.st. nepochádza z vnútra Cirkvi,ale sa jej z vonku nanútilo.Dôkazom toho sú 9 pápeži,ktorí boli zavraždení,alebo uveznení a tak zahynuli.Preto začala Cirkev tzv. boj o investitúru-aby sa svetskí panovníci nestarali do duchovných vecí.Tento boj a toto napätie trvalo až do 18 st. S rôznou dynamikou.

V tomto búrlivom čase mnohí videli náboženskú ľahostajnosť a chceli žiť nanovo prísne svoj život.Vznikali mnohé mníšske rády;ženské i mužské,ktoré svojim životom vydávali svedectvo a nesúhlas voči vtedajším spoločenským pomerom v Cirkvi i vo svete.Zachovávali však pravú vieru a náuku Cirkvi.Bolo zrejmé,že Cirkev potrebuje reformu,ktorú realizovali napr.sv.František z Assisi,sv.Dominik,sv.Bernard…

Lenže prišli iní,ktorí vyhlasovali mravnú reformu,ale sa odvrátili od učenia Církvi. Dokonca niektorí hlásali opovrhnutie Cirkvou a nenávisť voči nej.Boli takí,ktorí sa vyhlasovali za mesiašov a podobne.Vznikali nebezpečné sekty,ktoré jednak učili bludy,jednak rozvracali pokoj v krajinách kde vznikli,alebo sa usadili.Jednou z najvýznamnejších sekt boli katari, nem. Ketzer –kacír.Táto sekta svojim učením už nemala spoločné s kresťanstvom takmer nič.Pre spoločnosť predstavovala veľké nebezpečenstvo aj preto,lebo zasahovali do politiky a miešali sa do rôznych inštitúcii aj násilne a tu už bolo treba zasiahnuť.Niekde na tomto mieste možno hľadať vznik inkvizície.Prvý krát sa uznala procedúra cirkevného vyšetrovania v r.1163 (Tours)Podozriví uznaní za heretikov mali byť vydaní svetskej moci s následnou konfiškáciou majetku.Cirkev sa snažila nenásilne odvrácať heretikov od bludu,čoho dôkazom je aj vznik rehoľe dominikánov,ktorí boli poslaní pápežom brázdiť kraj za krajom a presviedčaním a kázaním obracať bludárov.To bol prvý boj Cirkvi proti kacírom!

V tom čase boli tresty za rôzne priestupky omnoho prísnejšie:napr.krádež sa trestala odťatím rúk,falšovanie peňazí sa trestalo smrťou,rozšíril sa názor,že aj falšovanie viery sa má trestať smrťou.Keďže svetský súd úzko spolupracoval s inkvizíciou,ktorej výkonný orgán bol pravé svetské moc,ľahko si môžeme predstaviť,že trest smrti prenikol aj tu.V r.1231 pápež Gregor IX. Spojil pápežské nariadenia s cisárskymi konštitúciami o trestaní heretikov-teda prijal trest smrti upálením.Verejnosť vtedy nepovažovala tento trest za taký krutý,ako považujeme my,lebo vo svetských súdoch to bola bežná prax v rátane mučenia.Mnoho pápežov a koncilov zakazovalo terst smrti a mučenie,ale svetská moc si presadila svoje.Potom sa to praktizovalo len vo výnimočných prípadoch:

Z 256 súdnych procesov bolo mučených iba 18ľudí.

Z 184 procesov bolo mučených iba 21 ľudí.

Svetská moc žiadala Cirkev,aby ustanovila inštitúciu, ktorá bude súdiť heretikov. Ľudia boli totiž sami bez súdu schopní vykonať najvyšší trest: Keď sa na sneme v Osissonse radili kniežatá a duchovní,ako majú postupovať proti kacírom,ľud vtrhol do väzenia a kacírov upálil,lebo sa bál prílišnej miernosti duchovných.Kráľ Róbert II.dal už v r. 1022 na nátlak ľudu upáliť 13 heretikov.Tak zahynulo pred vznikom inkvizície veľa ľudí,alebo boli odsúdení svetským súdom bez vyšetrovania.Aby Cirkev zabránila lynčovaniu,prijala teda podnet svetskej moci a ustanovila vtedy najvznešenejšiu inštitúciu:INKVIZÍCIA.(inkvirere-vyhľadávať) Inkvizičný súd bol prevratný v tej dobe,lebo garantoval človeku väščie práva,ako svetský súd.Nemcký cirkevný historik Hubert Wolf dokázal,že rímska inkvizícia pracovala aj s lekárskymi posudkami.Pri sporných osobách to bola poľahčujúca okolnosť-ak sa obvinenému dokázali tzv.psychosomatické poruchy,v takom prípade vinník nebol potrestaný.

