Zo života hmyzu

Kobylky

dnes som čítala jeden skutočne zaujímavý článok a napadlo mi, že je to skutočne také jednoduché ?

síce kobylky zničia kompletne úrodu, afričania ich počas náletov chytajú po tisícoch do sietí a majú v nich cenný zdroj bielkovín, škody čo narobia kobylky, sú neúmerne väčšie než proteíny z nich ...

Vedci zistili, že v premene bežne neškodných, samotársky žijúcich púštnych kobyliek až na niekoľkomiliardové roje, ktoré pustošia úrodu a vegetáciu najmä v rozvojových krajinách, hrá kľúčovú úlohu neuroprenášač sérotonín, nazývaný aj „droga šťastia".

 

Nálety kobyliek na poľnohospodárske plodiny a záhradnú či prírodnú zeleň patria k biblickým pliagam. Autori textov Starého zákona ich iste zaradili pre ničivosť a zhubnosť pre ľudí, najmä výslednému hladomoru.

 

V súčasnosti sa najviac vyskytujú v tropických a subtropických oblastiach.

 

Podľa správ stredovekých kroník však nebývali výnimkou ani v Európe, vrátane jej škandinávskeho severu. Je to aj jeden z podporných dôkazov existencie teplého tzv. stredovekého klimatického optima, počas ktorého sa napríklad vinná réva pestovala dokonca až v Škótsku a pšenica až na Islande.

 

V USA kobylky plienili vegetáciu i plodiny ešte v časoch osídľovania Západu belochmi, no koncom 19. storočia zmizli, čo sa dosiaľ nevysvetlilo.

 

Celkom nedávno - v novembri 2008 - pustošil Austráliu šesť kilometrov dlhý roj kobyliek.

nedávno som videla jeden dokument o kobylkách, kde sa zaoberali aj teóriami, prečo z usa vymizli, teórií tam bolo viac, problém je, že si nepamätám, k čomu tam vlastne nakoniec dospeli, ale záhadou to zostáva stále.

Najznámejšia a v našej ére reálne i potenciálne najničivejšia je saranča všežravá (Schistocerca gregaria). Dospelé jedince sú dlhé až vyše 7-centimetrov a dosahujú hmotnosť vyše dvoch gramov. Denne skonzumujú ekvivalent svojej hmotnosti. Za potravou bežne preletia aj takmer 100 kilometrov. Taký presun stihnú počas zhruba šesť hodín.

 

Saranča všežravá bežne žije samotársky a nepredstavuje pre vegetáciu svojho púštneho či polopúštneho domovského prostredia vážnejšiu hrozbu. Ročne sa narodí viac generácií - ak sú klimatické podmienky priaznivé, až päť. Samička zväčša nakladie vajíčka iba vtedy, keď dostatočne zapršalo.

 

Mladé saranče si hľadajú potravu, pričom vyvíjajú úsilie, aby sa nestretávali. No keď s postupným vysychaním prostredia v oblastiach s vysokými teplotami ubúda vegetácie, nevyhnutne sa zoskupujú vo zvyšujúcich zelených ostrovčekoch. Ich správanie sa rýchlo zmení - od averzie voči blížnym k vyhľadávaniu sarančej spoločnosti.

...

Laboratórne pokusy so simuláciou vznikajúcich rojov potvrdili, že samotárske saranče sa zmenia na rojové už za dve hodiny, ak sa dotýkajú zadnými končatinami. Práve v tomto kontexte sa sarančiam - hoci je to iba na necelých 24 hodín - približne strojnásobuje obsah sérotonínu v hrudnej časti nervovej sústavy.

...

Keď však vedci samotárskym sarančiam vstrekli chemické látky, ktoré blokujú účinky sérotonínu na jeho receptory, saranče sa nemenili na spoločenské ani pri styku končatín, ani pri videní a zachytávaní pachu ich blížnych. K takému istému výsledku viedlo nasadenie chemických látok, ktoré blokujú prirodzenú tvorbu sérotonínu v tele.

 

Keď ďalej vstrekli samotárskym sarančiam priamo sérotonín, dosiahli tým ich premenu na spoločenské aj v neprítomnosti iných sarančí.

celý článok

aj s obrázkami, nie je to moc pekné zvieratko, možno ešte pre entomológa ...

prirovnanie k pánom Jekyllovi a Hydeovi je celkom namieste, otázka je, ako podajú sarančiam liek ...

a potom prosím vyliečiť komáre z hnusného piskľavého prejavu a samičky zo štípania a zároveň kliešte z hnusného zvyku zavŕtať sa do kože a prenášať choroby ... brrrrr

kvôli tým hnusobám už roky nechodím do lesa, mňa výnimočne milujú ... aj komáre, aj postriekanú a natretú protiblbosťami ...