Knihy o spätosti človeka s prírodou

Rada by som si precitala nejaku dobru knihu, najlepsie nieco spate s prirodou. Strasne mi chyba taka nejaka kniha, kde by sa dej odohraval v lese alebo take nieco...Poradte mi, prosim Vas, ked o niecom takom viete...nieco ako Muz, ktory sadil stromy alebo este nieco lepsie....

žiada si to pripomenúť, čo za knihu je Muž, ktorý sadil stromy a aký typ kníh sa tu hľadá:

Jean Giono - Muž, ktorý sadil stromy

7. kapitola

z knihy Paula Johnsona - Nepriatelia Spoločnosti

by mohla byť tým, čo hľadáš

H.D.Thoreau napisal knihu "Walden, alebo zivot v lesoch"

sam ju uz poriadne dlho zhanam a myslim ze zapada do toho co hladas

James Aldridge - Lovec

Jack London - Volanie divočiny, Biely Tesák a keď pohladáš určite napísal toho viac

Thoreau sa mi zda ze napisal viac o prírode

podla mna by si mohol skusit aj Thora Heyerdahla

Trygve Gulbranssen - Večne spievajú lesy,

je to severská sága o osude rodu, ktorý žije v úzkom kontakte s prírodou. Pre mňa parádne čítanie, skús.

na Večne spievajú lesy som zabudla ...


Forrest Carter: Malý strom

príbehy indiánskeho chlapca, jeho babičky a dedka a pohľad na život, svoje vnútro a prírodu
 

Ako som sa máčal v potoku, bol som celý mokrý, ale stará mama vôbec nič nepovedala. Čerokíovia nikdy nehrešia svoje deti za to, čo súvisí s prírodou.

Zvykol som zájsť ďaleko proti prúdu bystriny, brodiac sa čírou vodou, skláňajúc sa, aby som prešiel popod zelené páperie smutných vŕb, ktorých haluzie viselo dolu a máčalo si končeky vetvičiek v prúde. Vodné papradie vytváralo zelenú čipku nad hladinou a poskytovalo záchytné plochy maličkým dáždnikovým pavúčikom.

Tieto drobučké tvory pripevnili jeden koniec tenkého vlákna na halúzku papradia, potom vyskočili do vzduchu a vytlačili ďalšie vlákno, z ktorého si vytvorili akýsi dáždnik a usilovali sa dostať na halúzku papradia na opačnom brehu. Keď sa im to podarilo, upevnili vlákno a hybaj nazad – sem a tam – kým nemali perlovú sieť natiahnutú ponad potok.

Boli to malí vytrvalci. Ak spadli do vody, strhol ich prúd a museli bojovať, aby sa udržali na hladine a boli na brehu, prv ako ich dostane čerebla.

Čupel som v prostriedku potoka a pozoroval jedného z maličkých pavúčikov, ako sa usiluje dostať na svojom vlákne na druhý breh. Bol rozhodnutý, že bude mať najširšiu perlovú sieť nad celým potokom, a preto si vybral najširšie miesto. Upevnil vlákno, skočil do vzduchu a spadol do vody. Musel plávať po prúde, bojovať o život, vyškriabať sa na breh a vrátiť sa k tomu istému papradiu. Potom to skúsil znovu.

Tretí raz prišiel naspäť k papradiu a vybehol na jeho koniec, tam sa usadil, skrížil si predné nožičky pod bradou a skúmal vodu. Už som si pomyslel, že sa hádam vzdá – ja som mal chuť to vzdať, lebo som si už necítil zadok, ako som čupel v ľadovej vode. Pavúčik ležal na papradí, uvažoval a skúmal. O chvíľočku dostal nápad a rozhodol sa skákať na papradí. Vytrval, skákal tak, aby papradie rozhojdal. Nato, nečakane, keď sa papradie dvíhalo hore, vyskočil, vypustil dáždnik a – podarilo sa mu to.

Horel pýchou, poskakoval, až kým skoro nepadol. Jeho perlová sieť bola tá najširšia, akú som kedy videl.

Claude Lévi-Strauss Smutné tropy

Myšlení přírodních národů

este ma napadlo, zeby sa sem celkom hodila kniha

Jon Krakauer - Útek do divočiny