Inkvizícia mala vyhľadávať heretikov a obžalovaných súdiť podľa prepísaných pravidiel.Inkvizíčná procedúra bola veľmi zložitá.Podozrenie,udanie,alebo aj fáma stačili inkvizítorovi na predvolanie.Inkvizítor podliehal priamo pápežovi.Svoj súd bol povinný začínať rozsiahlým vyšetrovaním.Po predvolaní osoby nasledoval výsluch v prítomnosti 2 svedkov.Od začiatku procesu sa viedol protokol o vyšetrovaní.Vina obvineného bola uznaná priznaním,alebo svedectvom dôverihdných osôb,pričom nesmeli byť nepriatelia obvineného a ich mená boli utajené z dôvodu pomsty súdeného.Ak obžalovaný nechcel vypovedať,dali ho do vezenia.Ak obžalovaný trval na popieraní svojej viny,bol vydaný na mučenie(škripec,žeravé uhlíky,čižma),pričom mu nesmeli ostať trvalé následky.Ak sa osoba priznala a zriekla bludu,bola odsúdená na vykonávanie kajúcich skutkov a pritom mala nosiť červené,alebo žlté pruhy na odeve.Ak odsúdený po výpovedi nesúhlasil s rozsudkom,mohol sa odvolať na pápeža.Známe sú totiž prípady,že pápeži zneplatňovali rozsudky inkvizítorov.Napr.pápež Inocent VIII. Zneplatnil počas jedného roka okolo 200 rozsudkov.Ak sa ale preukázala nevina,žalobcom sa ušiel taký trest,ako obžalovanému,keby bol vinný.Ak odsúdený,ktorý sa zriekol svojich bludov a potom do nich upadol znova,bol vydaný svetskej moci,ako nenapraviteľný recidivista.Vinník bol potrestaný za urážku civilného práva.Vtedy bolo hlboko zakorenené presvedčenie,že heréza je vzbura proti svetskej moci i proti náboženstvu.Príčinou vzniku inkvizície preto nebolo to,že niekto zastáva iné názory,ale skutočnosť,že boli namierené proti spoločnosti.Náboženský problém sa takto menil na politický.

Španielska inkvizícia bol spočiatku skôr rasový,ako náboženský problém.V Španielsku žilo veľa židov a moslimov.Kráľ vidal nariadenie: buď sa dajú pokrstiť,alebo nech opustia Španielsko.Veľa židov sa dalo krstiť,ale neboli naozaj kresťanmi.Dokonca bolo mnoho kňazov,ktorí boli veriaci len naoko.Stávali sa biskupmi a Cirkev sa bála ich vplyvu.Navyše sa španielsky inkvizítorí dostali pod nadvládu kráľa,takže môžeme povedať,že španielska inkvizícia,ktorá bola najkrutejšia a j naväčším počtom,obetí bola politicky zmanipulovaná.

Čo sa týka upaľovania čarodejníc,to sa dialo hlavne v Nemecku.Tam protestanské cirkvi väščinou upaľovali čarodejnice.Je známe,že Martin Luther bol veľký prenasledovateľ bosoriek i bosorákov.Nemá teda katolícka Cirkev na tomto až takú vinu.

Je ťažké v skratke napísať problém inkvizície tak,aby sme ho pochopili.Je sice pravdou,že sa v poslednom čase zistil oveľa meší počet obetí inkvizície,ako sa predpokladalo,ale to však neoslobodzuje Cirkevnú autoritu od zodpovednosti za inkvizičné konanie.Stredovekú inkvizíciu treba odmietnuť vo svetle večných zásad náboženstva – milosrdenstva a lásky !!!

Za 300 rokov inkvizície zomrelo 60-80 tis. Ľudí,z toho bosoriek 5-6 tisíc.Pred tým sa hovorilo o 9 miliónoch.Tieto fakty sa dokázali ako nepodložené.

Matej Korvín

Matej Korvín

pochádzal z rodu Huňadyovcov. Jeho otec Ján Huňady bol najbohatším veľmožom v Uhorsku.

Za jeho vlády došlo k ekonomickému a kultúrnemu rozkvetu Uhorska. Bojoval s Jiřím z Poděbrad a Fridrichom III. Dobyl Sliezsko, Lužice a Moravu a dal sa tam korunovať za českého kráľa (ako protikráľ). Dobyl aj Dolné Rakúsko a svojim sídlom urobil Viedeň.

V Bratislave založil roku 1465 Universitas Istropolitana a v Pešti roku 1480 takisto univerzitu.

