Keď musíš, tak musíš

ja sa zasa občas vrátim a skontrolujem, či som mačku nezatvorila v niektorej miestnosti

 

Alebo do skrine, alebo na balkon... :niee: Toto doverne poznam; pravidelne kontrolujem, kde sa nachadzaju macky. Moj otec raz "mudro" nechal otvorene dvere na zachod, a macka preliezla do sachty, a potom som ju musela vabit kuskom sunky. No a odvtedy este pracnejsie a obsesivnejsie kontrolujem kazdy kut v byte, vsetky dvere, izby, no vsetko. Pravidelne. Vzdy ked mam odist, prist, pred spanim... Vzdy. Velakrat denne.

A matka dokaze pravidelne vymknut na balkone psa alebo hociktoru z maciek. :mellow:

čo máme spolu so susedmi záhradné micky (aj my a aj 2 susedia, čo majú vedľa nás a ešte vedľa nich záhrady, im nosíme dobroty), tak svokra ich nevpúšťa do chatky, a keďže chatka je jej, a nie moja, tak to rešpektujem (u susedov majú dovolené aj dnu). No a keďže tá záhrada je trochu od ruky, tak aj svokra tam chodila tak cez víkendy, a ak bol čas zberu, tak zodvakrát do týždňa...A raz sa tak jedna z miciek prešmykla, svokra si toho nevšimla, a zatvorila ju tam v chatke. A mačka tak príšerne mňaukala, že ju bolo počuť až k neviem kam, a niekto, kto poznal aj svokru, zistil aj, kde je tá chuderka zatvorená, tak jej zavolal, a svokra tam poslala mužovho brata, ktorý býva podstatne bližšie k záhrade ako my. A tak sa mačka dostala včas na slobodu k malým, našťastie aj tie to prežili. Len svokra mala kopu roboty s pucovaním vnútra chatky, lebo mica v strese všetko tam pošpinila.

tak to ma skoro kleplo včera...po vykonaní obligátnych sobotných domácich prác som sa vybrala konečne na moje oblúbené jazero. Už som bola skoro tam, už som bola aj vystúpená z busu a blížila som sa k jazeru...ale spomenula som si, že predtým som si chcela spraviť kávu, ktorú som ale nespravila, a za otca som si nevedela spomenúť, či som vypla alebo nevypla sporák... a tak som sa pekne krásne vrátila domov. Krupicašpagát, ja sa ešte necítim na Alzheimera! A doma som zistila, že som vodu vypla a dokonca aj kanvicu odstavila, a tak som túto cestu v tej horúčave absolvovala zbytočne... Skoro ma kleplo.

I pridám príbeh zo záhrobia.

neviem, či práve sem sa to hodí, ale vtedy som musela! Musela som si hodiť, inak by som asi praskla!

mali sme s Flinstonom lístky na ples, na ktorý som sa náramne tešila, šli sme tam celá partia, vždy tam býva veselo, nestaráme sa o to, čo má kto na sebe, ani o to, či kapela hrá správne alebo trocha občas speváčke ujde hlas, hlavné je, aby sme sa dobre zabavili.

Celý deň sa mi vtedy nejak nedarilo, upratať nie a nie, decká neposlúchali a boli jak besné, ešte ich bolo treba odniesť k svokrovcom, a nie a nie sa vypraviť, ešte som si frizúru chcela robiť...a tak som mala kapánek nervy. Sedela som v obyváku na koberci, už neviem, čo som to tam robila, a v hale sa Flinstone obliekal...i siahol do vrecka a vytiahol lístky na ples a takým konverazčným suchým tónom mi vraví: Vidím, že si nejaká nervózna, asi nemáš náladu ísť na ples, dobre, odnesieme decká našim a ostaneme doma, a chytil tie lístky a roztrhol ich pekne krásne napoly...a zdrapy  pomaly vo vývrtkách na koberec padali...i nemeškala som, schytila papuču, čo som mala poruke, a šmarila som ju po ňom s príslušným komentárom. Trafila som presne. A Flinstone sa rehotal, decká mali z toho tiež náramnú srandu, a ja som už len bezmocne kukala na tie zdrapy. No fasa, tak nestačí, že nič nejde ako má, ešte aj po plese máme. A výsledok? To, čo roztrhal, boli lístky z predošlého roka.

