Minulosť a prítomnosť - slovom a obrazom

Toalety a vodné splachovanie v antickom Ríme

V antickom Ríme existovala asi od roku 600 pred n. l. tzv. Cloaca Maxima, odvodňovací kanál 4 m vysoký, ktorý umožňoval aj inšpekčné plavby po člne a používanie splachovacích záchodov.

V tej dobe boli už aj verejné WC. Keď sa pri vykopávkach prvý raz narazilo na takéto staromódne zariadenia, myslelo sa, že sú to chrámy, keďže tieto miesta potreby boli veľmi prepychovo vybavené.

Cloaca Maxima je etruského pôvodu, mesto a okolie zbavili močiarov a postavili obrovský odvodňovací kanál, ktorý je dnes zabudovaný do modernej kanlizačnej siete.

Tiber / Tevere

Tiber

Iný názov: Tibera, Tevere.

Rieka v strednom Taliansku, najväčšia na Apeninskom polostrove. Pramení v Umbrických Apeninách. Preteká Rímom a ústi deltou do Tyrrhénskeho mora. Hlavné prítoky Nera a Paglia.

Dĺžka 405 km. Stredný prietok 260 m3.s-1. Je využívaná na zavodňovanie, splavná len na dolnom toku.

Rímske kúpele

RÍMSKE KÚPELE

V čase cisárstva malo každé rímske mesto verejné kúpele. Boli to veľké budovy, kde sa zmestili tisíce ľudí, ktorý tam mohli tráviť hodiny kúpaním vo vyhrievaných bazénoch alebo v pare v miestnosti nazývanej kaldárium. V tých časoch nepoznali mydlo, a tak nečistoty odstraňovali pomocou oleja, ktorým sa natreli a potom zoškrabali škrabkou. V kúpeľoch sa teplo udržiavalo pomocou pary vedenej rúrkami pod podlahou.

Rímske kúpele sa rozšírili všade, kam sa dostali rímske vojská, kde mali Rimania provincie. Pojem rímske kúpele sa používa dodnes.

limes romanus

:lol: toto bolo zložitejšie :)

LIMES ROMANUM

Gaius Iulius Caesar vytýčil hranicu rímskej ríše na toku Rýna. Práve tam narazili rímske légie na odpor neznámych germánskych kmeňov. Neskôr, za vlády císara Augusta, upevnili Rímania svoje hranice na Dunaji a západnú rýnsku hranicu sa pokúsili posunúť až k Labe. Ale bojovní Germáni kládli rozpínavým Rimanom taký odpor, že sa im za líniou riek Rýn - Dunaj nepodarilo usadiť natrvalo. Práve tu nechal cisár na ochranu kľudu rímskych občanov zbudovať val, ktorý dostal meno Limes Romanum.

Opevnená hranica (limes Romanum) prebiehala po pravom brehu Dunaja. Patril k nej aj vojenský tábor v Iži (Kelemantia) – najväčšia známa rímska stavba na Slovensku. Jedným z táborov bola Gerulata na území dnešných Rusoviec. Rímania zanechali aj pamiatku na skalnom brale hradu Trenčín (Laugarício, Leukaristos), originálny rímsky nápis II. pomocnej légie, ktorá tu mala na prelome rokov 179 –180 po Kristovi zimný tábor. Súčasťou obrannej línie Limes Romanum bol aj hrad Devín.

Hadriánov múr :)

:lol: :)

Hadrián alebo (po latinsky) Hadrianus, celým menom Publius Aelius Traianus Hadrianus (* 24. január, 76 - 10. júl, 138) v rokoch 117 až 138 rímsky cisár z Nervovsko-antoninovskej dynastie.

Napriek tomu, že bol vynikajúci vojvodca, snažil sa predísť väčším vojenským konfliktom. Bol uvážlivým štátnikom a rezignoval na snahy svojich predchodcov na ovládnutie Partskej ríše. Uvedomoval si, že udržovanie tohto územia by si vyžiadalo väčšie obete, ako by prinieslo úžitok. Arménii vrátil svoju formálnu samostatnosť z toho istého dôvodu. Väčší dôraz kládol na zabezpečenie hraníc. Na severných hraniciach Británie a na južných hraniciach provincie Afriky dal postaviť nový obranný val (Hadriánov val).

HADRIANOVA ZEĎ

V roce 122 našeho letopočtu se římský císař Publius Aelius Hadrianus vzhledem k neustálým nájezdům divokých kmenů rozhodl na severu provincie Británie vystavět obrannou zeď. Nesla jeho jméno a byla dlouhá osmdesát římských mil, což je sto sedmnáct kilometrů. Pro její vybudování bylo strategicky vybráno nejužší místo ostrova mezi Severním a Irským mořem. Východní část tvořila kamenná zeď vyšší než lidská postava, západní část byla provedena jako zatravněný zemní val. Dodatečnou ochranu před útoky nepřátel poskytoval systém opevňovacích příkopů a pevnůstky s vojenskou posádkou. Toto nejsevernější opevnění římské říše doplňovaly strážní věže s několikačlennou hlídkou.

rímsky legionár - légie

Rimania mali disciplinovanú armádu. Vojaci tiahli do boja väčšinou pešo. Všetci mali krátke meče a kopije zo železnými hrotmi. Telo si chránili nezvyčajným typom brnenia-drôtenou košeľou a koženou prilbou. Neskôr koženou tunikou a kovovou prilbou. V boji sa často chránili aj vytvorením korytnačky zo štítov. Rímska armáda sa delila na légie každá mala 5000 vojakov a velil im legát.