Za svoju prvoradú úlohu považoval likvidáciu bratríckych skupín na Slovensku. V máji 1458 pri Blatnom Potoku porazili kráľovské vojská bratríkov. Posledný bratrícky tábor zničili v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch. Vodcu bratríkov Švehlu a ďaľších kapitánov dal popraviť. Radových vojakov prijal do svojho „čierneho vojska“ ako žoldnierov. Vojsko tvorili bývalí Jiskrovi a bratrícki bojovníci, približne 20 000 až 30 000 mužov. Po likvidácii vnútorného nepriateľa podnikol tri výpravy proti Osmanskej ríši, v ktorých dosiahol iba čiastočné úspechy.

K rozvoju vzdelanosti počas jeho vlády výrazne prispela jeho manželka Beatrix Aragónska, dcéra neapolského kráľa. Manželia boli veľmi vzdelaní a vzdelanosť aj podporovali. Do krajiny pozývali zahraničných, najmä talianskych umelcov, staviteľov a učencov.

Do uhorského kráľovstva za vlády Mateja Korvína prenikali myšlienky humanizmu a renesancie. Z domácich učencov bol známy Vavrinec Koch z Krompách. Vybudovali slávnu knižnicu Bibliotéku Corvinianu (preklady antických diel), ktorá bola postavená v renesančnom slohu v Budíne.

Krištof Kolumbus

Krištof Kolumbus (1451- 1506)

Bol Talian, narodil sa v Námornoobchodnej Janovskej republike v roku 1451. Krištof spolu s bratmi pracoval v otcovom obchode a popri tom sa naučil čítať a písať.

Nechcel však život stráviť v rodinnom obchode, lákalo ho more. Na more sa dostal už ako štrnásťročný. Od roku 1476 žil Kolumbus v Lisabone, v Portugalsku. Podnikal dlhšie plavby po Atlantiku:

na Island, na ostrov Madieru, kde sa oženil. Kolumbus študoval zemepisné a cestopisné diela. Nadobudol presvedčenie, že do Ázie sa dá dostať plavbou cez Atlantik.

V roku 1485 odišiel do Španielska, kde neúnavne sedem rokov predkladal svoj návrh.

Zdalo sa mu ako zázrak, keď ho po odchode od dvora v roku 1492 povolali naspäť a konečne dostal príležitosť uskutočniť svoj plán.

Malá flotila, na ktorej v roku 1492 vyplával na Atlantickú cestu, mala dve malé lode Pinta a Nina a väčšiu zásobovaciu loď Santa Maria. 3. augusta 1492 na svitaní vyplával Kolumbus z Palosu. Posádky nemali dokopy viac ako sto mužov. Po doplnení zásob na Kanárskych ostrovoch sa tri malé lode vydali do neznáma. Aby Kolumbus predišiel vzbure, klamal, viedol dva lodné denníky: jeden pre seba, druhý pre posádku. Obával sa, že bez zázraku sa plavba skončí vzburou alebo neúspechom a potom 37 dní po vyplávaní z Kanárskych ostrovov, sa v piatok 12.októbra 1492 o druhej hodine ráno pred Kolumbovou flotilou objavili nízke útesy ostrova. Keď sa Kolumbus vylodil na ostrove, vztýčil španielsku zástavu a vyhlásil ho za vlastníctvo kráľa Ferdinanda.

Krištof Kolumbus objavil nový svetadiel, ale sám o tom nevedel. Domnieval sa, že jeho výprava objavila novú cestu do Indie. Na svojej prvej ceste sa plavil na španielskych karavelách Santa Maria, Nina a Pinta. Sochy Krištofa Kolumba zdobia mnohé námestia. Jeden z monumentov stojí v Španielsku v Barcelone.Po mnohých výpravách umrel takmer slepý v r. 1506.

J.W. Goethe

Johann Wolfgang Goethe (28. srpna 1749, Frankfurt nad Mohanem – 22. března 1832, Výmar) byl německý básník, prozaik, dramatik a politik.

Vystudoval práva a přírodní vědy (učinil několik objevů, které popsal ve svých dílech). Působil jako právník, později byl dvorním radou a ministrem státní správy.

Jako mladý se seznámil s Herderem, toto přátelství a zájem o magii (byl člen zednářské lóže) velmi ovlivnilo jeho tvorbu. Byl v čele skupiny Sturm und Drang (Bouře a vzdor), která měla vzdorovat tehdejší civilizaci a odstranit faleš. Vzorem jim byl William Shakespeare.

Goethe hodně cestoval, seznámil se s antikou, pokládal ji za vrchol kultury, navštívil i Řecko, které považoval za nedostižný vzor.

Zajímavostí je, že měl poměrně silný vztah k Čechám a k Mariánským Lázním, zde se také seznámil se svou životní láskou (byl již velmi starý a ona byla velmi mladá) Ulrikou von Levetzow. Sbíral také minerály, které pak daroval českému Národnímu muzeu.

Od roku 1775 žil ve Výmaru, kde je i pohřben.

Již během svého života se stal velmi uznávaným autorem.