To už som sa smiala aj ja, a on mal o potešenie viac, že ma zasa raz dostal! na ples sme samozrejme šli, skvele sme sa bavili, odvaz jak má být.

u nas raz letel tanier z balkona

malo to niekolko vyhod - nikto z nas nebol zraneny, ziadne skody na domacnosti (okrem toho jedneho taniera) a navyse nebolo treba upratovat crepy ;)

ešte pred... v skutočnom praveku, som mala na intráku hodne zlé obdobie, spracúvala som kdečo z rodinného života, a nervy to občas nezvládali... a do toho občas páni tvorstva, skrátka... spolubývajúca mala pre mňa pripravený pohár, s ktorým som zišla do schodiska na medziposchodie, a tresla ho o stenu... stalo sa asi dvakrát, potom sa život znormalizoval... ako tak.

a potom neskôr, o pekných pár rokov neskôr, už v manželstve, manžel dostal od kolegov nástenné hodiny, ktoré som neznášala. otrasný hnusný tanier s akože modrým cibuľovým vzorom, ručičky na tom nebolo vidieť vôbec, mala som červeno bežovú kuchyňu, nehodilo sa to tam, okrem toho boli vážne škaredé. 

a nikdy v živote som nemala rada a nemám rada dodnes pestré vzory a veci a dekorácie a bytový textil... aj ten cibulák bol na mňa priveľa.

potom sme sa raz hodne pohádali, hodiny boli zavesené nad dverami do kuchyne na tradičnej panelákovej papundeklovej stene... a ako mi ušli nervy, zatresla som dvere, celá papundeklová stena sa pohla a tie slávne hodiny padli a rozleteli sa na tisíc kúskov.

a bolo po otrasných hodinách. aj hnev ma prešiel, pokiaľ si dobre pamätám... : )

noo, veru, aj mňa po tom, ako som šmarila tú papuču, a tým viac, že bol presný zásah cieľa, zlosť prešla.

Von oknom či balkónom od nás neletelo jakživ nič, to zasa tyátr susedom e-e a nejaké filmové scény tiež e-e, to je mi protivné. Zato jedna moja kamoška pokaždé, keď sa pohádala s chlapom, s ktorým žila, lietali jeho veci a na záver kufor dolu balkónom aj s príslušným komentárom, raz som zažila na vlastné oči ako sa pobili (začala ona, on dlho odolával, kým jej tiež jednu fukol. Už som ju 20 rokov nevidela, tak netuším, čo s ňou je teraz a či ešte furt má takú ohnivú náturu, to ja sa s tou mojou môžem schovať - oproti nej som len slabý odvar. :)

už dávnejšie som si uvedomila jednu vec, ale dnes mi napadlo pri pohľade tu na tieto krásne naše obsesie a "musíš", že to patrí vlastne tiež do tejto kategórie :)

zvyčajne sa ráno na posteli rozhýbavam, alebo prípadne aj večer - a roky, odkedy mám problémy s chrbticou, to robím takmer denne.

a vždy všetko robím štyrikrát - každý malý cvik, pohyb, zmena, šyrikrát, zmena, štyrikrát... že prečo práve štyrikrát, netuším,

proste to raz len takto prišlo, ale robím to takto už roky... :)

pred časom som tu písala, že sa snažím veci urýchľovať. Priemerný čas cesty do práce je asi 25 minút, ale niekedy to dám za 20, ked mám rýchly spoj, a inokedy aj za 40...nechápem to sama, načo je to dobré, ako keby na tom nejako extra záležalo, ale jednoducho musím. Tiež ma ide uchytiť, keď chcem prestúpiť na linku, ktorá ma odvezie priamo do cieľa, a náš autobus idúci po hlavnej ceste dá prednosť kolegovi z tej vedľajšej, a práve na ten chcem prestúpiť. A tak ja potom musím čakať na ďalší spoj alebo ísť kus peši, ale to už netrhnem rekord...choré, čo? :)

ako decko som vždy, ked som išla po nejakých kachlíkoch či takých tých veľkých dlažobných kockách, tak som si hovorila, že ked mi vyjde krok, a nestupim na čiaru, tak písomka dobre dopadne. Ako keby na moje výsledky mali vplyv nejaké dlažobné kocky :)

Vilmus,

tuto vec s nestupanim na ciary tu robili takmer vsetci....

Toto je zrejme jedna z najrozsirenejsich obsesií :-)

A uistovanie sa o zamknutych dverach a klucoch na mieste :-):-)

trochu prizemnejsie

V Respekte si citam clanok o tom, ako britski vedci z univerzity v Keele testuju fenomen analgetickeho ucinku vulgarizmov. Skratka, ked si  j e b n e s  kladivom po prste, nezabohujes preto, ze chces urazit Annu Zaborsku, ale preto, aby ta to menej bolelo. Skusali aj neutralne vyrazy, ale tie su na  h o v n o.

ja ti neviem... :happyroll:

možno to Anna Z8borská nevedela, ale my sme to vedeli vždy, ani nám to nemuslei potvrdiť britskí vedci -_-

zaujímavé, že nadávať som sa nenaučila vo výrobných podnikoch medzi robotníkmi, dokonca som sa to nenaučila ani medzi bývalými basistami, ktorých som ako mladá baba po škole vo funkcii smenovej majsterky tiež mala v tíme, ale v nemocnici medzi doktormi a inými študovanými ľuďmi.