Legio II Adiutrix ("Pomocná") - tá, ktorá zanechala nápis na trenčianskom brale

Založená cisárom Nerom v roku 66 alebo 67 po Kr. u Misenumu pri zátoke Naples spoločne s Légiou I Adiutrix, obe boli zložené z námorníkov.

Légia bola oficiálne uznaná cisárom Vespasiánom. Známe pôsobiská légie boli u Lindumu (Lincoln) v Británii v roku 71 po Kr. a oblasť Dunaja v Germánii. V roku 87 prevelená do Moesie (Rumunsko) a neskôr do Aquincumu (Budapešť) v Pannonii.

Légia bola aktívna v Dáckych vojnách (101 - 102 po Kr.) a Parthskej (arabskej) kampani (162 - 166 po Kr.) pod velením spolucisára Marca Aurelia, Lucia Vera.

rímske légie

a skok naspäť do rímskej kultúry :lol:

Cicero

Marcus Tullius Cicero (* 106 pred Kr. – † 43 pred Kr.) bol starorímsky filozof, rečník, politický činiteľ. Hlavný predstaviteľ rímskeho eklekticizmu a tvorca latinskej filozofickej terminológie.

Cicero Marcus Tullius bol predovšetkým preslávený rečník - z jeho vyše 100 rečí sa zachovalo 58. Sú to nielen historické dokumenty, ale aj vynikajúce umelecké diela. Cicerove diela sa zvykli považovať za súčasť prvotných prameňov filozofie starovekého Grécka a Ríma. Cicero priblížil latinskému čitateľovi vo svojich prácach hlavné otázky a riešenia helenistickej filozofie.

dodnes sú platné mnohé jeho citáty:

Každý má byť spokojný s časom, ktorý mu je daný k životu. Krátky čas života je dosť dlhý na to, aby si žil dobre a čestne.

Tak ako je kôň zrodený k behu, vôl na oranie, pes na stopovanie zveri, tak je človek zrodený na dve veci, ako vraví Aristotéles: na rozmýšlanie a na jednanie.

Ani šediny, ani vrásky nedokážu na seba náhle strhnúť vážnosť, ale čestne prežitý život zožne nakoniec vážnosť ako svoj posledný plod.

Nech robíme čokolvek, má nám záležať na tom, čo robíme, nie na tom, či nás niekto vidí.

Život nemôže byť príjemný, ak nie je súčasne čestný.

Čo je sladšie, ako mať niekoho s kým máš odvahu hovoriť o všetkom tak, ako sám so sebou?

M. T. Cicero

a späť ku katastrofám : Herculaneum

Z Wikipédie

Herculaneum je antické mesto ležiace pod Vezuvom.

Pri erupcii v roku 79, keď sa Vezuv po dlhej dobe prebudil, bolo toto mesto zaliate bahnom, ktoré pochovalo takúto katastrofu neočakávajúce obyvateľstvo mesta. Nešťastie mesto postihlo pravdepodobne o deň neskôr ako Pompeje (25.8.) a bolo iného druhu ako tomu bolo v Pompejách: Herculaneum zasiahol lahár (bahnotok).

Ľudia z Herculanea sa tiež snažili pred bahnotokom utiecť. Nemálo ich kostier sa našlo na pobreží (môžeme sa domnievať, že sa nestihli dostať na lode, lebo lodí tu bolo primálo).

Herculaneum zostáva tak trochu v "tieni Pompejí", možno práve preto, že odkrytá bola omnoho menšia časť mesta. Menšia možno aj preto, že je nad ním zástavba mesta a diaľnica.

Toto mesto je charakteristické trochu inou architektúrou, ako bola v Pompejách. Domy sú vyššie, poschodové, zdobené krásnou mozaikovou výzdobou.

Pompeje :lol:

Pompeje boli antické mesto, ktoré bolo odhalené v 18. storočí. Je nerozlučne spojené s Vezuvom. V roku 79 bolo toto mesto pochované pod vrstvou popola a Herculaneum bolo zaliate bahnom.

Pompejania žili v presvedčení, že Vesuv je vyhasnutý a varovným signálom ako zemetrasenia nevenovali pozornosť. Nespojovali si ich s aktivitou Vezuvu. Keď začali erupcie, hodne ľudí utieklo, ale mnohí sa pokúšali vziať si so sebou časť svojho majetku, iní sa v domoch, kde ich napokon neštastie a smrť zastihli, hľadali bezpečie, úkryt. S návalmi bahna nepočítali.

Z toho, čo bolo odkryté, bolo možné vytvoriť si veľmi podrobný obraz života v meste, kde sa život vo chvíli zastavil.

