Kedy ste sa najviac v živote báli o svoj život ?

Napadla ma celkom slusna debata na diskusiu... Zazili ste v zivote okamih, kedy ste sa najviac bali o svoj zivot? popripade, ked ste si vraveli "toto je moj koniec"?, ked sa vam pred ocami premietal vas doterajsi zivot?

 

ano? mozte sa podelit ako a kedy k tomu doslo... :lol:

V Izraeli, v taxíku, keď to ten terorista otočil smerom na Palestínu a vyhrážal sa, že ma podreže.

Možno som zle položil otázku... Zažili ste už situáciu kedy ste sa najviac báli o svoj život a mysleli ste si, že je s vami koniec?

 

(tak, ospravedlnujem sa )

 

 

Roso, ako to potom dopadlo?

Myslím, že 2x.

 

Prvý krát, mal som asi 18 rokov, v nemocnici mi chybne určili nejakú diagnózu a dávali mi pol roka života. Kvôli tomu som sa musel trepať do Blavy, kde mi urobili komplexnejšie vyšetrenia. Nakoniec tá diagnóza bola chybná a ja som mohol žiť ďalej.

 

Potom asi o rok a pol neskôr. Nehoda v zlievárni, už som o tom hovoril a písal. Keď máte na tvári, vo vlasoch, na rukách a chrbte okolo 1000°C horúcej taveniny, tam už vážne končí sranda.

Dobre, nakoniec mu jedna ruska vysvetlila, o čo som vlastne povedal a keď zistil, že to bolo obyčajné slovo "smejem sa" a nie urážka, tak ten taxík otočil späť na Arad. Ale ak by som bol v taxi sám, tak by to bolo dosť zlé.

 

Aj tá krava mu to mohla vysvetliť skôr ako po piatich minútach.

ufff pozeram ze osud si teda zo zivotmi rad zahrava...

 

ja som sa najviac bal raz na splave (jun 2004). Splachovali sme (2 spojene kanojky= 4 ludia, sme sa nechali unasat prudom a kecali sme) Maly Dunaj a v tom dosla dost silna burka... Zacal byt velmi silny lejak a blesky udierali len tak ako sa im chcelo... my uprostred Podunajskej niziny, vsade naokolo pole, obcas popri rieke sem tam strom... Pamatam si ze sme zasli ku stromom ale v tom udrel blesk nedaleko nas (az tak ze sa mi roztriasli nohy a ruky) tak sme zacali padlovat ku stredu rieky... nakoniec sme cely bezradni, nevediac co mame robit, zacali na plne usta falosne spievat... spominam si este na par veci - ked sme isli pod vedenim vysokeho napatia, tak bzucalo ako 200 ulov, potom ze hrom mi niekolkokrat prefrcal nad hlavou a blesky lietali kade tade... viem ze som zavrel oci, a myslel na to ze som mlady a videl titulok v novinach ze ucastnici splavu zahynuli v burke... cely som sa klepal...

raz...akoze nechcem vyzerat ze sa chvalim...ale jediny ucel tohto prispevku je suvis s temou :) :lol:

 

takze raz som bol lyzovat a bola tam tycka. predtym som to uz velakrat skusal a este som nespadol. ide o to ze vyskocite z mostika s lyzami na taku dlhu tyc a smykate sa po nej - pre nelyziarov...no a som sa isiel predviest a urobil som si velmi velky najazd...az prilis. no a ako som na nu vyskocil tak mi smykli nohy do strany a buchol som o tu tycku hlavou...bang...zrazu tma...som sa prebral na zemi a mal som silny otraz mozgu...a to som mal este neviem akou nahodou prilbu...no tak vtedy ked bola tma som vazne myslel ze je koniec

bazalka,

 

naozaj si sa vtedy najviac bal? :lol:

nie :lol:

(ja len ze tema je bat sa o seba :) )

o svoj zivot? este nikdy

O seba ako takú som sa najviac bála, keď som mala možno 5 rokov. Boli sme na hokejovom zápase a ja som sa stratila v dave. Už som sa videla rozporcovaná a rozpredaná :lol:

Visel som zo 4. poschodia. V tych 8-poschodovych panelakoch (v ktorom som aj byval) som robil kraviny. S kamosom sme robili najvacsie kusky a robili, ze kto bol vacsi macher. Tak som zacal a jak sa ide dole schodmi, tak na medziposchodiach je vzdy okno a take zabradlie pred nim...ked kuk dole, tak nevidite nic iba prizemie......no a tak som to preliezol a chcel som skocit zo 4. na 3. poschodie.....akosik mi az potom doslo, ze nejako nedociahnem na to zabradlie nohami a nemohol som tym padom nic. Kamos mi ale nastastie pomohol a z tretieho poschodia mi drzal nohy a uz ani neviem ako, ale zijem :lol:

Ked som bola vencit psa, sama v lese pri jazere, tak ma zozadu prepadol nejaky ony... a kedze som sa branila, tak ma priskrtil a zmlatil... hm, zboxoval mi xicht ako Muhammad Ali... nejasne ma mata, ze som ho do krvi pohryzla...

Fuuuha..........tak to mi je uprmne ze luto :) A ako to zvladas??? Da sa to? :lol:

Boze, som ja ale idiot - to sa mi stalo, ked som mala 18. Ale diky... neviem, ako som to VTEDY zvladla... prve dve sekundy - sok... potom strasny strach... potom hnev... potom absolutne nic. Vlastne som sa o zivot bala strasne kratko vedome. Kupodivu, po tomto som prestala byt ustrachana, len som cele roky neznasala, ked sa ma niekto dotykal v oblasti krku.

ach preboha... :lol: ja by som teda nevedela co robiť...

