Kedy ste sa najviac v živote báli o svoj život ?

To som bol ešte malý, bol som v tatrách z rodičmi, a išli sme na lanovku sedačkovú, bolo krásne slnečné počasie ale možno v priebehu 10 minút sa zmenilo počasie a to radikálne, prišla taká búrka že to snami honpálalo .............. bál som sa že spadnem ................. ale nakoniec všetko dobre dopadlo

Keď som bol na vojenčine.

Boli sme na cvičných tankových jazdách v noci a posádky,čo práve nejazdili sa ohrievali pri ohníkoch.Bolo to v zime...mínus 15°C,pri ohníku nás bolo asi 15 vojačikov a jeden z nich hodil do ohňa ostré náboje zo samopaľu a skríkol:"Utíkejte volové,to jsou vostrý !!!" :)

Bol to taký dement.Ale poviem vám,tak rýchlo som v živote už neutekal :) ...a hneď za prvým stromom som sa švacol do záveja ;) .Takto sme čakali,kým náboje nepovystreľovali.Potom prišli lampasáci,rozkopali nám ohníky a do rána sme mrzli :lol:

 

predvčerom, asi okolo pol ôsmej večer, mňa a moje dve spolužiačky, začal v NR na busovej stanici naháňať jeden ožran...

štyri krát som obehla jednu lampu, kým som si uvedomila ktorým smerom mám utekať...

nebolo nám všetko jedno...

Možno potreboval len maličkosť...oheň na zapálenie cígy,alebo infošku kade sa ide ku kostolu ;)

jednu noc tri roky dozadu, keď som si zobrala istej látky príliš veľa a došlo mi brutál zle, tlak sa mi vyšvihol na 160/110 a na rukách na nohách sa mi vytvorili také žilnaté mozaiky, celá som zozelenela, srdce mi búšilo a bolelo tak veľmi, že som myslela, že každú chvíľu musím dostať infarkt, na spánkoch mi zbesilo pulzovala tepna, ale nehcela som robiť doma problémy tak som len ležala na chrbte celú noc v posteli a čakala do rána, či umrem alebo nie a dúfala, že hádam ešte nie... dnes si už svoj život vďakabohu alebo komu vážim a nezahrávam sa s ním (alebo aspoň nie tak často), neviem si už predstaviť, že by mi hentak bolo a nechala by som to tak s myšlienkou, že šak čo, keď umrem aspoň bude pokoj... každopádne mám trochu narušený pud sebazáchovy v určitých stavoch, depkách a podobne, takže o strachu o vlastný život sa celkom nedá hovoriť ani teraz

NO ja asi najviac som bol posraty ked som letel v roku 2004 do USA a presne cez NY som letel do mestecka kde bol vtedy brasko. Tak si asi viete predstavit aky som bol zosraty 8 hodin v lietadle a moja fantazia pracovala naplno takze som si hovoril, ze este tam stoji Empire tak dufam, ze prave toto lietadlo nepouziju na utok, alebo este tam bol aj Chrysler, no proste vtedy som fakt bol dost zosraty dokonca ked si spominam tak v tom lietadle sedelo aj par Arabov tak proste modlitby a modlitby a modlitby...

no proste vtedy som fakt bol dost zosraty dokonca ked si spominam tak v tom lietadle sedelo aj par Arabov tak proste modlitby a modlitby a modlitby...

:lol: :) :)

 

Jovzin toto je niečo pre teba ;)

He-he :lol:

kedy najviac, to teraz neviem, ale dosť mi lepilo, keď sme liezli cez Priečne sedlo a šli sme tak, že tú strmšiu časť zme zliezali dolu, a furt sa niekto trepal hore oproti, visela som tam na reťazi a nie a nie sa pohnúť, lebo nebolo kade, furt šiel dakto oproti.

neviem, či teraz nie je ten smer zakázaný. vtedy nebol.

jeden kamarát sa ale 2 roky predtým odtiaľ skýblil pekne dolu, bol celý dochrámaný a len zázrakom to prežil. Vyše roka sa liečil...ale trvalé následky nemá. mal viac šťastia ako rozumu, a ja teda asi tiež, lebo druhýkrát už by som tade neliezla, jedine opačným smerom. ja vyleziem kamkoľvek, ale zliezť mi robí problém. Ako mačka. Mňau.

Riadne mi lepilo, aj ked som šla sama nočným rýchlikom, poloprázdny vagón, v kupé sama, a nejaký cigán sa mi tam dobýjal dnu, už som tu, myslím, o tom písala.

Tiež ešte v mladosti keď ma prepadol nejaký blázen na schodišti u rodičov, ale na trasenie nebolo kedy, konala som pudovo a ukázalo sa, že to bolo správne. klepoty a drkoty prišli až ked som si ešte pevnou rukou odomkla byt a sadla v bezpečí na gauč.