Dochovali sa domy, nástenné maľby, nápisy na stenách, sochy, šperky, mince, nádoby a ďalšie predmety a nástroje. Dokonca sa našli i pozostatky zuhoľnatelých chlebov v pekárni.

Šokujúcim a veľmi hlbokým zážitkom je pohľad na telá ľudí, ako ostali v posledných chvíľach svojho života. Dutiny, ktoré ostali po ich telách, archeológovia vyplnili sádrou a získali tak ich verné odliatky.

Etruskovia

Etruskovia

Etruskovia bol staroveký národ. Vytvoriili štátny celok zv. Etruria s neobyčajne vyspelou kulturou, spoločnosťou a obchodom; jeho územie približne zodpovedá dnešnej provincii Toskánsko v strednom Taliansku a ďalej na sever k úpätiu Álp a na juh až po Kampániu, južne od Ríma. Ich moc dosiahla vrchol od konca 7. storočí pred Kr. do polovice 6. storočia pred Kr., kedy sa zmocnili Ríma a iných území.

Z Malej Ázie prišli najneskôr v 8. storočí pred Kr. Od konca 7. storočí pred Kr. sa zmocnili Ríma, Kampánie, Mantovy a Spiny. V 6.stor. zaznamenali kultúrny rozkvet. Podľa legiend boli poslední traja králi Starovekého Ríma (v rokoch 616–510 pred Kr.) Etruskovia. Symbolmi moci u Etruskov, ktoré prevzal Rím a používal ich počas celej existencie, bol zväzok prútov so zaťatou sekerou – fasces, kráľovské žezlo, kráľovský trón a tóga.

Roku 540 porazili spolu s Kartágincami Grékov. Roku 510 Rimania Etruskov vypudili z Ríma (čím sa začína obdobie rímskej republiky).

V 5. storočí pred Kr. ustupovali ze severu prichádzajúcim Keltom. V 4. storočí sa ich mestá stali vazalmi Ríma a Etruskovia sa romanizovali.

Pre Etruskov je typická vysoká úroveň života. Väčšinou boli vysokí čiernovlasí s ostrým profilom. Používali grécku abecedu, no ich jazyk, etruština, dodnes nie je rozlúštený (aj keď sa našlo veľké množstvo textov, doteraz sa nenašiel dostatočne dlhý text). Etruskovia svojich mŕtvych pochovávali v plátených plachtách s odkazmi. Na správe štátu sa mohli zúčastňovať všetci slobodní občania, dokonca aj ženy. Ich náboženstvo bolo temné, podobne ako u Chetitov. Bohom obetovali zvieratá – krvavé obete. Najviac sa obetovalo pri pohrebe. Mŕtvym sa zhotovovali mohutné sarkofágy z mramoru a zobrazovali na nich podobu mŕtvych. Svoje domy si stavali z kameňa a tehál. Boli staviteľmi prvých oblúkov, ktoré využívali pri stavbe akvaduktov.

Akvadukt

Starovekí Rimania sa mimoriadne starali o prísun vody do miest , kvôli čomu budovali akvadukty .

Akvadukt je umelý kanál, vybudovaný pre to, aby dodával vodu z jedného miesta na iné. Názov pochádza z latinčiny, kde aqua znamená „voda“ a ducere „viesť“. Veľa akvaduktov je postavených nad úrovňou okolitého terénu, takže pripomínajú skôr mosty ako rieky. Dostatočne veľké akvadukty sa preto môžu používať aj ako vodné dopravné cesty pre lode.

rímsky akvadukt v Segovii:

najväčší zachovaný rímsky akvadukt v Pont du Gard :

Nero

Nero, Claudius Drusus Germanicus (37 - 68 samovraždou)

- rímsky cisár od 54, krutovládca,

Za vlády cisára Kaligulu (strýko) jeho otca zavraždili, matku Agrippinu poslali na neznámy ostrov. Tá sa vrátila, keď sa na trón dostal cisár Claudius. Ten dal zavraždiť svoju manželku, aby si mohol vziať Agrippinu. Tá zase dala zabiť Claudia, aby sa na trón mohol dostať jej syn Nero. Mal rád hudbu, piesne, hry. Oženil sa s Octaviou, tá od neho utiekla na neznámy ostrov, kde sa utopila. Potom si za ženu zobral Acte.

Dal zabiť svoju matku (obával sa totiž jej mocenských nárokov a v jej poručníctve videl ohrozenie svojho postavenia), senátorov, svoje milenky. Podľa tradície dal pri písaní básne Horiaca Trója v r. 64 n.l. založiť v Ríme požiar, čo sa stalo zámienkou na prvé prenasledovanie krestanov; na jeho príkaz musel Seneca spáchať samovraždu. V roku 68 spáchal samovraždu, potom čo utiekol z Ríma, keď proti jeho krutovláde, zhýralému životu a jemu samému vzniklo povstanie pretoriánov.

(rodinka úžasných :lol: )

Seneca

Seneca (6 nebo 4 p. K. - 65 n. l.)