Jimmy Somerville

Jimmy Somerville

Keby sa mal zostaviť rebríček spevákov, ktorí sa najviac zaslúžili o zviditeľnenie gejov v spoločnosti, na jednom z prvých miest by figuroval Jimmy Somerville. Tento nenápadný rodák zo škótskeho Glasgowa (22.6.1961) s nenapodobiteľným falzetovým hlasom sa nikdy netajil so svojou orientáciou, dokonca o nej mnohokrát spieval.

Kariéru odštartoval v roku 1984 ako člen tria Bronski Beat. Skupinu okrem neho tvorili Steve Bronski a Larry Steinbachek, inovátori elektronickej hudby, ktorí sa rozhodli zviesť sa na modernej syntetizátorovej vlne podľa vzoru Depeche Mode alebo Duran Duran. Už ich prvý singel zaznamenal veľký úspech. Skladba Smalltown Boy (Malomestský chalan) sa dostala na 3. miesto britského rebríčka. Pieseň je príbehom osamelosti vidieckeho geja, ktorý túži po tom, čo ostatní - po láske.

"Odchádzaš ráno,

všetko bohatstvo ti skryl čierny kufrík malý.

Sám na peróne, dážď a vietor na posmutnenej tvári.

Mama nikdy nepochopí, prečo musíš ísť.

Ale lásku, ktorú hľadáš, doma nenájdeš.

Odstrčený a zosmiešnený, večný samotár.

Hovorilo o tebe celé mesto.

Čím viac ťa chceli rozplakať, tým menej si sa dal.

Slzy si mal pre seba, pre nich nie."

Ide o veľavravný text, v ktorom nie je explicitná zmienka o homosexualite. Tá je markantná v sprievodnom videoklipe. Jimmy v ňom hrá chalana, ktorý sa na plavárni zapozerá do vyšportovaného mladíka. Skúsi ho aj osloviť, ale ten si už medzitým všimol jeho pohľady a zavolá miestnu partiu, ktorá Jimmyho zmláti. Nasleduje policajné zatknutie a hlavný hrdina musí ísť s pravdou von pred rodičmi. Po slzách a kriku odchádza na vlak. Otec mu dá na cestu peniaze, odmietne mu však podať ruku.

Z jediného albumu skupiny Bronski Beat, ktorý vyšiel pod názvom Age of Consent (Vek súhlasu), vyšli ešte dva single - Why? (Prečo?) a Ain´t Necessarily So (Nemusí to tak byť). Prvý z nich je otvoreným protestom proti homofóbii:

"Pohŕdanie v tvojich očiach, keď bozkávam jeho pery.

Klamem, zapieram, krv na tvojej pästi.

Povedz mi prečo."

O niečo menej si úspešne v rebríčkoch počínala druhá skladba. Ain´t Necessarily So spochybnila niektoré časti Biblie, kvôli čomu si skupina vyslúžila mnoho negatívnych reakcií. Posledným počinom skupiny bola koververzia eroticky podfarbenej skladby I Feel Love (Som zamilovaný) z repertoáru Donny Summer, ktorú Somerville ju naspieval s Marcom Almondom (známy je hitom Tainted Love).

Krátko na to Jimmy skupinu opúšťa, aby nadviazal spoluprácu s klávesistom Richardom Colesom. Spočiatku si dajú meno The Committees, po zistení, že tento názov používa už iná hudobná formácia, rozhodnú sa na počesť francúzskych revolucionárov z roku 1871 pre meno The Communards. Ich hudobný prejav nemá ďaleko od Bronski Beat, pre ktorý je charakteristický Jimmyho falzetov spev. V roku 1986 vydávajú tanečne ladený hit Don´t Leave Me This Way (Neopúšťaj ma takto), ktorú pôvodne spievala Thelma Houston. Skladba viedla 4 týždne britský rebríček a stala sa najpredávanejším singlom roka (750 000 ks). Ďalšia skladba, ktorú prespieval Jimmy po ženskej interpretke bez toho, aby menil rody, bola Never Can Say Goodbye, Boy (Nikdy ti nedokážem dať zbohom, chlapče). Textovo zaujímavá je skladba Disenchanted (Rozčarovaný), v ktorej sa dáva homosexualita do súvisu s literárny hnutím Rozhnevaných mladých mužov, ako i There´s More To Love Than Boy Meets Girl (Iná láska ako medzi chlapcom a dievčaťom). Pieseň For A Friend (Pre priateľa) z roku 1988 je posledným počinom skupiny. Ide o spomienku na Colesovho a Somervillovho spoločného priateľa Marka Ashtona, ktorý zomrel na AIDS.

