Search the Community

Viktimita označuje náchylnosť človeka stať sa obeťou trestného činu. Ide o súhrn bio-socio-psychologických znakov, ktoré sú typické pre obete resp. zvyšujú pravdepodobnosť stať sa obeťou istého druhu trestného činu. Z tohto pohľadu možno usudzovať, že riziko stať sa obeťou trestného činu závisí okrem iného aj od vlastností, telesných dispozícií, sociálne role a správanie sa ako potencionálnej obete. Trestné delikty určitého druhu, sa za istých okolností môžu stať bezprostrednou príčinou ďalšej delikvencie a tím viesť k tzv. reťazovej viktimizácii. Bravooooo game, axel, alex a ostatní. Presne ste to vystihli! :thumbsup: Viktimizácia vo všeobecnosti predstavuje proces, v ktorom sa človek stáva obeťou trestného činu. Konkrétne ide o proces, v ktorom dochádza k poškodzovaniu človeka a spôsobovaniu ujmy. Tento proces začína útokom páchateľa na obeť. Viktimizácia však útokom nekončí. Ujma spôsobená útokom predstavuje len úvodný dej. Na tento úvod nadväzujú ďalšie zraňujúce okolnosti či udalosti. Emocionálna ujma - na rozdiel od finančnej či fyzickej je táto len ťažko objektívne preukázateľná a postihnuteľná. Súvisí s osobnosťou, je individuálna a jej následky môžu byť ťažko odstrániteľné. Prejavuje sa strachom, zlosťou ponížením, nespavosťou, fóbiami, zníženou pracovnou výkonnosťou. Škodu, ktorú obeť utrpí samotným trestným činom, tzv. primárnou viktimizáciou, sa môže pod vplyvom vedomých či neželaných negatívnych postojov a reakcií okolia zameraných proti obeti ešte prehĺbiť. Tento proces je potom označovaný ako sekundárna viktimizácia. Táto je spôsobená v dôsledku reakcií formálnych inštancií sociálnej kontroly alebo neformálneho sociálneho okolia. Toto znamená, že druhotné psychické ujmy vznikajú napr. reakciou najbližšieho okolia na udalosť, alebo traumatizujúcim pojednávaním pred súdom. Zdrojom sekundárnej viktimizácie môže byť páchateľ zastrašujúci svoju obeť, sociálne prostredie (rodina vyčítajúca ľahkomyseľnosť). Svoju rolu zohráva i vyšetrovanie trestného činu, súdne prejednávanie, vedenie výsluchu obete, a to i preto, že trestný poriadok obsahuje niektoré ustanovenie, ktoré majú obmedziť či zmierniť negatívny dopad trestného konania na obeť. Viktimizácia ako taká predstavuje silne stresujúcu udalosť, ktorá je neočakávaná a prakticky nepredvídateľná. Vyznačuje sa tým, že je prakticky nemožné sa naň vopred pripraviť, veľmi ťažké sa s ňou rozumovo vyrovnávať a existuje len malá šanca sa jej vyhnúť len vlastným pričinením. Stretávame sa tu s momentmi, ktoré vyvolávajú emocionálnu ujmu. V tejto súvislosti sa uvádza aj pojem neviditeľné rany vznikajúce ako dôsledok kriminálneho útoku. Medzi tieto rany patria predovšetkým pocit zneuctenia, strata pocitu dôvery, strata pocitu autonómie. Pocit zneuctenia - obete tento pocit vyjadrujú tak, že sa im sprotiví svet, stratia svoju vnútornú rovnováhu, zmizne u nich presvedčenie, že sú v porovnaní s ostatnými v poriadku. Strata pocitu autonómie - človek rozhoduje o svojom jednaní a jeho následkoch, počíta s tým, že vlastnou aktivitou dokáže kontrolovať a prekonávať rôzne situácie. Obeť spravidla o tieto pocity prichádza a začne sa cítiť slabá a bezmocná. Vidíte o tomto som vám hovoril a neverili ste. Vy ste mi nadávali že sa len ľutujem ale tu to je jasne napísané že aké emocionálne ujmy utrpia večne terorizované obete a treba im všemožne pomáhať vyrovnávať sa s tým. Zaoberáme viktimizáciou a jej druhmi, dopadom trestného činu a jej dôsledkami na život obetí. Ďalej predstavujeme posttraumatickú stresovú poruchu ako reakciu na traumatizujúcu udalosť, ktorá sa môžu prejavovať aj neskoršie - po činu. Reviktimizácia označuje skutočnosť, že určitá osoba sa stane v priebehu relatívne krátkeho obdobia znova obeťou trestného činu. Vidíte? Nečudo ža ma opakovane napádajú, osočujú, šikanujú, uťahujú si zo mňa, mobujú atď. Boj proti kriminalite patrí medzi najdôležitejšie časti práce ako predísť, resp. vyvarovať sa trestného činu a preto by sa jej mala venovať veľká pozornosť. Je predsa lepšie snažiť sa zamedziť akýmkoľvek trestným činom, než ich potom riešiť. A potom mi idú vyčítať že som bonzák a takéto hlúposti. Veď treba proti tomu bojovať a keď je niekto slabší a bezbranný tak sa môže jedine obrátiť na pomoc iných (teda nadriadeni, pedagógovia, vychovávatelia, úrady atď). Takže to nieje vôbec bonzáctvo ale prosba o pomoc a vyriešenie veci. Na to je príslušný personál vo firme, obecná polícia, občianske hliadky atď. Aby obetiam pomáhali. Mali by byť nejakí na toto zameraní psychológovia či sociálni pracovníci a poradne kam by som sa mohol obrátiť že mám takýto dlhodobý problém a trpím post-traumami z nich.

Aby ste boli v obraze, som tučný. Mám 13, takmer 14 rokov. A dobrých spolužiakov. Lenže mám jednu nejasnosť. Moji spolužiaci mi chytajú prsia, alebo brucho, hladkajú mi ho alebo ma po ňom tľapkajú. A pritom sú normálne orientovaný, niesu na chlapcov. Jeden človek z inej triedy ma dokonca chytil za zadok. Ale on je možno i gay. Ale ty spolužiaci nie. nedá mi to spávať. Srandu si zo mňa nerobia, lebo sú to najlepší kamoši, to nie. Tak, prečo ma potom tak obchytkávajú? Preto nerozumiem, prečo to robia.......keby ich to vzrušovalo, tak to by boli gayovia, ale oni nie sú.....preto nerozumiem, prečo ma takto obchytkávajú.. .[/size]

Dobri den chcel by som poprosit o radu co by som mal spravit vzdy ked sme vonku s istími kamaratmi tak si zo mna vzdycky utahuju robia si zo mna srandu atd... a uz mi to docela vadi a som s toho aj dost smutný . co by ste spravili na mojom mieste ?