římský básník, filosof, politik

hl. představitel stoicismu

učitel, vychovatel Nerona

znalec latinského jazyka, inovátor štýlu a milovník sentencií. Ovplyvnil európsku kultúru etikou, filozofickou terminológiou, formálnou stránkou drámy. Na pokyn Neróna spáchal samovraždu.

ve svém učení hlásá: rovnost lidí

otroci jsou stejní lidé jako svobodní lidé

filosofie má být tím, co osvobodí člověka od hříšných myšlenek

\"Život je dlouhý dost, když víš, jak ho prožít.\"

\"Život měříme skutky a ne časem.\"

Výbor z listů Luciliovi - jeho žák, zdrženlivost, omezit rozmařilosti, okázalosti, mírnit hněv

\"Lidštější je se životu vysmívati, než nad ním bědovati.\"

\"Čas je naším jediným majetkem.\"

Caligula

Caligula, celým menom Gaius Caesar Caligula alebo Gauis Caesar Augustus Germanicus (31. augusta 12 – 41)

Meno Caligula dostal ako päťročný od vojakov, v latinčine znamená vojenská topánka.

Mal incestný vzťah k vlastnej sestre Drusille.

18. marca 37, po smrti Tiberia, ho vyhlásili za cisára.

Obnovil kult egyptskej bohyne Isidy, zakázanej za Tibéria. Vystupoval v podobe boha Jova. Svojmu koňovi postavil mramorové stajne so žľabom zo slonoviny a vraj z neho chcel urobiť konzula.

Po roku svojej vlády vyčerpal štátnu pokladňu. Začal sužovať obyvateľstvo prehnane vysokými daňami. Zavládol čas, keď bohatí ľutovali, že nie sú chudobní.

Nedosiahol žiadne vojenské úspechy. Vytiahol len raz - chytal už raz zajatých nepriateľov, ktorých rozkázal znovu pustiť, a svojmu vojsku, nastúpenému k boji na brehoch mora, prikázal zbierať mušle s tým, že ide o "korisť zobratú oceánu".

Svojou choromyselnosťou a stratou všetkých zábran vyvolal cisár silné napätie medzi senátormi a jazdcami, ku ktorým sa neskôr pridali aj prétoriáni. Koncom januára roku 41 n. l. sa na nádvorí Palatinu ako každoročne konali slávnosti na uctenie pamiatky cisára Augusta. Ten deň, 24. januára, pozoroval Caligula slávnosti už od rána. Okolo jednej hodiny opustil divadlo, aby sa vykúpal a najedol v paláci. V sprievode iba jedného senátora zamieril ku krytému priechodu, kde stála skupina chlapcov z Ázie, ktorí mali neskôr vystupovať v divadle. Caligula sa s nimi dal do reči a v tom okamžiku ho tribún prétoriánov Charea bodol mečom.(Charea si Caligula po Macronovej smrti sám vybral a patril k legionárom jeho otca, ktorí začali hovoriť pätročnému chlapcovi topánka.) Rana vraj nebola smrteľná, čepeľ skĺzla po kľúčnej kosti. Caligula vykríkol a ubehol niekoľko metrov. Potom ho chytil tribún Sabinus a vrazil mu meč priamo do hrude. Na ležiaceho Caligulu sa vrhli ďalší a jeho telo pokrylo celkom asi tridsať rán. Nenávisť ku Caligulovi bola taká veľká, že potom zabili aj jeho manželku a jednoročnú dcérku.

(tak títo dvaja príbuzní, Nero a Caligula, boli teda kvietky)

Rímsky vojenský tábor

Kastel (po latinsky castellum) bol malý rímsky vojenský tábor pre malé útvary.

Nachádzal sa obyčajne medzi väčšími tábormi alebo v predpolí limes romanus.

Na Slovensku sú známe tri rímske kastely Gerulata, kastel v Iži a tábor pri Stupave.

Kastrum (po latinsky castrum) bol starorímsky vojenský tábor pre jednu alebo aj viac légií (asi pre 10 000 ľudí).

Pred neskororímskym obdobím malo štvorcový alebo obdĺžnikový pôdorys (s pomerom strán 2:3) so zaoblenými nárožiami, obkolesoval ho val s palisádou, od 2. storočia hradba s priekopou. Podľa tradičnej rímskej schémy osi pôdorysu tvorili dve hlavné cesty: prétorská cesta (via praetoria, decumanus) a hlavná cesta (via principalis, cardo), ktoré spájali každá dve protiľahlé brány. Veliteľský dom (praetorium) a fórum stáli väčšinou na ich priesečníku. Treťou častou cestou bola via decumana. Okrem vojenských kasární patrili k samozrejmej výbave kastelov aj kúpele, sýpka (horeum) alebo pekáreň na chlieb. Pred hradbami bolo často pozdĺž príjazdovej cesty civilné sídlisko canabae (predchodca stredovekého predmestia - burgum)

Mnohé dnešné mestá sú založené na pôdorysoch pôvodných rímskych kastier. (Timgat v Alžírsku, Aosta, Lyon, Paríž, Bonn, Kolín nad Rýnom, Viedeň, Regensburg, Budapešť, v Anglicku skoro všetky mestá, ktorých názov končí na -chester a -cester)