O rok neskôr odštartoval Jimmy sólovú kariéru hitmi You Make Me Feel (Mighty Real) (S tebou sa cítim neuveriteľne skutočne) a Comment Te Dire Adieu. Ďalším hitom na albume Read My Lips (Čítaj mi z pier) bola koververzia To Love Somebody (Milovať niekoho) od Bee Gees. Titulná skladba Read My Lips pôsobí ako hymna gejského hnutia:

"Sme tu a vieme si zastať svoje miesto.

Ich reči nami nepohnú.

Zakričíme čo najhlasnejšie, zakričíme svoje požiadavky.

Čítaj mi z pier a tie ti povedia: čo je veľa, je veľa.

Žiaden liek nám nepomôže, ani rozhrešenie.

Treba hrdo bojovať za lásku.

Za právo žiť a zomrieť dôstojne."

V 90. rokoch opustil Jimmy Britániu a usadil sa v San Franciscu. V USA nebol zďaleka taký populárny ako doma (najlepšie umiestnenie v hitparáde - 40. miesto). O to ťažšie bolo získať si tam popularitu, a zároveň ju doma nestratiť, čo sa mu ani nepodarilo.

V roku 1995 naspieval textovo veľmi zaujímavý album Dare To Love (Odvaha milovať), z ktorého úvodná skladba Heartbeat (Tlkot srdca) bola jediná, ktorej sa podarilo výraznejšie presadiť v hitparádach. V titulnej skladbe z albumu Dare to Love, ako i v Alright (V poriadku) Somerville posunul svoje texty do jasnejších obrazov. V nich už nejde o opusteného mladíka, ktorému svet ubližuje, ale o priame vyjadrenie vášnivého sexu medzi dvomi mužmi a homosexuálnych pocitov dospievajúcich.

V roku 1999 uzrel svetlo sveta zatiaľ posledný Jimmyho album Manage The Damage (Zvládni škodu), pokus o hudobný experiment v štýle techno. V textoch nie je ani zmienky o gejoch, dokonca sa tu spomínajú ženy. Album neuspel aj kvôli slabej propagácii, ale aj kvôli chýbajúcemu hitu, ktorý by podporil jeho predajnosť. A tak Jimmyho môžeme počuť na diskotékach oldies, zameraných na hudbu 80. rokov. V povedomí gejov ostáva zapísaný ako malomestský chalan, ktorý si svoje pocity nechal pre seba.

Rolling Stones

Rolling Stones

Jadro tejto briskej skupiny predstavujú Mick Jagger (spev) a Keith Richard (gitara, spev), ktorí po rôznych zmenách v obsadení skupiny pôsobia v Rolling Stones dodnes. Skupina bola protipólom Beatles svojím drsným prejavom, tvrdším hudobným ponímaním. Od začiatku sa s ich hudbou spájalo rebelantstvo - protest proti spoločnosti so zaužívanými normami správania. Charakteristická výbušnosť sa prejavovala aj v ich textoch - trpkosti života, sexuálne narážky, pocit osamelosti a odcudzenia. Medzi ich najúspešnejšie piesne patrili Little Red Rooster, I Can't Get No Satisfaction, Lady Jane, Under My Tumb. Ich platňa s názvom Get Your-Ya-Ya's Out získala ocenenie v roku 1970. Je zaujímavé, že britská skupina Rolling Stones mala väčšiu odozvu v USA ako doma. Ich prínosom v rocku je to, že do popredia nevstupuje spevák-sólista (ako napr. Elvis Presley), ale dôraz je na celej skupine, na príspevku každého jej člena. Ich koncerty boli sprevádzané výtržnosťami, senzáciami - na jednom z nich (Altamont, 1969) došlo k ubodaniu černocha, ktorí sa chcel ako nadšený fanúšik dostať bližšie k svojim idolom. Šokujúcou bola i správa o zatknutí M.Jaggera, K.Richarda a gitaristu Briana Jonesa (1967) pre užívanie drog. Táto udalosť znamenala krízu v ich práci; došlo takmer k rozpadu skupiny. Ako jedna z mála však vydržala a v r.1990 sme mohli byť svedkami koncertu Rolling Stones i u nás.

V 60.rokoch predstavovala tvorba Rolling Stones vytváranie typických rockových prvkov v rytme, výraze, inštrumentálnom obsadení (spev, sólová a sprievodná gitara, basgitara, bicie), v spôsobe spevu (rôzne deformácie vokálu od pekne zafarbeného hlasu cez chrapot, hrdelný hlas až po výkriky), v gitarových sólach dotvárajúcich formu skladieb. Rolling Stones dali podnet pre vznik hard rockovej línie rocku.