 

nedávno som mala vážny strach o svoj život... psychicky som to akosi nezvládala a po prvý krát som pristúpila k ráznemu kroku, napísala závet a žiletkou si prešla po žilách na ľavej ruke... mala som taký strach, ale aj tak som to robila... /pravdaže, takto sa veru žiletkou zabiť nedá.../

 

tak žijem a zdá sa mi, že vtedy naozaj niečo zo mňa umrelo...

ked som bola decko, tak sme sa nahanali po dvore u krstneho so segrou, bolo nasnezena kopa snehu, tak sme behali po dvore ako dive, az som sa prepadla, zadrzala ma doska, prepadla som sa do jamy plnej vapna, este ze na tom mieste bola doska, keby nie, tak neviem co by so mnou bolo...

Teraz som zistil, ze som sa bat mal aj v aprili. Asi sa mi nezrastla najlepsie narazena kost, strasne som zletel medzi kamene a som rad, ze si to odniesla len tvar, ale to sa upln zahojilo, kym ta noha je teraz kus citliva, kamene vsade naokolo a ja zijem, vdaka Bohu!

bolo zopár situácií, ktoré by sa možno dali sem zaradiť, keď som sa ako decko s veľkým dospeláckym bicyklom dostala mimo stopu a z desať metrov vysokého násypu som spolu s bicyklom robila kotrmelce raz bicykel raz ja až na samý spodok v asi meter vysokej burine. vážne som mala strach ...

myslím že z toho celého si pamätám len narážanie buriny a strach.

raz som sa o to pričinila sama, ale nemala som strach ... vlastne ani neviem ... zdalo sa mi to vtedy vhodné ako východisko

občas je mi divné, ako sa bojíme o ten kúsok prepožičaného času

občas nie

mala som teraz dlhé obdobie, že som sa bála o niekoho iného a mala som na to veru vážne dôvody... raz to prešlo do takého strachu, že som si musela osobne overiť ako sa ten druhý má... okrem toho bol ten druhý aj kontrolovaný cez telefón... nechcela som ho naháňať, ale JA som potrebovala vedieť či je v poriadku... najmä pri tom, čo robí...

predvčerom, asi okolo pol ôsmej večer, mňa a moje dve spolužiačky, začal v NR na busovej stanici naháňať jeden ožran...

štyri krát som obehla jednu lampu, kým som si uvedomila ktorým smerom mám utekať...

nebolo nám všetko jedno...

este som nastastie neprisiel do situacie kedy som sa bal o svoj zivot....viac sa bojim o zivot tych ktorych mam rad

presne neviem, kedy som sa bál o svoj život najviac, ale asi to bolo pri cyklistike. išiel som neskoro v noci po ceste, kde nebýva veľká premávka a v noci je tam problém stretnúť auto. nemal som ani predné svetlo pretože používam nabíjacie a vtedy mi došla šťava, tak som šlapal potme. vtedy išlo oproti mne nejaké auto, na to som zvyknutý, no spoza neho vyletelo ďalšie, ktoré ho predbiehalo. vodič si ma zrejme ani nevšimol, mal dosť roboty s obiehaním. všetko sa zomlelo tak rýchlo, že som ani nestihol uvažovať či mám skúsiť uhnúť. minul ma tesne, zdalo sa mi že počujem, ako mi spätné zrkadlo šuchlo o rukáv. vtedy som sa naozaj bál o život, v prvej sekunde som myslel, že je po mne.

 

oveľa väčší strach som ale prežil vo sne. veľa krát sa mi snívalo, že sa buď rútim z veľkej výšky, alebo topím. trvalo to vždy veľmi dlho, stále som neumieral ale veľmi som sa bál, že to musí každú chvíľu prísť. na strach, ktorý som si takto odsníval, som vždy myslel niekoľko nasledujúcich dní, ten skutočný vždy vyprchal po pár sekundách s adrenalínom.

 

najviac som sa teda o svoj život bál vo sne. : )

ked som na debilnej aljaske pri prechadzke lesom uvidel 50 metrov odo mna dvoch debilnych medvedov ciernych. nadavam lebo ked si na to spomeniem aj po dvoch rokoch tak mi nie je do smiechu. prvy krat v zivote som si myslel ze si naseriem do gati. ono je to ine vidiet to v zoo za mrezami o hrubke prsta a ine len tak v prirode debilne sediet na ceste a vetrit vo vzduchu.

 

 

plus: keby som mal tolko rozumu ze si to uvedomujem tak asi aj vtedy ked som vyskocil z druheho poschodia. mal som 4 roky.

Mne sa raz prihodila s kamarátom taká vec, že sme išli na bicykloch len tak sa popreháňať po poľných cestách a vyšli sme na hlavnú pri ktorej bolo parkovisko vykrojené do kopca (kedysi kameňolom). Odstavili sme bicykle a začali sme liezť hore...

 

Kamarát vyliezol po menej strmej časti a ja som liezol po strmej. Keď som bol už skoro hore (asi 10 až 15 metrov) bola tam suchá zemina a samé korene stromov. Jedna noha sa mi pošmykla a v tom momente som sa chytil malého korienku a zaryl druhú ruku do zeminy. Pomaly ale iste som sa šmýkal a padol by som keby niet môjho kamaráta ktorý mi podal v poslednej chvíli ruku...