1: Praetorium 1 Praetorium 2 Via Praetoria 3 Via Principalis 4 Porta Principalis Dextra 5 Porta Praetoria (hlavná brána) 6 Porta Principalis Sinistra 7 Porta Decumana (zadná brána)

rímsky vojenský tábor Iža

Romulus a Remus

Romulus a Remus

Ich otcom bol boh vojny Mars, syn najvyššieho boha Jova a jeho manželky Junony, matkou zas panna-vestálka Rea Silvia. po matke, ktorá bola dcérou albského kráľa Numitora, boli taktiež božského pôvodu. ich predkom v pätnástom kolene bol hrdina Aeneas, syn bohyne lásky Venuše a pravnuk samotného Jova.Podľa rozšírenej tradície bol Rím založený v roku 753 p. n. l. a bol pomenovaný podľa Romula. Romulus sa vraj dostal so svojím bratom Remusom do ostrého sporu, keď sa rozhodovalo o tom, podľa ktorého z nich má byť novozaložené mesto pomenované. Romulus vraj v tomto spore Rema zabil a stal sa 1. rímskym kráľom.

Kleopatra VII. /hádam ešte nebola/

Kleopatra VII. Filopator (* 69 pred Kr., Alexandria – † 12. august 30 pred Kr., tamtiež (?)) z dynastie Ptolemaiovcov bola v rokoch 51 až 30 pred Kr. posledným ptolemaiovským vládcom (faraónom) Egypta a posledným nezávislým staroegyptským vládcom. Je predmetom početných kníh, filmových spracovaní a podobne.

Jej materinským jazykom, tak ako všetkých Ptolemaiovcov, bola gréčtina. Vo svojom detstve dostala dôkladné vzdelanie. Okrem gréčtiny vraj hovorila po egyptsky, hebrejsky, arabsky, sýrsky, etiópsky, partsky a médsky. Hovorí sa, že bola paradoxne jediným Ptolemaiovcom, ktorý vedel aj po egyptsky. Poznala 3 druhy písma, a to hieroglyfické, démotické a grécke.

Na svoju stranu získala dvoranov a kňazov. Vždy chodila krásne oblečená a bohato zdobená: na hlave mala zlatý diadém znázorňujúci zlaté perá, slnko a pár rohov. Nosila nádherné šperky. Úzkostlivo dbala na čistotu, používala parfémy z cédra, škoricovníka, myrhy a mala dokonalý mejkap z prírodných farieb. Kozmetické prípravky mala uložené v ozdobných keramických nádobkách. Používala kovové dokonale vyleštené zrkadlo, lebo sklenené ešte nepoznali. Ruky mala často zdobené jemnými vzormi namaľovanými henou. Stále zvážila, čo si oblečie, aby si naklonila egyptský ľud. Nosila dlhé nariasené ľanové šaty ozdobené výšivkami a korálkami. Obuté mala ľahké kožené sandále s kovovými ozdobami.

Málokto vie, že Kleopatra si so sebou na každú cestu brala 500 kôz, v ich mlieku sa denne kúpala. Bola tiež autorkou jednej z prvých kníh o kozmetike. Jej recepty na krásu napísané na papyruse sa zachovali až dodnes.

Julius Caesar

Gaius Julius Caesar, po slovensky tiež Cézar, (* 12. júl 100 pred Kr. - † 15. marec 44 pred Kr.) bol politik, konzul a jeden z najvýznamnejších vojvodcov Rímskej ríše. Prvý neoficiálny cisár.

Bol konzulom, spolu s Pompeiom a Crassom vytvoril triumvirát. Bol správcom provincie Gália.

Po Crassovej smrti bojoval v občianskej vojne proti senátu a Pompeiovi. V bitke pri Dyrrhachiu hladko zvíťazil, potom, čo najprv zlikvidoval Pompeiove légie v Hispánii.

Prenasledoval Pompeia až do Egypta, kde sa ocitol v strede úkladov egyptského kráľovského dvora. Prebiehali tu boje o trón medzi Ptolemaiom XIII. a jeho sestrou Kleopatrou. Caesar sa postavil na stranu Kleopatri, s ktorou prežil aj ľúbostné dobrodružstvo. Keď ju dosadil na trón, odobral sa do Malej Ázie, kde proti Rímu vystúpil pontský kráľ Farnak. S Farnakom rýchlo skoncoval a poslal do Ríma asi najkratšiu vojenskú správu v dejinách: Veni, vidi, vici. (doslova "Prišiel som, videl som, zvíťazil som"). V Afrike porazil Pompeiových prívržencov.

Republikáni sa obávali, že chce zmeniť štát na kráľovstvo. 15. marca 44 pred Kr. ho v senáte zavraždili. Dostal 23 rán dýkou.

Konštantín :lol:

V rokoch 306-337 vládne cisár Konstantín, ktorý celú ríšu opäť zjednocuje a legalizuje kresťanstvo.

Po Galériovi, ktorý vydal v roku 311 edikt povoľujúci kresťanské náboženstvo, nastúpil Konštantín Veľký (306 – 337). Konštantín prezieravo poznal, že nie je možné naďalej pomocou pohanského náboženstva obnoviť a upevniť Rímsku ríšu. I keď sám bol pohanom, ctiteľom boha slnka Mitru, v kresťanstve videl veľkú vnútornú silu, život, oduševnenie. Urobil svetodejinné rozhodnutie: obnoviť ríšu nie proti cirkvi, ale pomocou cirkvi.