Jonathan Davis

Meno: Jonathan Davis

Nastroj: spev, dudy

Prezyvka: HIV

Datum narodenia: 18. ledna 1971

Stav: rozvedeny

Rodina:

:: nevlastni brat Mark Chavez (frontman Adema)

:: otec Rick Davis

:: sestra Alyssa Davis

:: syn Nathan Houseman Davis (18.10.95)

:: ex-manzelka Renee Davis

Jonathan sa narodil v Bakersfielde, California 18. ledna 1971, kde tiez vyrastal. Jeho brat Mark o Bakersfielde hovori: "tu sa neda robit nic ineho ako chlastat ".

V sestnastich rokoch sa stal asistenton ohladavaca mrtvol v okrese Kern. Studoval patologiu na skole v San Francisku. V praci videl obete autonehod, samovrazd a sexualneho zneuzivania - i na ludoch, ktorcyh poznal, alebo s ktorymi este den predtym hovoril. Z tohoto mal Jon post-traumaticky stres a dodnes ma nocne mory, o jednej z nich je piesen z Follow The Leader, nazvana Pretty. Je o mladej obeti incestu.

Svoju prezyvku "HIV" si vysluzil v skole, kde na neho tiez volali "buziku". Bol mimo kolektivu, pretoze sa inak obliekal, mal vtedy za vzor Duran Duran. Jonathan nema AIDS ani virus HIV.

Reclaim My Place... "Toto je pesnicka o tom, ako som si myslel, ze ked budem hviezda, tak uz ma nikto nebude sikanovat, ale kapela mi aj tak hovori buziku. Kazdy si mysli, ze som cudny. Mozno som cudny, ale nie teply". Ked pobudnete s Jonathanom nejaku chvilu, stanete sa tercom narazok na teplouše a uslysite o nich spusta vtipku. To, jak sa k Jonathanovi chovali ostatni prerastlo v sexualnu dezorientaciu. Jedna jeho piesen, Faget, je o tom, ako travil cas ako fanusik Duran Duran - mal makeup a poflakoval sa po gay-baroch. "Cely moj život si ludia mysli, ze som teply," hovori Davis, "tak si z toho aspon robim srandu."

Napis "HIV" si nechal vytetovat na lavu ruku ako varovanie. "Toto tetovanie mi mohlo zachranit zivot. Urcite poznate situacie, ked vas prepadnu pudy a nizke potreby... Ja sa pozriem na tetovanie a okamzite si uvedomim, ako ten virus riadi a ze ho moze mat ktokolvek" hovori o nom.

Na pravej ruke ma tetovanie sialeneho biskupa, ako mu trha kozu. "Je to symbol zverstva, ktore pacha cirkev. Trha mu kozu, aby odhalil Jezisa. Je to tiez symbol toho, ako je cirkev na prachy. Som ateista kvoli srackam ako televangilism. Myslite, ze vsetky tie prachy skutocne dostane charita?"

Predtym, ako sa dostal do KoRn spieval Jonathan v kapele "Sex Art". V tejto kapele si ho tiez všimli Munky s Headom. Chceli si ho vyskusat, aby by im spieval v ich vtedajsej kapele "LAPD". Jonathan: "Najprv sa mi do toho nechcelo. Isiel som za psychologickou a ta mi povedala, ze bych som musel byt hlupy, aby som to neurobil. A tak vznikli KoRn."

Alvar Aalto

Hugo Alvar Henrik Aalto (* 3. február 1898, Kuortane, Fínsko – † 11. máj 1976, Helsinki, Fínsko) bol fínsky architekt a urbanista, predstaviteľ neoklasicizmu.

Vo Fínsku je autorom početných obytných budov, škôl, divadla, sanatória i nábytku. K jeho najznámejším dielam patrí kongresové centrum Finlandia v Helsinkách. Zomrel 11. mája 1976 v Helsinkách. Má veľa žiakov a nasledovníkov. Popri architektúre dosiahol celosvetové uznanie aj nápaditý fínsky dizajn. Bol architektom času a priestoru, ktorý si našiel vlastnú koncepciu navrhovania a výraz. Z doktrín funkcionalizmu si vybral to, čo potreboval. Jednou z centrálnych tém v jeho myslení bola úzka spojitosť medzi bývaním a prírodou. Bolo jednoduché potom pridať aj prvky, na ktoré funkcionalizmus kládol dôraz - hygiena, zdravie, svetlo. Vždy sa snažil uchovať si slobodu pri riešení hlavných funkcií a výrazu, umiestnenia budov a ich architektúry.

V tridsiatych rokoch vo Fínsku spôsobil doslova designovú revolúciu. Tento rok uplynulo presne sedemdesiat rokov od vzniku slávnej vázy Savoy. Túto ikonu škandinávskeho designu navrhol práve Alvar Aalto.

Architekt a dizajnér Alvar Aalto začal spolu s manželkou Aino experimentovať s ohýbaním dreva vo firme Korhonen v Turku. Prirodzenú pružnosť preglejky využil pri tvorbe kresla Paimio, ktoré získalo ceny na mnohých medzinárodných súťažiach. Aaltovi sa podarilo preglejku ohýbať nielen v dvoch, ale dokonca v troch smeroch. Túto metódu patentovali v roku 1933.