Konštantín pred vojnou so svojím protivníkom Maxenciom podľa legendy mal v noci videnie, v ktorom na oblohe videl ohnivý kríž s nápisom „Toútó nika – In hoc signo vinces - v tomto znamení zvíťazíš!. Isté je, že do boja šiel so znakom kríža, so svojimi vojakmi, ktorí ho niesli na poľných vlajkách. Monogram Kristov ChR - sa stal znakom Konštantínovho vojska. Konštantín zvíťazil nad Maxenciom 28. októbra 312 pri Ríme na Milvijskom moste na rieke Tiber. Toto víťazstvo pripísal kresťanskému Bohu, ktorý je mocnejším než staré náboženstvá. Roku 313 so svojím švagrom Liciniom vydal v Miláne konštitúciu, ktorou rozšíril tolerančný edikt z roku 311:“Nikto nesmie brániť tomu, kto sa chce obrátiť ku kresťanskej viere a náboženstvu. Aj kresťanom majú byť dovolené ich služby Božie“! Cirkvi boli vrátené všetky budovy a ich prenasledovatelia potrestaní. Podľa výnosu všetky náboženstvá sú trpené, ale kresťanstvo uprednostňované, kresťanskí kňazi sú oslobodení od daní. Konštantín odstránil trest smrti ukrižovaním. Keď v roku 324 zvíťazil aj nad Liciniom, ktorého dal zavraždiť, stal sa samovládcom celej Rímskej ríše.

Keďže v Ríme sa popredné rodiny, ktoré ho nenávideli ešte stále pridržiavali pohanstva, prelo-žil sídlo ríše do Byzancia, z ktorého vybudoval Konštantínopol. Tak vznikol druhý Rím. Roku 321 čiastočne zákonom nariadil svätiť nedeľu. Okolo roku 320 priamo uprostred pohanského pohrebiska nad údajným hrobom apoštola Petra postavil chrám sv. Petra. V Konštantínopoli roku 330 začal stavať nádhernú baziliku. Potom nasledovala bazilika nad Ježišovým hrobom v Jeruzaleme. Matka Helena založila chrám Pánovho narodenia v Betleheme. Zároveň Konštantín zostával ako pontifex maximus ochrancom štátnych pohanských kultov. Postupne prešiel k otvorenému povýšeniu kresťanstva nad pohanstvo.

Svojich synov dal vychovávať kresťanským spôsobom. Sám sa však nestal kresťanom, i keď bol vnútorne k nemu naklonený. Pokrstiť sa dal až na smrteľnej posteli ariánskym biskupom Eusébiom z Nikodemie (nie biskupom Silvestrom v Ríme, ako hovorí neskoršia legenda!), aby ho hriechy zmý-vajúca sviatosť krstu očistila od všetkých hriechov. Cirkvi pomáhal v boji proti kacírom. Pravoslávna cirkev ho ctí ako svätca spolu s matkou Helenou, ako rovného apoštola a “trinásteho apoštola“.

Konštantín presadzoval svoju moc aj v cirkvi. Roku 314 zvolal koncil do Arles, kde sa riešil tzv. donátovský spor. Nárokoval si potvrdzovať voľbu biskupov a menovať ich. Zasiahol do sporov Árius – Athanázius a roku 325 zvolal do Nicei prvý ekumenický koncil.

František z Assisi

František z Assisi

František z Assisi (1181 al. 1182 Assisi - 3. 10. 1226 asi tamtiež) Francesco (San) d'Assisi [assízi]

pôv. menom Giovanni Bernardone

- zakladateľ františkánskeho rádu. Bol synom bohatého obchodníka so súkom. Žil životom veselej, bezstarstne si užívajúcej mladosti, až kým asi v r. 1206 nazačal kajúcnícky život, rozdával zo svojho i otcovho majetku a prežíval zvláštne videnia. Najmocnejšie naňho zapôsobilo Písmo, keď z úst kňaza v kostole v Portiuncule neďaleko Assisi počul 10. kapitolu Matúšovho evanjelia.

Don Bosco

Don Bosco sa predstavuje...

"Narodil som sa 16. augusta 1815 v Becchi, neďaleko Turína. Keď som mal dva roky, zomrel mi otec, a tak celá starosť o moju výchovu a výchovu bratov Jozefa a Antona ostala na pleciach mojej dobrej mamy Margity. Za cenu veľkých obetí sa mi podarilo získať základné i stredoškolské vzdelanie. Postupne som spoznal, že Boh ma volá, aby som sa stal kňazom.

Ako novokňaz som si dopĺňal štúdiá v Turíne a tu som sa stretol s obrovskou biedou a utrpením sirôt a mladých robotníkov. Inšpirovaný snom z detstva som sa cítil povolaný dať svoj čas, sily a všetky prostriedky do služby tým najopustenejším a pomáhal som im stávať sa dobými kresťanmi a statočnými občanmi. V očiach mnohých ľudí som bol trochu zvláštnym kňazom, takým, ktorý nedbá na dôstojnosť svojho stavu, ale hrá sa s uličníkmi a venuje sa im. Aj iných strhol spôsob môjho života a pripojili sa k mojej práci. Prežil som život, ktorý bol nádherným dobrodružstvom, pretože Boh mi dal pochopiť, že najväčšie šťastie dosiahnu tí, ktorí ho túžia sprostredkovať iným...

Ak ti nie je ľahostajný osud mladých, a ani tvoje šťastie, prijmi toto moje pozvanie lepšie spoznať moje dielo."

svätá Cecília

Svätá Cecília - panna a mučeníčka (II. - III. storočie)

Cecília patrí medzi sedem žien - mučeníčok, ktoré sú spomínané v rímskom kánone. Jej spomienke je zasvätená bazilika v Ríme. Titul rímskej baziliky sv. Cecílie je prastarý, s určitosťou pred rokom 313, tzn. v časoch Konštantína. Jej sviatok sa slávi v tejto bazilike už od roku 545.

Veľmi významný je fakt, že je pochovaná v katakombách sv. Kalixta, popri takzvanej „Krypte pápežov“. Neskôr, pápež Pasquale I., veľký ctiteľ svätej, preniesol jej telo do krypty baziliky. Koncom roku 500 otvorili sarkofág. Telo svätice sa javilo v stave mimoriadneho zachovania.

Sochár Maderna vytesal známu mramorovú sochu, vernú kópiu, z výzoru a polohy tela mučeníčky. Ostatné údaje o nej sú sporné ako aj napríklad známe texty o jej mučeníctve, ktoré sú viac literatúrou ako históriou - obsahujú rad dramatických príbehov, končiacich krutými mučeniami a odťatím hlavy.

Prečo je patrónkou hudobníkov sa opäť viaže na legendy. Podľa nich zatiaľ čo hrali organy, Cecília spievala vo svojom srdci iba pre Pána.

Patronát: hudobníci, speváci

Etymológia: Cecília = odvodené od mena rímskej rodiny

Znaky: ľalia, organ, lutna, palma

Podľa legendy Cecília už ako dieťa poznala kresťanstvo a zasnúbila sa Kristovi. Chcela svoj život zasvätiť Bohu, ale jej otec nesúhlasil a prinútil ju vydať sa za mladého patricija Valeriána. Po sobáši našla Cecília odvahu povedať svojmu manželovi, že sa o ňu stará Boží anjel, ktorý zraní každého, kto sa jej dotkne. Neveriaci Valerián sa chcel s anjelom stretnúť. Cecília mu povedala, že najprv bude musieť zanechať svoje pohanské spôsoby a stať sa kresťanom. Valerián súhlasil a dal sa pokrstiť. Keď sa po krste vrátil domov,

videl vedľa svojej ženy stáť anjela. Stal sa horlivým kresťanom a obrátil ku Kristovi aj svojho brata Tiburcia. Obaja muži začali život dobrých činov. Ale keď Rimania začali prenasledovať kresťanov, boli aj oni uväznení. Keď vojaci žiadali, aby obetovali pohanským bohom, bratia to odmietli a na rozkaz prefekta Almachia boli sťatí. Cecília napriek zákazu pochovala ich telá. Prefekt ju pri hľadaní majetku oboch bratov vyzval, aby obetovala Bohom. Cecília hrdo priznala, že je kresťanka, preto ju prefekt dal mučiť. Keď ju kat chcel na príkaz prefekta sťať, ani na tretí krát sa mu to nepodarilo, preto museli Cecíliu podľa rímskeho práva prepustiÈ. Po troch dňoch utrpenia 22. novembra 230 zomrela.

Svätý Augustín

Svätý Augustín, vlastným menom Aurelius Sanctus Augustinus (* 13. november 354, Tagaste, Numidia dn. Souk-Ahras, Alžírsko - † 28. august 430, Hippo Regius (pri Kartágu)) bol kresťanský teológ, filozof a mystik, cirkevný otec, predstaviteľ latinskej patristiky. Panenteista. Bol silno ovplyvnený novoplatonizmom Plotina.

V dogmatických sporoch s rôznymi heretikmi a schizmatikmi rozvinul kresťanskú vierouku, do ktorej nechal preniknúť niektoré idey novoplatonizmu. V zhode s apoštolom Pavlom učil, že človek je od prirodzenosti neschopný konať dobré skutky (náuka o dedičnom hriechu), že však určití jednotlivci sú z milosti božej predurčení k večnému spaseniu (predestinácia). Zmysel dejín spočíva v zápase dobra a zla, v boji božej obce (kresťanskej cirkvi) a obce diablovej (svetského štátu), ktorý skončí víťazstvom kráľovstva božieho. Augustín vidí príslušníkov božej obce aj mimo cirkvi, takže výťažky antickej kultúry sa môžu zachovať aj v kresťanskom svete.