čokoláda

Čokoláda

je jedna z najpopulárnejších sladkostí na svete.

Slovo čokoláda má pôvod v jazyku Nahuatlov, pôvodných obyvateľov stredného Mexika.

Je vyrábaná zo zrniek tropického kakaového stromu Theobroma cacao. Výsledný produkt je známy ako „čokoláda“ (intenzívne ochutená horká potravina). Tento produkt je v mnohých krajinách známy ako kakao. V americkom čokoládovom priemysle je kakao definované ako sušina kakaových zŕn, kakaové maslo je definované ako tukový komponent, a čokoláda je kombinácou sušiny a tuku. Tá je obvykle osladená cukrom a inými prísadami a spracovaná do čokoládových tabuliek (jadro ktorých je tiež označované ako čokoláda), alebo do nápoja (zvaného kakao alebo horká čokoláda).

Pri výrobe čokolády sa využívajú hlavne tri typy zŕn. Najviac cenené, vzácne a najdrahšie sú zrná Criollo, pochádzajúce z bývalých Mayských oblastí (Mexiko a stredná Amerika).Iba 10% z čokolády sa vyrába zo zŕn Criollo, ktoré sú menej horké a viacej aromatické oproti iným zrnám.

80% čokolády sa výraba z kakaových zŕn druhu Forastero. Stromy Forastero sú omnoho robustnejšie oproti stromom Criollo, čo sa prejaví na cene kakaových zŕn. Trinitario, hybrid zŕn Criollo a Forastero, sa používá vo zvýšných 10% čokolády.

Keď nie je čokoláda upravená do tvaru tabuliek alebo iných geometrických tvarov, často sa z nej formujú tvary figúriek (zvyčajne ľudí alebo zvierat) napr. zajaca alebo vajíčka ako Veľkonočná čokoláda, prípadne iné tvary na Vianoce, Sv. Mikuláša, prípadne deň Sv. Valentína. Čokoládová pusinka je ďalšia z obľúbených tvarov. Niekedy je čokoláda tvarovaná aj ako ruža.

Čokoláda sa často využíva ako hlavná zložka alebo prísada v potravinách ako je zmrzlina, koláče, keksy, buchty a iné dezerty.

Prado

MUSEO DEL PRADO

(ut-ne: 09:00-19:00; počas sviatkov 09:00-14:00; zavreté je iba na Nový rok, na Veľký piatok, 1. máj a na Vianoce; 3€ vstup a nedeľu zdarma; www.museoprado.mcu.es) je bez debaty madridskou turistickou atrakciou číslo jedna a zároveň je jednou z najstarších a najväčších umeleckých zbierok na svete.

Vznešená stavba bola v roku 1775 postavená pre účely prírodovedeckého múzea. Pre verejnosť bolo Prado otvorené až v roku 1819 a dnes je v ňom umiestnená obrovská zbierka umenia, ktorú v priebehu storočí nazhromaždil španielsky kráľovský dvor. Je tu viac ako sedem tisíc výtvarných diel z čoho 1500 je súčasťou stálej expozície. Od roku 2005 sa počet exponátov stálej expozície zväčšil na dvojnásobok.

Najväčším pokladom múzea je jeho zbierka vlámskych majstrov, predovšetkým takmer kompletná kolekcia Bosche a samozrejme tiež zbierka španielskeho výtvarného umenia, obzvlášť Velázqueze, Goyi a El Greka. Je tu i rozľahlé krídlo venované talianskej tvorbe (napríklad Tizian), ktorú obdivoval Karol V. a Filip II., obaja veľký mecenáši a zberatelia renesančného umenia. Ďalej vynikajúca zbierka vlámskych a holandských majstrov sedemnásteho storočia, za ktoré múzeum vďačí Filipovi IV.

Luxor

Luxor

V minulosti bol Luxor hlavným mestom Egypta. V súčasnosti je to menšie mesto, v ktorom žije približne 40 000 obyvateľov a nachádza sa 700 km južne od hlavného mesta Káhiry.

Luxor patrí medzi najkrajšie a najnavštevovanejšie miesta v celom Egypte. Nachádza sa tu najväčšie „dedinské” múzeum na svete s veľkým množstvom starovekých pamiatok. Najvýznamnejšou pamiatkou je chrám v Karnaku a luxorský chrám. Na západnom brehu Nílu sa nachádza Údolie kráľov s viac ako 60 objavenými hrobkami faraónov.

Chrám boha Amona v Luxore

Patrí k najväčším a najimpozantnejším v Egypte. Najväščí zážitok Vás čaká, ak ho navštívite pri večernom osvetlení. Faraón Amenhotep III. ho dal vybudovať priamo v meste na brehu Nílu. Bol určený pre božiu rodinu - boha Amona, jeho manželku Mut a syna Chonseva. Dominantou chrámu je aleja sfíng, ktorá predtým spájali luxorský chrám s karnackým. Pôvodne sa tu nachádzalo 6 kolosálnych sôch faraóna Ramsesa II., z ktorých sa zachovali iba dve. V areáli sa nachádza 24 m vysoký obelisk z ružovej žuly, ktorého brat stojí v Paríži na Place de le Concorde.Od vstupnej brány po zadnú stenu meria chrám takmer 260 m. Je pozoruhodný aj tým, že práve tu nachádzame symboly a znaky staroegyptského, islámskeho a kresťanského náboženstva.

Chrám boha Amona v Karnaku

Toto chrámové mesto boha Amona sa nachádza asi 1,5 km od Luxoru. Žiadne iné mesto v Egypte nepôsobí takým ohromujúcim a trvalým dojmom ako toto zoskupenie mohutných stien, obeliskov, stĺpov, sôch a zdobených kvádrov. Chrámy v Karnaku sa stavali, búrali a opäť reštaurovali viac než 2000 rokov. Sú zasvätené trom bohom -Amonovi, jeho manželke Mut a synovi Chonsovi. Chrám bol pôvodne prepojený kanálom s Nílom a neskôr s luxorským chrámom cestou, ktorá bola lemovaná sfingami. Stĺpová sieň najväščieho z chrámov má rozlohu asi 5.000 m2 /vošla by sa sem celá katedrála Notre Dame/ a je považovaná za jeden z divov starovekej architektúry.

Údolie kráľov a kráľovien

Na západnom brehu Nílu, v tieni horského hrebeňa týčiaceho sa nad krajinou, leží známa „ríša mŕtvych”. Kráľovské hrobky pochádzajú z obdobia od 18. do 20. dynastie. Takmer 500 rokov boli faraóni pochovávaní do hrobov vytesaných v skalách, ktorých steny doteraz zdobia nádherné reliéfy, posvätné hieroglyfické nápisy a pestrofarebné dobové maľby. V neďalekom údolí kráľovien sa nachádzajú hrobky kráľovien a kráľovských detí. Najvýznamnejšou pamiatkou tejto oblasti je zádušný chrám kráľovnej Hatšepsut a neďaleké Memnonové kolosy.

Angkor Vat

Najfantastickejší príklad hinduistickej architektúry nestojí v rodisku hinduizmu v Indii, ale v Kambodži. Tam vybudoval božský kráľ Súrjavarman II. v 12. storočí obrovský chrámový súbor Angkor Vat. Je zasvätený hinduistickému bohovi Višnovi a slúži súčasne ako svätyňa a ako pohrebisko Súrjavarmana samotného. Khmérsky vládcovia Kambodže, ktorí vládli od 9. do 15. storočia n. l. rozľahlému kráľovstvu, sa považovali za pozemské reinkarnácie boha Višnu. Angkor Vat bol akýmsi nebeským palácom, kde sa mohol duch kráľov zdržiavať. Chrám je obklopený pevnostnou priekopou. Geometrický pôdorys má enormné rozmery. Vonkajšia stena ohradzuje areál s rozlohou 1,95 štvorcových kilometrov. Návštevník vstupuje do chrámového komplexu hlavným portálom obvodovej steny a uvidí celý Angkor Vat, ktorý sa týči v rade po sebe nasledujúcich plošín. Srdce svätyne sa nachádza pod vežou vysokou vyše 61 metrov a dá sa k nej prísť ďalšími bránami, schodiskami a otvorenými nádvoriami. Je obklopené štyrmi nižšími vežami, ktoré predstavujú štyri ďalšie svätyne. Angkor Vat má bohatú výzdobu, ktorá kontrastuje s prísne geometrickým komplexom. Do kameňa sú vytesané živé scény z indickej mytológie. Bujní bohovia a bohyne sú vzájomne prepletení v erotických polohách. Na reliéfoch zaberajúcich stovky metrov sú zobrazené historické postavy z dejín Khmérov. Jednou z najznámejších a najčastejšie zobrazovaných skulptúr je Apsaras, tancujúca bohyňa Khmérov. Angkor Vat je neobyčajné stavebné dielo. Je prekvapujúce, ako boli stavebné materiály a priestor "skomponované" do tohoto geometrického komplexu. Pritom boli stavebné techniky obmedzené, pretože stavba oblúkov a kupolí bola ešte neznáma. Scény vytesané do kameňa pôsobia ako drevorezby. Pri celkovom pohľade na chrám sa tají dych.

Socha Ježiša Krista v Rio de Janeiro