Boh je najvyšším princípom a zdrojom svetla, najvyšším absolútnym a jednotným bytím, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom (unum, verum, bonum). Svet stvorila božia tvorivá podstata z ničoho, všetko konečné má svoje obmedzené bytie od nej. Božia myseľ v sebe obsahuje na spôsob ideí podstatné tvary všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete utvárajú. Poznať svet možno len poznávaním onej absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše.

páter Pio

páter Pio

Páter Pio sa narodil v Pietrelcine, dedinke, ktorá sa nachádza niekoľko kilometrov od Beneventa v južnom Taliansku, dňa 25. mája 1887. Bol piatym z ôsmich detí Guseppiny De Nunzio a Graziana Forgioneho. Pri krste dostal meno sv. Františka. Otec, ktorý cítil túžbu malého Františka stať sa kapucínom, sa vybral do USA, aby získal potrebné financie na jeho vzdelanie. František ako 15-ročný začína 22. januára 1903 noviciát, prijíma kapucínsky habit a rehoľné meno Pio. Slovo Pio v slovenčine znamená ktosi, kto je láskavý, dobrý. O rok neskôr skladá prvé rehoľné sľuby a v rôznych kláštoroch sa pripravuje na kňazstvo štúdiom filozofie a teológie. Nemal pevné zdravie. Často sa musel vracať do svojho rodiska, aby tam posilnil svoj organizmus. Nakoniec premáha rozličné ťažkosti a 10. augusta 1910 prijíma kňazskú vysviacku. To však neznamená, že sa skončili jeho zdravotné problémy. Aj naďalej musel istý čas prežiť v Pietrelcine. No nezaháľal tu, ale pomáhal v pastorácii svojmu farárovi. Odtiaľ ho v roku 1915, počas prvej svetovej vojny, povolávajú do armády. Aj jeho vojenská služba bola prerušovaná častými odchodmi, ktoré mali zachrániť jeho zdravie. Liečil sa v rozličných kláštoroch a v lete 1918 bol poslaný do San Giovanni Rotondo, kde strávi zvyšok svojho života.

V tomto kláštore 20. septembra 1918 dostáva stigmy, čiže rany na nohách, dlaniach a na boku, pripomínajúce rany Ježiša Krista. S najväčšou pravdepodobnosťou sa objavili na jeho tele už v roku kňazskej vysviacky, ale až do roku 1918 zostali pre okolie neznáme. Vtedy ráno 20. septembra našli bratia na chóre omdletého Pátra Pia a všimli si jeho rany. Päťdesiat rokov prežije so znakmi utrpenia Pána Ježiša na svojom tele. Iba v roku 1959 sa jeho zdravie vážne podlomí, inak deň za dňom prináša Najsvätejšiu Obetu, spovedá a požehnáva. Na istý čas mu Apoštolská Stolica odporučí zdržať sa i tejto aktivity. Vtedy slúži sv. omše v maličkej kaplnke vo vnútri kláštora a dlhé hodiny trávi pohrúžený do modlitby. Dvakrát sú jeho rany podrobené lekárskym pozorovaniam, ale dodnes sú z hladiska medicíny nevysvetliteľnou záhadou. Nespôsobili totiž žiadnu otravu ani infekciu, čo by malo byť prirodzeným následkom tak dlhého otvorenia rán. A najzvláštnejším je fakt, že tieto rany zmizli po smrti. Páter Pio umiera 23. septembra 1968.

Sean Connery /nepomôžem si, sa podobajú/

Connery sa narodil 25. augusta 1930 v škótskom Edinburghu . Školské vzdelanie ukončil ako trinásťročný, neskôr si splnil svoj detský sen dostať sa na more. Tri roky bol členom Kráľovského námorníctva Jej Veličenstva. Vode zostal verný aj neskôr, keď si zarábal ako plavčík.

Prvé pocity slávy zažil na módnych prehliadkach. Fotografov zaujal hlavne svojou vyšportovanou postavou, ktorá mu v roku 1953 dopomohla k tretej priečke na svetovej súťaži kulturistov Mr. Universe.

Hereckú kariéru Connerymu otvorila prvá postava kultového hrdinu Jamesa Bonda vo filme Dr.No v roku 1962. Jeho filmografia zaznamenáva aj účinkovanie v Tarzanovom najväčšom dobrodružstve alebo Anne Kareninovej .

Slávnym sa stal Connery vďaka titulným rolám v ďalších bondovkách - napríklad Srdečné pozdravy z Ruska, Goldfinger, Thunderball, Žiješ iba dvakrát a Diamanty sú večné .

Z desiatok filmových úloh Conneryho možno spomenúť Pahorok, Vraždu v Orient Expresse, Veľkú vlakovú lúpež, Highlandera, Robina Hooda, Hon na ponorku, Rodinný podnik, Ruský dom, Výkupné, Dračie srdce, Skalu, sfilmované dielo Umberta Ecca Meno ruže a úlohu v Hitchcockovom filme Marnie.

V posledných rokoch si zahral vo filmoch Šaman, Osudné stretnutia, Podoby lásky a Liga výnimočných.

Zlatý Glóbus a Oscara získal Sean Connery v roku 1987 za film Nepodplatiteľní v kategórii najlepší herec vo vedľajšej úlohe. Šľachtický titul udelila hercovi britská kráľovná Alžbeta II. v roku 1999, čím dostal Connery právo používať titul sir.

Sean Connery ako mních v Meno ruže :lol:

Fatima